Legendárny horský cyklista: Už naši dedovia boli extrémni bikeri

Ľadovce, útesy a činné sopky zbicykloval v čase, keď šport ani nemal názov. Extrémny mountainbiking je medzičasom módou a legenda HANS REY stále jazdí. „Predstavte si výpravu v štýle Indiana Jonesa s bicyklami namiesto somárov,“ približuje Švajčiar na festivale Hory a mesto.

Ako sa vám bicykluje na horúcej láve?

"To sa ťažko vysvetľuje. Azda len toľko, že je to fakt riskantné. Keď všade okolo vybuchuje láva a vybuchne to vaším smerom, tak prosto dostanete zásah a máte problém."

Čo vás na tom najviac baví? Nevravte, že adrenalín.

"Vždy som chcel vyskúšať, čo predtým nikto neskúsil. Zjazdiť miesta pokladané za nezjazdné."

Preto prezývka Rey - No way?

"Keď som koncom osemdesiatych rokov prišiel do Ameriky, každému som vravel, že sa volám Rey. Znelo to jednoduchšie ako moje pravé švajčiarske meno. Keď sme potom jazdili po horách, vždy sa našiel ktosi, kto tvrdil, že prejsť konkrétnu trasu je číra nemožnosť. Ja som to skúsil a prešiel som ju. Čo je dosť zábavné, prezývka z tých čias mi dodnes zostala."

Na čo ste najviac hrdý?

"Bol som prvý človek na bicykli, ktorý zdolal Mount Kenya v Afrike. Ak ide o ohlas vo svete, najväčší asi mali fotografie z Írska, kde jazdím na uzučkých cestičkách na útesoch nad morom.

Dodnes kolujú na internete alebo tlačené v lifestylových časopisoch. O toto sa vlastne snažím celý život. Uloviť zábery z prírody tak, aby vyzerali náročne a nebezpečne."

Iba vyzerali?

"Nielen. V reáli to býva omnoho nebezpečnejšie, ako sa to potom javí na fotkách. Ale mňa to baví určite viac ako súťaženie s kolegami o to, kto je lepší."

Nebaví vás súťaženie?

"Baví, ale skôr súťaženie so samotnou prírodou. Začiatkom deväťdesiatych rokov som sa radšej dal na extrémy v divočine. Mimochodom, to boli úplne iné časy. Neexistoval internet, YouTube ani slovo freeride. Vtedy sme začínali od nuly."

Prečo sa po lesoch nejazdilo predtým?

"Keby ste pátrali v archívoch, tak asi zistíte, že aj naši dedovia museli byť mountainbikeri, tiež si občas pre spestrenie vyšli na bicykli do kopcov. Ale ten správny čas prišiel neskôr. Až chlapíci v Kalifornii tomu dali nádych čohosi, čo je cool – a urobili z toho trend."

Kto boli pionieri disciplíny?

"Úplne obyčajní ľudia, nadšenci, nielen punkeri. Samozrejme, tiež je pravda, že práve v Kalifornii doznievalo hnutie hippies a jazdenie v divočine vzniklo aj ako vedľajší produkt uvoľnenej, liberálnej atmosféry.

Aj my sme boli ako rodina, partia chlapíkov, čo si užívajú zábavu a prírodu zo sedadla bicykla. Nikto vtedy netušil, čo neskôr príde. Že sa postupne odštartuje veľká móda mountain bikingu, okolo ktorej sa bude krútiť priemysel a peniaze."

Cítite nostalgiu?

"Občas áno, ale ten pôvodný duch športu pretrval pod sezónnymi trendami. Práve to je na bicykloch skvelé, že sú univerzálne a zároveň je to individuálny šport, každý si ho vykladá po svojom.

Aj dnešný mountainbiking má mnoho subkultúr odlišných filozofiou, módou. A mix ľudí, čo ho robí, je dosť pestrý od rodín s deťmi po adrenalínových jazdcov."

Nejdete vždy do extrémov. Zábery z Egypta, kde si to šliapete púšťou v tieni pyramíd, pôsobia ako poznávacia dovolenka na dvoch kolesách.

"Je to taký mix. Trochu poznávania, trochu dobrodružnej expedície v štýle Indiana Jonesa. Akurát namiesto somárov a ťažných koní používame bicykle."

Musí to byť exotika?

"Nemusí. Ale cieľom je, aby aj technický prvozostup mal v druhom pláne čosi záhadné, historické, zvláštny príbeh v pozadí. Napríklad v Egypte sme šli po stopách biblického Mojžiša, na Kube sme sledovali trasu, kde bojovali Fidel s Che Guevarom.

V Írsku to zas prebiehalo v odľahčenej atmosfére, obiehali sme krčmy v dedinách, tridsať pubov za šesť dní. Hľadali sme pekné trasy a pritom pili pivo, čo je tradičnou súčasťou kultúry mountain bikingu.

Posledné roky sa snažím výlety kombinovať s charitou. S manželkou sme založili neziskovú organizáciu Wheels 4 Life. Nakupujeme bicykle a tie rozdávame v treťom svete."

Čo tým viete zmeniť?

"Veľmi veľa. V lokalitách bez verejnej dopravy bicykel zásadne mení život obyvateľov. Možno si poviete, že dôležitejšie v Indii či Afrike je poskytovať vzdelanie či zdravotníctvo, no práve bicykel je nástrojom, ako ich zabezpečíte. Mobilný človek sa dostane do školy, k lekárovi alebo na trh, kde predá, čo vypestoval. Dokáže uniesť 130 kilogramov nákladu."

Koľko stojí kus?

"Celkom nový bicykel máte za 90 – 150 dolárov. My ich totiž kupujeme v krajine, kde ich rozdávame. Ušetríme na doprave, neplatíme clo a tiež pomôžeme miestnemu hospodárstvu."

Dokážu ich majitelia opraviť, ak sa im pokazí?

"Oni opravia čokoľvek, vrátane môjho laptopu. Sú naozaj šikovní, no musíte ich naučiť starostlivosti a údržbe. Inak sa stane, že prepichnú gumu, ale jazdia ďalej, postupne aj bez duše a napokon rozlámu koleso. Nevedia, že dušu treba opraviť, ihneď ako praskne."

Ako hľadať tých, čo bicykel docenia a potrebujú?

"To je práve problém charity. Pretože ak sa spýtate, kto chce bicykel zadarmo, prihlási sa každý, v Afrike aj v Bratislave. Preto presne vyhodnocujeme, kto je naším cieľom. Často sú to deti, ktoré musia chodiť do vzdialenej školy, ako aj lekári a zdravotní pracovníci. Skúšali ste jazdiť v Malých Karpatoch."

Ako sa vám páčia naše lesy?

"Je tu veľký potenciál. Ale pre budúcnosť potrebujete vybudovať viac špeciálnych trás s dobrým flow. Flow je to magické slovo pre úspech."

Čo to znamená?

"Predstavte si vlnovku, ktorá chvíľu stúpa a potom hneď klesá. Žiaden extrém, skôr plynulé striedanie terénu. Dobrý flow trasy znamená, že nemusíte priveľa šliapať ani brzdiť, užívate si skvelý pocit z jazdy. Vy tu také miesta máte, len by bolo treba dobudovať trasy."

U nás sú skôr sklony jazdcov z lesa vykázať.

"Nielen u vás, to sa deje všade na svete. Na les si úplne prirodzene robia nároky rôzne skupiny - trampi, motorkári, bikeri. Donedávna bikerov z lesa vytláčali alebo nanajvýš tolerovali a aj to len niekde. Ale postupne sa prístup mení. Už aj správcovia lesov a politici začínajú chápať, že to nie je iba sezónny trend, ale že je trvalý a treba to využiť."

Máte príklad?

"Bike centrá sú skvelý spôsob, ako spopularizovať krajinu, potiahnuť turizmus, ekonomiku. Česi ich už budujú, príkladom je populárne Pod Smrkem pri Liberci. Turisti prichádzajú z Nemecka či Holandska, aby si požičali bicykle, strávili pár nocí a urobili tržbu podnikom.

Podobne vo Walese je dedinka uprostred ničoho, kde vďaka novému bike centru stúpla návštevnosť z päťdesiat- na dvestotisíc ľudí ročne. Z mountain bikingu žije veľa hotelov a reštaurácií v Alpách, veď väčšina bikerov neťahá so sebou konzervy, radšej stravu zaplatia.

Turistov však priláka len dobrá infraštruktúra. Prvé to už pochopili skicentrá a niečo veľmi podobné by pre ekonomiku Slovenska mohol znamenať mountain biking. Lesy na to máte skvelé."

Čo dopady na prírodu, napríklad erózia pôdy?

"Práve preto treba vybudovať dobré trasy, aby niečo vydržali. Druhá vec je, že určite viac ako bikeri ničia lesné cesty kone či trampi, ktorí idú pomalšie. Za sebou nechávajú odpad, vyrušujú zver viac, ako keď lesom presvištíte na bicykli."

Koľko máte bicyklov?

"Teraz asi dvadsať."

A sponzorov?

"Okolo päťdesiat."

To musí byť hromada papierovania, nie?

"Niekedy si pripadám skôr ako PR pracovník než športovec. V kancelárii trávim denne šesť až osem hodín, teda ak práve niekde nejazdím."

Je tu ešte hranica medzi biznisom a dobrodružstvom?

"Dúfam, že ju vidím. Ale biznis k tomu patrí. Nik vám nedá peniaze len preto, že ste super chlapík. Navyše to všetko organizujete sám. Naša branža nie je tenis, kde máte okolo seba manažérsky tím. Musíte marketingu rozumieť, prichádzať s nápadmi, vnútiť ich firmám, odštartovať trendy. Byť profesionálnym jazdcom je povolanie snov, ale je to náročné."

Prečo ste úspešný?

"Asi preto, že dokumentujem všetky svoje výlety. Začal som s tým dávno pred internetom, keď mladej generácii chýbali o branži informácie – a mnohí si tak moje meno zapamätali. Nakrúcať videá a fotografovať je ohromne náročné na čas, ale všetko sa vám neskôr vráti."