Nedeľa, 17. októbra, 2021Meniny má Hedviga

Súperky často provokujú, jedna ma aj pohryzla, vraví vodnopólistka

Nataša Rybanská. (Zdroj: Osobný archív N. Rybanskej.)
Jana Sedláková|1. feb 2021 o 22:00

Nataša Rybanská reprezentuje Maďarsko.

Pochádza z Piešťan, no prijala maďarské občianstvo a na olympijských hrách v Tokiu chce získať medailu. "Rodičia mi v zmene občianstva nebránili. Vedeli, že mojím cieľom je olympiáda a so slovenskou reprezentáciou by šance neboli veľké," vraví v rozhovore pre Sportnet vodnopólistka NATAŠA RYBANSKÁ.

V rozhovore sa dočítate:

  • Ako získala nové občianstvo
  • Či sa maďarskí rozhodcovia správajú inak k legionárkam ako k domácim
  • Prečo vo vodnom póle dochádza k toľkým zraneniam na tele
  • Aké má ciele na olympiáde v Tokiu

Hrali ste vodné pólo na Slovensku a potom ste odišli do Maďarska, kde má tento šport vyššiu úroveň. S čím ste sa museli ako hráčka vyrovnať?

Najväčšou zmenou bolo, že som sa ako 16-ročná odsťahovala z domu. Potom som sa musela vyrovnávať aj s tým, že som zrazu mala tréning trikrát za deň. Ráno v bazéne, poobede posilňovňa a večer znova bazén. Na Slovensku sme mali asi tri tréningy týždenne.

Šestnásť rokov je naozaj nízky vek na odchod z domu. Čo priniesla zmena prostredia do vášho osobného života?

Musela som odísť zo školy. Na Slovensku som mala úplne bežný život, ráno škola, večer tréning a inak som bola doma. V Maďarsku som prešla na online výučbu, do školy som už chodila iba na skúšky. A rodinu som videla tiež veľmi málo. Spočiatku som hrala v Szentesi, čo je dosť ďaleko a tak som chodila domov raz za dva mesiace. Vtedy som aj uvažovala, či by nebolo lepšie s tým skončiť. 

Kam ste chodili do školy? V Maďarsku či na Slovensku?

Na Slovensku, našla som si športové gymnázium Sklodowskej v Bratislave. Všetci učitelia boli mimoriadne prispôsobiví a flexibilní, skúšky som si vedela dohodnúť tak, ako som potrebovala. Bola to obrovská pomoc. Počas pandémie covid-19 perfektne fungovala aj výučba online.

Nataša Rybanská počas zápasu. (Zdroj: Osobný archív N. Rybanskej.)

Časom ste Maďarsko začali reprezentovať. Ako k tomu prišlo?

Bolo to presne na Valentína, takže si ten dátum dobre pamätám. Po jednom tréningu za mnou prišli tréneri a spýtali sa ma, či by som nechcela ísť do reprezentácie. Znelo to ako taká bežná otázka po tréningu.

Musela som sa držať na uzde, aby som sa nerozplakala pred trénerom národného tímu. Hneď, ako sa ma to opýtali, vedela som, že poviem áno. To je príležitosť, akú som nemohla odmietnuť. Myslím, že som im povedala, nech mi dajú dva dni na rozmyslenie, aby som sa poradila s rodičmi. 

Vtedy som dokonca ešte vôbec nevedela po maďarsky. Nemala som sa dôvod učiť jazyk, myslela som si, že tam idem na rok a potom odídem do Talianska, chcela som cestovať po Európe.

Ako reagovali rodičia?

S plačom som zavolala mamine, že sa ma opýtali, či nechcem reprezentovať Maďarsko. Ona sa rozplakala tiež. A to bola vlastne odpoveď. Rodičia mi nikdy nebránili, aby som šla za svojimi cieľmi. Vedeli, že mojím veľkým cieľom je hrať na olympiáde v Tokiu. A bolo im jasné, že so slovenskou reprezentáciou šance nie sú veľké. Takže ma veľmi podporovali a tešili sa.

Keď chce človek reprezentovať inú krajinu, súvisia s tým aj rôzne úradné povinnosti. Čo všetko ste museli riešiť?

Všetky veci za mňa vybavoval vtedajší klub - Szentes. Tamás Faragó, veľká legenda vodného póla, ma objavil, páčila sa mu moja hra. On to inicioval. Možno aj preto to všetko šlo jednoducho. Musela som nejaké veci podpisovať, skúšali ma, či viem aspoň základy maďarčiny. Ale brali to skôr tak, že Maďarsko chce, aby som bola reprezentantka a nie naopak, že ja by som sa chcela stať Maďarkou. Preto zrejme žiadne komplikácie neboli.

Koľko vám trvalo naučiť sa po maďarsky?

Keď mám byť úprimná, to učenie celkom bolelo (smiech). V Széntesi som dostala učiteľku maďarčiny. Ale príliš ma to nebavilo a po dvoch či troch mesiacoch som to vzdala a povedala, že sa radšej začnem učiť maďarčinu sama.

Dosť mi pomohlo, že moja najlepšia kamarátka v Maďarsku nevedela dobre anglicky a tak sme sa vždy museli naozaj krvopotne dorozumievať. Trvalo mi asi rok a pol, kým som začala plynule rozprávať. Rozumieť som začala asi po roku.

Čo je na maďarčine najťažšie?

Skloňovanie a časovanie, rozhodne.

Na akej úrovni ovládate maďarčinu dnes?

Veľa ľudí mi hovorí, že už ani nie je počuť, že nie som Maďarka. Stále sa snažím zdokonaľovať a ak niečomu nerozumiem, vždy sa hneď opýtam. Angličtinu tu dnes už vôbec nepoužívam. Občas sa zasmejeme na mojom prízvuku. Ale ešte sa mi nestalo, že by som niečomu neporozumela, alebo niečo nevedela vysvetliť.

Nataša Rybanská počas zápasu. (Zdroj: Osobný archív N. Rybanskej.)

Ak to zhrniem, učili ste sa nový jazyk, absolvovali na diaľku školu na Slovensku a ešte sa trénovali oveľa intenzívnejšie než predtým. Ako ste zvládali zrazu toľko povinností?

Teraz, keď sa na to spätne pozriem, tiež neviem, ako sa to dá stihnúť. Mám však šťastie, že sa viem rýchlo naučiť. Nedá sa povedať, že by som si vždy po tréningu sadla k učeniu. Ale napriek tomu som sa učila celkom dobre, mala som jednotky, dvojky, nanajvýš trojky. S matematikou mi však výrazne pomáhala moja sestra, naučiť sa ju totiž bez učiteľa je takmer nemožné. 

V jednom rozhovore ste povedali, že keď ste prišli do Maďarska ako legionárka, nedali vám to pocítiť súperky, ale skôr rozhodcovia. Čo ste tým mysleli?

Niekedy sa môže stať, že rozhodcovia v Maďarsku ľahšie odpískajú faul niekomu, kto má šestnásť rokov, prišiel zo Slovenska a chce byť reprezentant, ako niekomu, kto je už roky v reprezentácii. Takže bolo to myslené tak, že niektorí rozhodcovia robia rozdiely v tom, kto ste. Samozrejme, nie všetci.

Ako vás vnímajú spoluhráčky či tréneri v reprezentácii? Dávajú vám nejako pocítiť, že ste cudzinka?

V tíme mi to nedáva nikto pocítiť. Samozrejme, dalo to zabrať, kým som si s nimi vybudovala taký vzťah, aký mám teraz. Ale teraz ma berú ma ako súčasť tímu. Spočiatku bolo ťažké dokázať im, že za Maďarsko budem bojovať rovnako ako Maďarky. 

Ako často chodíte na Slovensko?

Momentálne je veľmi náročné ísť domov. Za posledného pol roka som bola doma iba raz na dva dni. Do Piešťan sa však snažím chodiť tak často, ako sa len dá, keďže tam mám celú rodinu aj kamarátov. 

Nataša Rybanská. (Zdroj: Osobný archív N. Rybanskej.)

Ako ovplyvnila pandémia športové dianie v Maďarsku?

Počas prvej vlny som odišla domov, keď bolo všetko zavreté, nedalo sa ani trénovať. V druhej vlne profesionálni športovci dostali výnimku. Plavárne sú pre verejnosť zavreté, ale my môžeme trénovať, rovnako aj ísť do posilňovne. Samozrejme, je nevýhoda, že ligové zápasy hráme bez divákov. A čo sa týka reprezentácie, nepodarilo sa nám zohnať sparing partnera, to nás určite ovplyvnilo negatívne. Mohli sme hrať len medzi sebou alebo proti chlapcom juniorom.

Kde sa cítite byť doma, na Slovensku či v Maďarsku?

Musím povedať, že doma som na Slovensku, inak by som asi dostala poza uši od maminy (smiech). Na Slovensko sa vždy rada vraciam, tam si najlepšie oddýchnem. No v Maďarsku sa necítim ako cudzinec. Mám tu už tiež svoje zázemie, je to taký môj druhý domov.

Čo vám najviac chýba zo života na Slovensku?

Asi maminina kuchyňa. Je výborná kuchárka, chýbajú mi nedeľné obedy s rodinou. Som zo šesťčlennej rodiny, plus k tomu máme veľkých psov a vždy je doma rušno. Toto mi chýba, keďže bývam sama.

V čom je maďarská kuchyňa iná? Ako ste si na ňu zvykali?

Obsahuje veľa papriky a oleja. Ale milujem halászlé a vyprážané rezne, takže nemala som s tým veľký problém. 

Dodržiavate aj nejakú špeciálnu životosprávu ako profesionálna športovkyňa?

Áno, ako reprezentácia dokonca spolupracujeme so spoločnosťou, ktorá sa výživou zaoberá. Mám predpísaný jedálny lístok a dostávam aj doplnky výživy. Aj nás sledujú a robia rôzne merania.

Spomínali ste, že vám chutia rezne. Ako často si môžete dať rezne či burger?

Snažím sa to obmedzovať, zeleninu a šaláty mám naozaj rada. Ale, samozrejme, raz za čas si rada dám aj niečo iné. Najmä po súťažiach sa takto často odmeníme, to si dáme aj jedno či dve pivká.

Mnoho divákov zostalo zaskočených, keď sa objavili zábery, čo sa deje počas zápasu vo vodnom póle pod vodou, aký je to tvrdý šport. Máte podobné skúsenosti? Počítate po zápase na tele modriny?

Ja som obranca, hrám v strede, čo je zrejme najbrutálnejšie miesto. Mám jazvy, škrabance a modriny na rukách, nohách aj na hrudnom koši. Sú to poznávacie znamenia vodnopólistiek. Okrem toho, samozrejme, zažívame aj rôzne štípance a kopačky. Raz sa mi stalo, že ma jedna súperka pohrýzla do nohy.

Dejú sa takéto veci v zápale hry, alebo je to taktika?

Samozrejme, sú veci, ktoré sa dejú z hry. Napríklad keď chcete mať náskok a od niekoho sa odkopnete. Nejde o nič brutálne, ale jednoducho doňho sotíte. Ale sú aj zápasy, kde ide o taktiku. My sme to však nikdy nerobili. Nedávno sme hrali proti Taliankam a doslova sme cítili, že nás majú provokovať, štipnúť, kopať a robiť veci, ktoré nás vyvedú z miery.

Čo je na vodnom póle najdôležitejšie? Plávanie, technika či taktika?

Myslím, že najdôležitejší je cit pre hru. Lebo plavecky sú aj pomalšie hráčky, ktoré sú však skvelé. Niektoré hráčky sú zas technicky slabšie a predsa sú výborné. Najdôležitejšie je teda mať vášeň pre hru.

Maďarský tím. (Zdroj: Osobný archív N. Rybanskej.)

Aké budú podľa vás šance Maďarska na olympiáde?

Rozhodne sa pripravujeme na útok na medailu.

Slovenský vodný pólista István Gergely získal v maďarských farbách zlato na OH 2008 v Pekingu. Myslíte, že by ste mohli niekedy napodobniť jeho úspech?

Pevne tomu verím (smiech).

Odohrali ste jeden z najpamätnejších vodnopólových zápasov v histórii, keď ste prispeli ôsmimi gólmi k rekordnej výhre Maďarska 64:0 nad Kórejskou republikoua majstrovstvách sveta plaveckých športov. Navyše ste vtedy mali premiéru na majstrovstvách sveta. Ako si na ten duel spomínate?

Spomínam si, čo nám hovoril tréner pred duelom. V Maďarsku je taký zvyk, že ak aj hráte s niekým slabším, rešpekt mu prejavíte tým, že predvediete svoju najlepšiu hru. Myslím, že by skôr bolo neslušné, keby sme hrali na pol plynu, vyzeralo by to, že ich ani neberieme vážne. My sme hrali najlepšie, ako sme dokázali a vyhrali sme.

Zápas vyvolal zmiešané reakcie, možno viac bolo tých negatívnych. Čo sa ľuďom nepáčilo?

Mnohí hovorili, že sme im nemali dať toľko gólov a mali sme ich šetriť, alebo ich nechať aspoň dať gól, zastaviť sa po tridsiatich góloch a podobne. Ale ako hovorím, my sme im týmto skôr prejavili rešpekt.

Nataša Rybanská

vodné pólo


Má dvadsať rokov, narodila sa v Piešťanoch. Od roku 2016 do 2018 pôsobila v maďarskom Szentes Vizilabda Klub. V súčasnosti pôsobí v budapeštianskom tíme UVSE. Prijala maďarské občianstvo, hrá aj v maďarskom národnom tíme. Na majstrovstvách sveta vodných športov v roku 2019 obsadila s Maďarskom štvrté miesto. V zápase proti Kórejskej republike  strelila osem gólov pri rekordnej výhre 64:0.



Jana Sedláková
Jana Sedláková Študuje žurnalistiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Písala pre fanúšikovské stránky o tenise, ale prvé novinárske skúsenosti zbierala najmä v TASR. V Spornete sa venuje najmä tenisovým témam.

Súvisiace články