Bol dvojnásobný majster Európy, dvojnásobný medailista zo svetových šampionátov, strieborný na ZOH 1960 v Squaw Valley, vzor Ondreja Nepelu.
Karol Divín bol prvou legendou slovenského krasokorčuľovania.
Na Memoriáli Ondreja Nepelu ho in memoriam uviedli do Siene slávy.
Na slávnostnom akte sa zúčastnila aj jeho druhá manželka MIROSLAVA DIVÍNOVÁ, s ktorou Divín žil v Brne až do svojej smrti v roku 2022.
Pani Divínová v rozhovore pre Sportnet porozprávala, aký bol Divín v súkromí a pobavila aj vtipnými historkami.
Čo pre vás znamená, že vášho nebohého manžela uviedli do Siene slávy?
Bolo to pre mňa veľké prekvapenie. Už viac ako tri roky je mŕtvy, bola som prekvapená, že si ešte na mňa vôbec niekto spomenul. Veď ja som bola len prívesok.
Pozvanie ma veľmi potešilo. Veľmi dlho som už v Bratislave nebola. Predtým sme sem často jazdili, žil tu Karolov tréner, docent Mauer a mali sme tu veľa priateľov.
Je krásne, že sa dostal do siene slávy, lebo sa krasokorčuľovaniu venoval celý život. Nerobil nič iné, len korčuľoval, korčuľoval a korčuľoval.
Ako ste sa zoznámili?
Bola som jeho druhá manželka. Aj ja som bola predtým vydatá, mala som dve dcéry, ale moje manželstvo sa rozpadlo.
Karola som spoznala, keď moja malá dcéra začala korčuľovať. Úplne krasokorčuľovaniu prepadla a dodnes som jej za to vďačná.
Chodila som s ňou na ľad a Karol bol veľká osobnosť. Ako malá som ho videla v televízii, ale nikdy mi v živote nenapadlo, že sa s ním raz zoznámim.
Bol skromný, ctižiadostivý, pomáhal všetkým deťom. Robil to z lásky ku korčuľovaniu. Mám pocit, že dnes je trénovanie už trošku biznis a nie je to ako kedysi.
Ja som tiež rada športovala, hoci som mala radšej lyže. Ku krasokorčuľovaniu ma to ťahalo skôr ako matku a neskôr teda ako manželku.
Karolova prvá žena odišla do Kanady a on nikdy nechcel opustiť svoju maminku v Bratislave.
Keď sme sa zoznámili, už sme boli každý sám.
Ako ste randili, kam vás pozýval?
Väčšinou sme chodili na ľad. Na štadióne sme mali kamarátov, tam sme sa všetci schádzali. Tréneri a rodičia detí boli spolu.
Dnes sa to tak trochu delí: tu sú rodičia a tu sú tréneri. Vtedy sme boli všetci spolu a chodili sme trebárs na hody, na kolotoče.
S kultúrou to bolo u nás horšie, lebo Karol vždy hovorieval: baletu som mal dosť v Moskve. Takže do divadla veľmi nemusel.
Ale inak sme ani nemali veľmi čas, lebo stále niekde trénoval: vo Fínsku, v Oberstdorfe, potom zase išiel do Kanady.
Ja som chodila do práce, celý život som robila ekonómku, tak som sa tešila na dôchodok, aby som sa toho dožila. Predtým som za ním vycestovala maximálne na dovolenku.
Pamätáte si, ako vás požiadal o ruku? Bolo to romantické?
Rodičia jedného jeho zverencov mali vínnu pivnicu v Hodoníne a niekedy do Brna priviezli víno pre trénerov či rodičov, ktorí mali záujem,
Raz moja dcéra prišla domov a hovorí: "Mami, pán Divín mi vravel, že ti prinesie na Silvestra to víno."
A ja na to: "To nemyslíš vážne, ja som si žiadne víno neobjednala!"
No ale on naozaj prišiel pred Silvestrom a priniesol víno. Takto sa vlastne všetko začalo. Toto si vymyslel, aby bol trochu bližšie, aby sa s nami viac zoznámil.
No a nakoniec sme sa rozhodli, že sa vezmeme.
Aká bola vaša svadba?
Mali sme krásnu svadbu na radnici v Brne a potom v hoteli. Bola to klasická svadba, ale viaže sa k nej jedna historka.
Keď sa raz Karol vracal z Holandska, kúpil kameru. Chcel našu svadbu natočiť. Namontoval kameru niekde pred stoly, aby sa nahralo všetko, čo sa deje okolo.
No dopadlo to tak, že keď sme to chceli vidieť na druhý deň, zistili sme, že on to zabudol zapnúť! Celý večer tam to stálo, skôr prekážalo a predsa sme nemali z toho nič.
Ale to boli také typické historky. Keď sme išli na dovolenku, tak sa mu pokazil foťák. Alebo mu spadol do vody. Vždy bol nejaký problém.
Nech sme boli, kde sme boli, z ničoho sme nemali žiadne fotky.
Váš manžel pracoval ako tréner v zahraničí už počas socializmu. Pustili ho von bez problémov?
Mal výjazdnú doložku a musel podpisovať vyhlásenie, že nikde nezostane.
Raz, keď sa vracal z Fínska autom, na niektorej hranici zabudol papiere a bolo to nepríjemné.
Keď trénoval niekde v zahraničí, stále mi hovorieval: Poď za mnou!
Veľa sme cestovali lietadlom, ale iba raz sme leteli spolu – na olympiádu v roku 2010 do Vancouvru.
Moja dcéra trénuje v New Yorku, takže sme leteli cez New York a potom sme išli do Vancouvru, kde žije jeho syn z prvého manželstva.
Na tých cestách ste pravdepodobne zažili rôzne dobrodružstvá.
Niekedy začiatkom deväťdesiatich rokov som sa vo Fínsku stratila! Pritom stále deckám hovorím, vždy, keď niekde prídete, zapamätajte si adresu, kde bývate. A ja stará a hlúpa som nevedela adresu štadiónu, kde sme bývali.
Kým manžel išiel na tréning, ja som si zobrala auto a išla som do mesta. Myslela som si, že budem vedieť trasu, lebo predchádzajúci deň sme išli spolu z vlakovej stanice pešo. Bola biela noc, o jedenástej večer ešte bolo svetlo.
Lenže som sa len motala a s nikým som sa nemohla dohovoriť, ani rusky. Zastavila som mladú dievčinu, snažila som sa spýtať, kde je hala. Nerozumela mi, tak som si vzala notes, namaľovala som športovú halu a korčuliarov. Spýtala som sa jej, či mám ísť doprava, alebo doľava.
Ona sa na mňa len dívala, usmievala sa. Potom ukázala doprava... a potom doľava!
Ja som si myslela, že sa zbláznim. Tak som sa tam zase motala a zrazu som uvidela z diaľky obchodný dom, ktorý mi Karol ukazoval o deň skôr. Vedela som, že odtiaľ už len rovno.
Vyrazila som ráno o pol desiatej a na štadión som sa vrátila až niekedy neskoro poobede.
VIDEO: Karol Divín spomína na ME 1958
Ako na to reagoval váš manžel?
On mi stále hovorieval: poď za mnou, poď za mnou! Tak som mu odvetila: „Ty ma niekde pozveš, vieš, že neviem reč, som stále doma. Čo by si ty robil na mojom mieste?“
A on na to: „Tak ja by som nikde nešiel.“ Ale odo mňa to vyžadoval!
On mal výhodu, že hovoril siedmimi jazykmi. Po slovensky, maďarsky, česky, nemecky, anglicky, francúzsky, rusky… Takíto ľudia nepochopia, že ten druhý sa to nemôže naučiť.
Robil váš manžel nejaké práce v domácnosti?
Rád rúbal drevo, keď sme chodili na chatu. Inak nebol manuálne zručný, asi tým, že celý život korčuľoval.
Málokto si to uvedomuje, ale dlho trvá, kým človek v športe niečo dosiahne. Potom tí športovci sú už dospelí a z normálneho života nič nevedia. U nás som menila žiarovky ja.
Ale Karol bol veľmi dobrý a milý a to vynahradilo všetko.
Vraj ste boli kamarátky s prvou manželkou Karola Divína. Je to pravda?
Áno! Ona tiež trénovala moju dcéru, ale vtedy Karol nebol v Brne. Boli sme s Olinou veľké kamarátky.
Už keď sme sa s Karolom vzali a išli sme do Kanady, bývali sme u nich doma, u Oľgy a ich syna.
Keď utiekla z Československa, vzala si za manžela brata mojej kamarátky. Takže som poznala všetkých, nebolo to pre mňa nič mimoriadne.
Počas olympiády vo Vancouvri to bolo veselé, bola u nich veľká skupina Čechov. Predtým sme sa stretávali v Brne a po rokoch sme sa zišli v Kanade.
Navyše sa na tej olympiáde veľmi darilo Michalovi Březinovi, Karol bol jeho mentor. Sú to krásne spomienky.
Aj v súčasnosti sledujete dianie v krasokorčuľovaní?
Po tých rokoch ma už nebaví chodiť na štadión, ale veľké šampionáty si pozriem v televízii.
