Učaroval mu svet činiek a posilňovacích strojov. Svet, v ktorom sa rysujú svaly, telá mužnejú. Svet zrkadiel a pódií. No je to aj svet, disciplíny, odriekania, sebazaprenia, driny a potu.
Keď sa dvakrát počas dlhoročnej kariéry rozhodol pred koniec, ukázalo sa, že nikdy nešlo o koniec definitívny...
Prešovský kulturista Jozef Sztankay oslávil nedávno sedemdesiate narodeniny. Je najúspešnejším spomedzi všetkých, ktorí sa v treťom najväčšom meste tomuto športu venovali, resp. venujú.
Na konte má 320 súťažných vystúpení doma aj v zahraničí. „, Mám ich presne zrátané. Všetky, od prvého do posledného. Je ich najviac zo všetkých kulturistov na Slovensku,“ tvrdí.
Svojej srdcovke sa venuje doteraz a čo len jeden deň bez jeho obľúbeného náradia si nevie ani len predstaviť. „Bez toho železa neviem žiť,“ hovorí položartom, polovážne.
Otec nebol proti
V detstve ho ako žiaka základnej školy zaujímal predovšetkým stolný tenis a plávanie. Potom sa to však zmenilo a podľa vzoru otca sa začal venovať športu, v ktorom fyzická sila zohrávala podstatne dôležitejšiu rolu.
„Otec bol zápasník. Ešte pred druhou svetovou vojnou štartoval na majstrovstvách Slovenska v kategórii seniorov. Štyri roky som kráčal v jeho šľapajach, potešil som ho prvenstvom na slovenskom šampionáte v kategórii dorastencov, no potom som mu oznámil, že chcem byť radšej kulturista. Nebol proti, čím mi urobil radosť,“ zaspomínal si jubilant.
Písal sa rok1975. Keďže v meste na Toryse v tom čase organizovaná kulturistika neexistovala, vybrali sa otec a syn Sztankayovci do Košíc.
O členstvo vo VSS sa vtedy uchádzali päťdesiati záujemcovia, trénerov a funkcionárov oddielu ale presvedčili iba desiati. Jedným z nich bol aj Jozef Sztankay, ktorý tak mohol odštartovať kariéru kulturistu.
„V bývalom Československu bola počas socializmu kulturistika na pokraji záujmu tých, ktorí mali moc rozhodovať o jej rozvoji a napredovaní. Neboli tu fitnes centrá, v novinách sa akoby o nej nesmelo veľa písať,“ vysvetľuje.
Prácu v cirkuse odmietol
V rodičovskom dome v Nižnej Šebastovej začínal ako chlapec so zdvihmi na železnej tyči, zakliesnenej medzi konármi dvoch stromov. Tieto cviky kombinoval s posilňovaním s oceľovými kolesami z poľnohospodárskeho pluhu.
Z prvej skutočnej činky sa tešil až neskôr, vyrobili mu ju sústružníci vtedajšieho prešovského stredného odborného učilišťa AOZ. Už v tom čase bol odhodlaný podriadiť kulturistike všetko, čo bude v jeho silách a možnostiach.
Mal svoje vzory, ktorými boli Gojko Mitič, predstaviteľ Winnetoua, Steve Reves a Gordon Scott, hlavní hrdinovia vo filme Romulus a Remus.
„Obdivoval som hercov - gladiátorov, veril som, že keď budem na sebe poctivo makať, dostanem raz šancu zahrať si v nejakom filme. A mal som ešte jednu predstavu. Stať sa krotiteľom tigrov v cirkuse, lebo aj tí upútavajú návštevníkov svojimi vypracovanými telami.“
A naozaj, nemuselo ostať len pri snoch jedného tínedžera – to keď do Prešova zavítal slávny cirkus Humberto.
„Bolo to v časoch, keď som pracoval na kúpalisku ako plavčík. Možno dostali od niekoho tip, alebo sa iba vybrali okúpať do miestneho bazéna. Oslovili ma neznámi ľudia, predstavili sa... A ponúkli mi prácu – robiť reklamu naživo pred predstaveniami, okrem toho v rámci vystúpení zápasiť s medveďom.
Lenže, už som mal založenú rodinu, a navyše, dve veci sa naraz robiť nedali. Rozhodovanie bolo ťažké, nakoniec som odmietol. Hoci som o čomsi takom ako malý chlapec sníval, v tých rokoch už bola pre mňa prioritná kulturistika a prezentovanie sa na pódiách.“
V Taliansku robil bodyguarda
Inou životnou kapitolou Jozefa Sztankaya bol štrnásťročný pobyt v Taliansku. Dokázal sa tam uplatniť ako masér ragbyového mužstva.
Osobné priateľstvo s jedným z členov ochranky expremiéra a mediálneho magnáta Silvia Berlusconiho, no predovšetkým jeho fyzická kondícia a neprehliadnuteľná muskulatúra mu „prihrali“ ďalšiu zaujímavú prácu.
Stal sa členom skupiny ochrankárov, ktorí strážili niektoré svetové celebrity, akými boli už spomenutý Silvio Berlusconi, Sophia Lorenová či Bud Spencer, alebo ich majetok.
Jozef Sztankay rád spomína na priateľstvo s ikonou československej kulturistiky Pavlom Jablonickým - amatérskym majstrom sveta, desaťnásobným účastníkom najväčšej súťaže profesionálov Mr. Olympia.
„Málokto vie, že som bol jeho prvý akoby učiteľ. Študoval na strednej vojenskej škole v Prešove, na kúpalisku sa ma raz opýtal, či existuje v meste organizovaný klub. Nepotešil som ho, no videl som v ňom potenciál, ponúkol som mu možnosť trénovať v posilňovni paneláku na Sabinovskej ulici, kde som býval. Cvičili sme spolu dva roky.“
Miestni športoví fanúšikovia si ho pamätajú aj z extraligovej striedačky, keď bol masér prešovských hokejistov.
„Človek sa za sedemdesiat rokov života ocitne tam aj tam. Tak tomu bolo a je aj v mojom prípade. Ja som sa cítil najlepšie v posilňovni a na pódiách - a tak je tomu až dodnes,“ dodal na záver Jozef Sztankay.
