Keď si v roku 1966 v tom čase 18-ročný hokejový talent Bobby Orr najal mladého právnika z Toronta, aby vyjednal jeho prvú zmluvu s tímom Boston Bruins, netušil, že výrazne ovplyvní medzinárodné dejiny tohto športu.

Z Orra sa stal vďaka kontraktu na 700-tisíc dolárov ročne najlepšie platený hráč v profesionálnom hokeji a z Alana Eaglesona fakticky prvý skutočný hráčsky agent.

Eagleson sa dostal k hokeju náhodou, cez priateľstvo s Bobom Pulfordom, vtedajším centrom Toronto Maple Leafs. Obaja totiž milovali lakros.

V roku 1967 založil Hráčsku asociáciu NHL a čoskoro sa z neho stal jeden z najvplyvnejších mužov svetového hokeja (s veľmi neslávnym koncom).

Eagleson bol šikovný obchodník a vizionár. Začiatkom 70. rokoch zohral dôležitú úlohu pri organizácii takzvanej Série storočia, stretnutí najlepších kanadských profesionálov proti reprezentantom Sovietskeho zväzu, v ktorých sa rivalita studenej vojny preniesla aj na ľadové klziská.

Úspech série podnietil zrod myšlienky usporiadať turnaj najlepších hráčov sveta - bez ohľadu na ich profesionálny či amatérsky status.

Viac než dva roky strávil Eagleson rokovaniami so zástupcami Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) a šéfmi najsilnejších európskych federácií. Výsledkom bol kompromis.

Kanada bude hostiť v domácom prostredí exkluzívny turnaj a na oplátku ukončí svoj bojkot majstrovstiev sveta a vráti sa na medzinárodný ľad.

Čechoslováci? Majú pekné dresy

V septembri 1976 došlo k prelomovému momentu. Najlepší európski hokejisti (nielen Sovieti) dostali prvý raz šancu porovnať sa s najlepšími severoamerickými hráčmi.

Canada Cup alebo Kanadský pohár (s názvom World Cup - Svetový pohár nesúhlasila IIHF) prezentoval šesť reprezentačných výberov - okrem domácej Kanady ešte USA a silnú európsku štvorku - Sovietsky zväz, Československo, Švédsko a Fínsko.

Hostiteľ a najväčší favorit Kanada obliekla do dresov s javorovým listom elitu. Aj s odstupom rokov sa podľa expertov postavil na modrú čiaru najlepší kanadský tím všetkých čias. Až 18 z 25 hráčov výberu neskôr uviedli do Hokejovej siene slávy.

Z hviezd NHL chýbal len zranený brankár Ken Dryden. Veterán Gordie Howe (48 rokov) dostal pozvánku reprezentovať Kanadu, ale odmietol, keďže nechcel hrať proti svojim synom, Markovi a Martymu, ktorí nastúpili za USA. Realizačný tím tvorili štyria manažéri, traja tréneri a ďalší dvaja poradcovia.

Sovieti nechali doma z nejasných dôvodov viacero opôr vrátane špičkového útoku Michailov - Petrov - Charlamov či ďalšieho útočníka Alexandra Jakuševa, no fanúšikovia v zámorí nepochybovali, že práve červená mašina vyzve kanadské hviezdy v súbojoch o trofej. Na striedačke ju koučoval Viktor Tichonov.

Československo pricestovalo na turnaj ako aktuálny majster sveta z Katovíc, ale tento status v Kanade veľa neznamenal.

„V ére pred internetom predstavovalo Československo pre Kanaďanov niečo exotické, záhadné a tajomné. Niektorí tušili, že nie tak dávno bolo napadnuté Sovietmi, ale o ich hokeji sme vedeli asi toľko, že na svojich dresoch mali písmená ČSSR,“ vysvetľoval vo svojom texte ku Kanadskému poháru '76 hokejový bloger Darren Clarke.

Tréner Karel Gut a Ján Starší sa spoliehali na takmer totožný výber, ktorý získal o niekoľko mesiacov skôr titul v Poľsku. Najmladší hráč výberu bol v tom čase 19-ročný útočník Peter Šťastný, najstarší zasa 34-ročný brankár Vladimír Dzurilla.

Okrem nich dvoch figurovali v nominácii ešte dvaja Slováci - Petrov starší brat Marián a Košičan Vladimír Šandrik.

Pred odchodom do zámoria ladilo mužstvo formu v Poprade a Plzni a pred štartom turnaja odohralo jediný prípravný zápas proti Kanade v Montreale, v ktorom prehralo 4:7.

VIDEO: Kanadský pohár 1976 - dokument

Keď sa po ňom pýtali jedného z kanadských trénerov Scottyho Bowmana na výkon československého tímu, utrúsil: „Zaujali ma ich pekné dresy.“

Bol v tom klasický mix kanadského sebavedomia a namyslenosti, ktorý však dostal o niekoľko dní vážne trhliny.

Kto je, do pekla, Dzurilla?

Kanadský pohár bol prelomový aj pre hokejových fanúšikov v Československu, ktorí spoznávali, aké to je bdieť pri rádiách a televízoroch až do rána.

Večerné zápasy sa začínali o jednej v noci stredoeurópskeho času. Ľudia chodili do práce nevyspatí, všade sa debatovalo o hokeji.

Vo fabrikách sa vtedy robilo od šiestej. Popoludní zasa mnohí oželeli minúty vo fronte u mäsiara a ponáhľali sa domov, aby stihli zápasy, ktoré vysielala Československá televízia zo záznamu.

Podľa hracieho formátu sa najskôr stretlo šesť tímov každý s každým a dva najlepšie čakalo vyvrcholenie na dva víťazné zápasy. Zápasy sa hrali v piatich kanadských mestách (Montreal, Ottawa, Toronto, Winnipeg a Quebec City) a vo Philadelphii (ako forma propagácie hokeja v USA).

Spočiatku šlo všetko podľa (domácich) plánov. Suverénna Kanada nadelila Fínom 11:2, Američanov zdolala 4:2 a Švédov 4:0. Súboj o jej vyzývateľa bol vyrovnaný. Sovieti prehrali s ČSSR a vyhrali nad USA, Švédi zdolali Američanov, ale zakopli s Fínmi, Československo ratovalo remízu s USA...

A potom nadišla noc na 10. septembra, ktorá sa vyníma v kronike československého hokeja.

„Vlado Dzurilla definitívne opúšťa bránku a odkladá svoj ťažký výstroj,“ napísal po MS 1976 v Katoviciach športový magazín Štart. Ale mýlil sa. Rodák z Bratislavy, ktorý odchytal šestnásť rokov za Slovan, až kým sa ako nepotrebný nepresunul o niekoľko desiatok kilometrov na západ do Brna, sa po tridsiatke vrátil do reprezentácie, kde robil spoľahlivú dvojku Jiřímu Holečkovi.

VIDEO: Ako chytal Vladimír Dzurilla

V ten pamätný večer v posvätnom hokejovom chráme montrealskej haly Forum však nastupoval v pozícii jednotky. Tréneri Starší a Gut argumentovali, že jeho brankársky štýl je proti zámorským ofenzívnym esám odolnejší než Holečkov.

Skôr než padlo úvodné buly, dal o sebe zavalitý chlapík s brankárskou maskou vedieť spôsobom, aký by si rád odpustil.

V autobiografii Svet pred maskou na to Dzurilla spomínal takto: „Tí, čo zápas otvárajú, sa stavajú priamo na svoje miesta, ostatní idú na striedačku. Hlásateľ predstavuje hráčov. Číta aj moje meno. V tej chvíli som kdesi pri modrej čiare a telo mám z olova. Každému sa tlieska, chcem sa obrátiť, aby som mohol do bránky elegantne zacúvať. A ako mám tie nohy málo pohyblivé, korčule mi vbehnú do ryhy a ja pri obrátke padám na zadok. Hala Forum v Montreale zaburácala smiechom ako jeden muž.“

Už o niekoľko minút si však 18-tisíc fanúšikov v hľadisku čoraz častejšie kladie otázku: Kto je, do pekla, Dzurilla?

Zápas Kanada - Československo sa zmenil na šou oboch brankárov - Rogatiena Vachona a Vladimíra Dzurillu. Obaja likvidovali jednu šancu za druhou.

Televízny komentátor Bernie Pascal, ktorý reportoval zápas s brankárom Kenom Drydenom, narýchlo listoval v zápasovom buletíne a predstavil československého brankára ako vyučeného opravára chladničiek.

Dryden, ktorý chytal na MS 1969 v Štokholme, ho pohotovo doplnil: „Videl som ho, keď Čechoslováci dvakrát zdolali Rusov a bol skvelý.“

Črtajúci sa bezgólový scenár odvrátil štyri minúty pred uplynutím riadneho hracieho času po akcii Vladimíra Martinca a Josefa Augustu Milan Nový.

„Strelec jednoducho vie, čo má v správnej chvíli spraviť. Nebola to žiadna šupa, ani gól do vinklu. Brankár trochu vykorčuľoval, spravil pohyb, akoby nevedel, čo urobím. Padal k zemi a keď si líhal, podstrčil som puk pod ním,“ opisoval s odstupom rokov jediný úspešný strelec zápasu.

Dzurilla zmaril v ten večer všetkých 29 pokusov, ktoré na jeho bránku vyslali kanadské hviezdy. Senzácia bola na svete. Československo zvíťazilo v Montreale nad Kanadou 1:0.

Slovenská verzia Gumpa Worsleyho

Informačná hmla okolo Dzurillu bola v zámorí tom čase prirodzená. Vyplývala z obmedzených možností dostať sa k faktom, ale aj z povrchnosti, s akou v Kanade pristupovali k medzinárodnému hokeju.

Ešte aj v roku 1987 známy kanadský športový publicista Jim Coleman vo svojej knihe Hockey is Our Game (Hokej je naša hra) o pamätnom montrealskom večeri napísal: „Starý, tučný Dzurilla, ktorý sa po štvorročnom dôchodku vrátil, aby nastúpil za národný tím, úplne frustroval našich útočníkov zvyknutých strieľať veľa gólov.“

Hokejový bloger Darren Clarke venoval o tri dekády neskôr hrdinovi zápasu rozsiahlu pasáž, kde so svojimi predchodcami polemizoval.