Vengloš bol iný. Svojím spôsobom dokázal zmeniť tímy, tvrdí Kocian

Legendárny futbalový tréner Jozef Vengloš ho ako hráča viedol na majstrovstvách sveta v Taliansku 1990. Neskôr spolu vytvorili trénerskú dvojicu pri tvoriacej sa slovenskej reprezentácii.

"Mal veľkú charizmu, bol nesmierne sčítaný," tvrdí JÁN KOCIAN o Venglošovi. Najväčšia osobnosť slovenského futbalu v utorok zomrela vo veku nedožitých 85 rokov.

Ako si naňho spomínate?

Asi ťažko nájdete človeka, ktorý by na doktora Vengloša nespomínal v dobrom. Bol som jeho zverenec, ale zažil som ho aj ako kolegu. Robil som mu asistenta pri slovenskej reprezentácii.

Prvé, čo mi napadá, boli jeho skromnosť a čestnosť. Sálali z neho pri každom stretnutí, pri každom rozhovore. Odišiel nám nielen veľký tréner, ale aj veľký človek.

Hovorí sa o ňom, že predbehol dobu. Môžete to vysvetliť?

Ľudia, s ktorými v zahraničí pracoval, ho videli možno aj z iného uhlu pohľadu. V reprezentácii Československa vytvoril výbornú dvojicu s Václavom Ježkom, vzájomne sa skvelo dopĺňali.

Boli protipóly.

Ježek bol emotívnejší, vedel zvýšiť hlas. Vengloš mal veľkú charizmu. Všetko riešil dialógom a vysvetlením situácie či herných činností.

Sršala z neho dobrota. Bol nesmierne sčítaný a študovaný vo svojom odbore. Neustále sa zdokonaľoval. A potom prinášal aj modernejšie prvky. 

Žiadny československý tréner nemal vo svete takú prestíž ako Vengloš. V čom bola jeho veľkosť?

Už svojou povahou sa odlišoval od trénerov, ktorí si získavali rešpekt prísnejším riešením situácie. Vengloš svojím spôsobom dokázal zmeniť tímy.

Aj v zahraničí dokázal napredovať. Venoval sa štúdiu. Ukázal ľudskosť a zužitkoval vedomosti, ktoré nadobudol počas celej kariéry.

Bol to tréner svetového formátu?

Áno. Stačí sa pozrieť, aké veľké kluby v zahraničí trénoval. A hovoria zaňho výsledky. Československo priviedol k titulu majstra Európy v roku 1976, k bronzu o štyri roky neskôr. Na majstrovstvách sveta 1990 sme sa spolu dostali až na šieste miesto. To ho isto radí aj medzi velikánov svetového futbalu.

S jeho menom sa spomínajú nové trendy. Čo vám napadne ako prvé?

V porovnaní s tým, ako sa trénovalo v slovenských kluboch, prinášal nové veci, nové tréningy. Podobalo sa to na tréningy, ktoré som neskôr zažil v Nemecku. Boli kratšie a intenzívnejšie.

Stále hľadal nové metódy a nebál sa ich aplikovať do praxe. Ťažil aj z metód a skúseností, ktoré zažil v zahraničí. Pán Vengloš bol veľký diplomat, vedel sa rozprávať s hráčmi. Vedel veľa o taktike, spôsobe hry, koučovaní. Dobre čítal hru.  

Vengloš zaviedol počas svojho pôsobenia v Aston Ville zdravú stravu, z čoho boli v Anglicku v šoku. Ako ste jeho nové metódy vnímali vy?

Na tvorbe jedálneho lístku vtedy participoval aj lekár Pavel Malovič. Trebárs na svetovom šampionáte v Taliansku s Venglošom dbali na modernú stravu.

Už to nebolo vepřo-knedlo-zelo. Už počas kvalifikácie nás upozorňovali na zdravú výživu. Vengloš bol rozhľadený a trendový človek. 

Napadne vám spoločná príhoda, na ktorú rád spomínate? 

Takto narýchlo je ťažko niečo vypichnúť. Človek je pod tlakom emócií, ktoré sa ku mne od včera dostali. Veľa sme spolu zažili. Najmä na majstrovstvách sveta v Taliansku bola fantastická atmosféra.

Spolu s trénerom Ježkom vtedy zložili tím z jedenástich Slovákov a jedenástich Čechov. Neskôr som mu robil asistenta pri začiatkoch slovenskej reprezentácie. Vznikol samostatný štát.

Pamätám si, ako sme hľadali vhodné sponzora, keďže vtedy na Slovenskom futbalovom zväze nič nebolo. Prebrázdili sme skoro celú Európu, aby sme niečo zohnali.

Inak sa na človeka pozeráte ako hráč a inak, keď ste už jeho kolega. Tieto chvíle s ním nesmierne vážim. Mal som tú česť s ním spolupracovať. Je to človek, ktorý mi dal veľmi veľa. Dal mi šancu ako hráčovi v reprezentácii. A tiež ako trénerovi. 

Z vašej generácie vyšlo niekoľko reprezentačných trénerov. Okrem vás aj Vladimír Weiss, Jozef Chovanec, Stanislav Griga, Ivan Hašek, Michal Bílek. Zrejme to nie je náhoda.

Samozrejme. Vengloš veľmi vplýval aj na našu trénerskú výchovu. Svojou nenútenou ľudskosť nás zasvätil do trénerského remesla. Nebolo to nikdy nasilu. V podobe trénerov Vengloša a Ježka sme mali výborných mentorov, ktorí nám dali základy.

Už počas sústredení sme absolvovali trénerské školenia, mávali sme prednášky. A najviac ich viedol práve pán Vengloš. Už v tom čase sme hltali jeho veci. Dostali sme diplomy, vtedy sa to volalo trénerská dvojka. Na tom sme mohli stavať ďalšie trénerské licencie.