Legendárny Zachara: Športoval som len z pasie

BRATISLAVA. Bol legendou aj bez certifikátu. Už ho má. Osemdesiatnika JÁNA ZACHARU, boxerského šampióna helsinskej olympiády 1952, včera ako prvého vôbec vyhlásili za slovenskú športovú legendu. Skromnejšiu si ťažko aj predstaviť.

Aké je to prijímať poctu bezmála šesť desaťročí po najväčšom úspechu športovej kariéry?

„Príjemné, ale človek si pomyslí: Keď bolo za čo... Bol som normálny človek, amatér, čo športoval z pasie a preto, že mu to žena umožňovala. Do smrti nezabudnem na úžasné privítanie výpravy po návrate z Helsínk na plnom pražskom Strahove, keď som kráčal po boku Zátopkovcov, kanoistu Holečka a členov třebonskej štvorveslice. Ale ani na to, že podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger všetkým menovite poďakoval, len na mňa zabudol..."

Nebolo to tak, že vtedy ste všetci žili v tieni fenomenálneho Zátopka?

„Emil sa stal legendou už počas kariéry. Nielen atléti aj my boxeri sme sa od neho učili."

Bola to iná doba...

„Úplne iná. Nemali sme toľko možností ukázať sa na veľkých podujatiach ako dnešní reprezentanti. Svetové šampionáty ešte neexistovali a na európske sme sa ťažko dostávali, najmä ak sa odohrávali mimo socialistického bloku. Televízia ešte nebola, takže správy šírilo len rádio a noviny. Manželka sa o mojom víťazstve v Helsinkách dozvedela od susedov, ktorí sa o ňom dopočuli v rozhlase. Vidieť boxovať ma mohla len vo filmovom týždenníku."

Vďaka čomu ste sa tak dostali do povedomia Slovákov?

„O šport bol po vojne veľký záujem. Volali ma zovšadiaľ na stovky besied a ak mi len trochu vyhovoval termín, tak som nijakú neodmietol. Ľudia hltali každé slovo, deti s otvorenými ústami. Dnes má nejeden mladík precestovaný svet viac ako ja za celý život, ale vtedy sa aj dospelý dostal za hranice len výnimočne a len do takzvaných spriatelených krajín. Mal som čo rozprávať. Len s Emilom som mal viac zážitkov, ako sa vtesnalo do jednej besedy. Mimochodom, s Julom Tormom sme vtedajšiemu jedinému československému kameramanovi Karlovi Novákovi pomohli v Helsinkách prepašovať zo štadióna kazetu so Zátopkovým finále, keď ho naháňali, lebo nemal na filmovanie povolenie."

Dodnes radšej rozprávate o iných ako o sebe. Ako to, že vás nepohltila sláva?

„Rodičia ma držali pri zemi. Aj okolie. Nemali sme toho veľa, museli sme žiť v skromnosti. Aj nás k nej viedli. Otec bol mrzutý, keď som prehral. Hanbil som sa prísť domov, do školy či do roboty so sinkou alebo s náplasťou, aby som sa nestal terčom posmechu, preto som tvrdo trénoval. Nielen ruky, ale aj nohy. Torma, od ktorého som sa najviac naučil, vždy prízvukoval: Hlavu nemáš na to, aby ti ju otĺkali, ale aby rozmýšľala. Podobne ako ja, uprednostňoval technický, nie silový štýl boxu."

Torma sa napokon usadil v Prahe. Vy nie. Prečo?

„Olympijské zlato som získal ako vojak základnej služby, ale keď som doslúžil, vrátil som sa do Trenčína, lebo mi sľúbili byt. Napokon ho dali akémusi futbalistovi. Keďže manželka bývala u svojich rodičov a ja u našich, keď mi byt ponúkla Rudá hvězda, tak som sa do Prahy ešte na tri a pol roka vrátil."

Ani šesť rokov v Prahe vás nezlákalo, aby ste sa usadili vo veľkomeste?

„V menších mestách sú medzi ľuďmi bližšie vzťahy. Keď kráčam po Novej Dubnici, každú chvíľu sa s niekým zdravím. Ty zdravíš aj tých, čo nepoznáš, upodozrieva ma manželka. Občas má pravdu."

Vy ste na konci kariéry neprežívali strach z toho, čo budete robiť, keď so športom skončíte, ako mnohí dnešní športovci?

„Nikdy som si nezakladal na tom, že zo športu budem žiť. Krátko po vojne som si v Prahe kúpil knižku o profesionálnych boxerských legendách, v ktorej som sa dočítal, že Joe Louis kúpil zo zárobkov mame barák. To tu neprichádzalo do úvahy. Uživiť vás mohlo len remeslo. Preto som sa snažil vyučiť a neskôr som si dokončil priemyslovku. Do dôchodku som odchádzal z fabriky, v ktorej som odrobil bezmála tridsať rokov."

Ako šéftréner ste doviedli dubnických boxerov k trom titulom vo federálnej lige. Popri zamestnaní. Hoci vám núkali post profesionálneho trénera. Prečo ste ho odmietli?

„Vo fabrike som bol vždy v montérkach, tak ako všetci. Roboty som sa neštítil. Nehral som sa na majstra, keď vypadol chlap, zaskočil som aj pri nakladaní ingotov. Mal som skvelú partiu. Aj ligový futbalista, ktorého mi do nej z vyššej moci zaradili, hoci do roboty nechodil, bol charakter, lebo chlapom k Vianociam vždy doniesol fľašku. Napriek tomu si myslím, že keď športujete. alebo trénujete iných popri práci, tak sa na tréning viac tešíte."

Dnešní mladí sa naň netešia? Stále vás občas vídať s mládežou.

„Rád by som tomu veril. Keď sa voľakedy tréning začínal o štvrtej, my sme naň prišli už o pol. Aby sme si mohli zahrať futbal, lebo o celej štartovala špeciálna boxerská príprava. Dnes je bežné prísť so štvrťhodinovým oneskorením. To ma hnevá. Každá výhovorka je dobrá. Ešte aj saunu uprednostnia pred ringom. Keby ju využili na regeneráciu, nepoviem, ale zneužívajú ju na úpravu váhy. Tá sa má zhadzovať vydávaním potu v tréningu."