BRATISLAVA. Keď sa povie Žigmund Pálffy, slovenskému fanúšikovi sa vybaví rýchly útočník s číslom 24 na chrbte, dlhý mullet ako Jágr, ale najmä nekonečný talent a úsmev, ktorý ani po desaťročiach nestratil iskru.
V relácii MVP Talkshow otvorene a bez servítky spomínal na svoju kariéru, vzostupy, pády aj zlaté časy slovenskej reprezentácie. A ako sám s povzdychom povedal: „Mali sme takú partiu, že sa z toho dalo vyťažiť viac medailí.“
Futbalista, z ktorého otec vychoval hokejistu
Žigo pôvodne inklinoval k futbalu, bol vraj dobrý aj tam. „Hral som futbal a veľmi ma to bavilo. Ale otec chcel, aby som hral hokej.
Chodil so mnou na tréningy a raz, keď som namiesto hokejového tréningu išiel na futbalový, tak ma tak zbil. To ma naštartovalo, aby som si vybral iba jeden šport a hotovo,“ spomínal s úsmevom.
VIDEO: Žigmund Pálffy v MVP Talkshow
V školských rokoch sa zaradil do hokejovej športovej triedy. Hoci sám tvrdí, že to bolo pre neho ako dieťa frustrujúce, keď musel opustiť futbal, ale napokon sa s tým zmieril.
Nebolo to ľahké, pretože podmienky v tom čase neboli ideálne. „Na reprezentáciu ma nechceli zobrať, lebo som mal staré korčule. Mama musela požičať peniaze na nové, aby som mal šancu.“
Začiatky v Nitre a kamarátstvo so Stümpelom
Prvé seniorské kroky robil v Nitre. Práve tam sa prehĺbilo aj jeho kamarátstvo s Jozefom Stümpelom.
„Poznali sme sa už zo základnej školy, hrávali sme proti sebe Skalica – Nitra. Od 15-16 rokov sme sa začali stretávať aj na ľade ako spoluhráči. Vtedy nás dali dokopy a v Nitre sme odohrali prvú sezónu medzi dospelými.“
Táto spolupráca prerástla do pevného priateľstva a jednej z najznámejších dvojíc slovenského hokeja.
„On bol pravák, ja ľavák, center a krídlo. Sadli sme si. Ale nebolo to hneď. Všetko je to aj o náhode,“ povedal skromne.
Federálny titul a nástup do veľkého hokeja
Z Nitry viedla cesta do Trenčína, kde s Duklou získal federálny titul. „V tej sezóne sme ťahali celú päťku, mali sme skvelú partiu aj mimo ľadu. Hrali sme ako mladí chalani veľmi dobre,“ spomína Pálffy.
Trenčín bol vtedy hokejovou mekkou. Chodilo sa tam na Vladimíra Růžičku, neskôr na Pálffyho. Hľadisko naplnené do posledného miesta – 7 500 divákov.
„To boli neskutočné návštevy. Zo Skalice som prišiel do Nitry, kde nechodilo toľko ľudí, a zrazu toto. Finále bolo všetko. Pre mňa to bolo fantastické, atmosféra bola špičková. Hralo sa i do tela na ľade i mimo neho prostredníctvom novín. To bolo pravé finále.“
Aj oslavy po zisku titulu boli legendárne. „V kuse sme oslavovali. Však to bol posledný federálny titul.“
Vďaka výkonom v domácej extralige si ho všimli na drafte do NHL. New York Islanders ho draftoval v roku 1991. Jeho kamaráta Stümpela si vybral Boston Bruins. „Trošku nás to mrzelo, ale aj tak sme sa tam stretli.“
V čase, keď klziská NHL nebrázdilo mnoho Európanov, bol výber do najlepšej ligy sveta veľká vec.
„Sledoval som to jedným očkom, že NHL existuje. Vtedy bola v NHL veľká konkurencia z Kanady, USA, Fínska a Švédska. Boli to špičkoví hráči.
Mali sme veľký rešpekt. Vtedy nám bolo jedno, kto nás draftuje. Bolo dôležité, že sme sa tam vôbec dostali. Dnes je v drafte niekoľko kôl. Vtedy to tak nebolo.“
Za veľkou mlákou – kultúrny šok a rešpekt
Prvé kroky v NHL neboli jednoduché. „Z dediny do veľkomesta,“ hovorí Pálffy o svojom príchode do New Yorku.
Long Island, kde hrávali Islanders, nebol Manhattan – nebolo tam mrakodrapov, len tiché ulice a rodinné domy. „Vysoké budovy som videl len z lietadla, keď sme pristávali na JFK. Ale aj tak to bol pre chalana zo Skalice svet.“
Kultúrny šok sa však netýkal len prostredia. V kabíne čakalo šesťdesiat hráčov na jedného trénera a štýl hokeja bol úplne iný, na aký bol zvyknutý.
„Malé klzisko, tvrdý hokej, fyzickosť, bitky. Tréner na mňa kričal zozadu: Neťahaj to cez stredné pásmo! Choď za červenú a hoď to dnu! To mi nič nehovorilo. Vyrastal som na kreativite – kľučky, nahrávky, góly."
Aj preto mu hovorili, že musí ísť na farmu. Aby sa „naučil ich štýl“. Lenže Pálffy tam nechcel. „Vedel som, čo je farma – bitkári, tvrdosť, zranenia. Tam na teba nikto nepozerá. Tam chce každý ísť hore a ide cez mŕtvoly.“
Medzi bitkárov nechcel
Postavil sa. Povedal trénerovi: „Nechajte ma tu. Ja tu budem hrať a uvidíte, čo vo mne je.“
Začiatky boli ťažké. V prvej sezóne odohral len sedem zápasov. Ale v kabíne sedel vedľa hviezd – Pierre Turgeon, Patrick Flatley, neskôr Travis Green. Učil sa, sledoval, zbieral skúsenosti.
„Nebolo to ani tak o bodoch, ako o tom, aby som tam bol. Aby som zažil NHL, pochopil, čo to znamená byť medzi najlepšími.“
Postupne sa vypracoval. Ukázal, že na to má. Z hráča, ktorý nechcel ísť na farmu, sa stal jeden z najproduktívnejších útočníkov tímu.
„Chcel som len hrať hokej, pre pocit. Nie za každú cenu byť v NHL. Ale keď som tam bol, chcel som byť medzi najlepšími.“
Hráči ako Sakic boli nedotknuteľní
Bola to éra rešpektu. Keď hokejista niekoho napadol, čakal, že na druhý deň mu to niekto vráti. Na tréningoch i zápasoch to iskrilo.
„Keď si vletel do niekoho, vedel si, že buď to hneď vybavíte, alebo si ťa niekto počká. Keby si vtedy zaútočil na hráča typu Sakic, Fedorov alebo Lemieux, prišli by za tebou traja hráči z tímu a postarali sa o teba. A možno aj brankár.“
Bitky neboli len pre šou. Boli to výstrahy. „Hráči si chránili hviezdy. A keď si nedostal hneď, tak na druhý deň ťa zložil niekto iný. Každý si to pamätal. Teraz máš kamery, pravidlá, videorozhodcov. Vtedy si dostal sekeru do krížov a hral si ďalej.“
Niektoré súboje boli až za hranou. „Spomínam si na Chrisa Prongera – ten ma nemal rád. Krosčeky, sekery odzadu. Vždy som mu to vrátil, ale nikdy nešiel do bitky. Len sekal a sekal. A rozhodcovia? Nič.“
V deväťdesiatych rokoch sa Pálffy na ľade nestrácal nielen vďaka svojmu talentu, ale aj účesu. Dlhý „mullet“ bol vtedy hitom a Pálffy ho nosil s hrdosťou. „Porovnávali ma s Jágrom. Vraj sme rovnakí – aj účes, aj hra,“ usmieva sa.
A tak ho raz ostrihal. „Už som toho mal dosť. Dal som to dole a bol pokoj,“ zhodnotil jednoducho.
Stretnutie s horou svalov
Keď sa v Islanders objavil mladý Zdeno Chára, Pálffy netušil, že práve sleduje začiatok jednej z najvýraznejších kariér v histórii NHL.
„Zdena som vôbec nepoznal. Prišiel ako mladý chalan. Veľký, tichý, a človek netušil, čo z neho raz bude,“ spomína.
Na ľade však bolo jasné, že tento Slovák nebude len do počtu. „Keď sa vyzliekol, videl si – hora svalov. Ale nešlo len o fyzickosť. On bol aj mrštný a obratný. A hlavne – pracoval na sebe. Každý deň.“
Obdivoval najmä jeho vôľu. Zatiaľ čo niektorí sa spoliehali na talent, Chára všetko vydrel.
„Možno nemal hokejový talent ako iní, ale to, čo do toho dal... To sa nedá naučiť. On to mal v sebe. Nezastavil sa pred ničím. Aj keď bol zranený, išiel ďalej.“
Aj v kabíne sa Zdeno postupne vypracoval na rešpektovaného lídra. Naučil sa perfektne anglicky, vedel vystupovať a stal sa prirodzenou autoritou.
New York, výmena a zmena života
Niekedy sa v NHL veci menia naozaj rýchlo. Pálffy to zažil na vlastnej koži, keď ho nečakane vymenili na druhý koniec USA.
„V New Yorku sa menil majiteľ, podpísal som zmluvu, kúpil dom a o mesiac ma vymenili. Ani mi to nepovedal. Ale ja som tušil, že pôjdem. Mohol som ísť do Rangers, ale radšej som si vybral Kings. Tam bol Jožko Stümpel.“
Túžil po zmene a Los Angeles mu ju prinieslo. Nové mesto, nový tím, nový začiatok. A hlavne nový impulz. „NHL je biznis. Tam si kus mäsa. Ale funguje to. Klub ťa vymení, keď potrebuje impulz. A niekedy aj tebe ten impulz pomôže, aby si hral lepšie. Myslím, že je to dobre vymyslené.“
V Kings pokračoval v tom, čo vedel najlepšie – bodoval, tvoril hru, bavil fanúšikov. Spolupráca so Stümpelom opäť fungovala.
V kabíne však videl aj odvrátenú stranu veľkého počtu krajanov. Okrem dlhoročného kamaráta bol v tíme i Ľubomír Višňovský a Martin Štrbák.
„Keď sa Slováci stretávali, už to bolo cítiť. Pre pohodu v kabíne to nie je vždy ideálne. Každý si drží svoju bublinu, ale keď sa ich tam zíde päť, šesť, tak sa to môže obrátiť proti tímu. Počuť to, cítiť to.“
Reprezentácia a nezabudnuteľný rok 2002
Keď príde reč na reprezentáciu, Pálffymu automaticky zasvietia oči. Niet divu – jeho meno je navždy spojené s najväčším úspechom v dejinách slovenského hokeja.
„Rok 2002 bol špeciálny. Titul majstra sveta, to je pre hráča vrchol. Ľudia sa so mnou dodnes fotia. Je to spomienka, ktorú mi nikto nevezme,“ hovorí s hrdosťou.
Tím, ktorý vtedy triumfoval v Göteborgu, podľa neho neťahala len prvá lajna. „Mali sme silnú partiu, to bol základ. Či štvrtá päťka, či chalani, čo nehrali – všetci sme ťahali za jeden koniec povrazu. Tá chémia bola neuveriteľná. Na ľade aj mimo neho.“
No zároveň dodáva, že táto zlatá generácia mohla dokázať ešte viac.
„Mali sme potenciál získať viac medailí. Nasledujúce tri-štyri roky sme mali stále silné mužstvo. Ale keď prišli na majstrovstvá Rusi, Švédi, Fíni priamo z NHL – aj dvanásti z nich v zostave – bolo to veľmi ťažké. My sme ich mali päť, možno šesť.“
Ako jeden z najväčších nevyužitých momentov spomína olympiádu vo Vancouveri v roku 2010.
„Zišli sme sa vynikajúca partia. Všetko bolo v poriadku. Taký je však hokej. Vyhrávaš a prehrávaš.“
Doma má vitrínu so všetkými oceneniami, pohármi, diplomami. Ale nostalgiu si šetrí. „Spomeniem si, aké to bolo. Stále to však nerobím.“
Súčasný hokej? Rýchlejší, ale horší
Majster sveta si pri porovnávaní hokeja svojej éry a tej dnešnej servítku pred ústa nedáva.
„Áno, je rýchlejší, to áno. Ale tým je to horšie. Nemáš čas na kľučku, na myšlienku. Všetko je len o korčuľovaní. My sme hrali technický hokej, štýl ako Gretzky. Takisto bolo viac bitiek. Teraz toho toľko nie je. “
Na margo súčasnej generácie slovenských hráčov nebol kritický, ale úprimný. Reč prišla aj na Juraja Slafkovského, ktorého v roku 2022 draftoval Montreal Canadiens z prvého miesta.
„Klobúk dole, že je v NHL, má dvadsaťjeden rokov. To je samo o sebe obrovský úspech. Ale výsledky sa nerátajú teraz. Ukážu sa až za desať rokov. Vtedy budeme vedieť, či draftová jednotka bola správna voľba.“
Podľa Pálffyho má Slafkovský výhodu v tom, že Montreal na neho stavil a nechce si priznať chybu.
„Je jednotka draftu. Nemôžu priznať, že sa pomýlili. Tak dostáva veľa šancí. U nás? Dostal si dva zápasy, neurobil si nič – ideš domov. On ich dostal desať, pätnásť, a stále je tam. To je rozdiel.
Má talent, vie zakončiť puk. Očakávajú od neho góly a nie, že bude stále iba nahrávať. Aj keď je pekné, že nahráva. Je neustále v prvej päťke. My by sme v tej dobe už nehrali. Bola tam obrovská konkurencia.“
Kam sa podeli Slováci z NHL?
Kým kedysi bol v takmer každom tíme v NHL slovenský hráč, dnes je ich len hŕstka. „Za našich čias nás bolo štyridsať. Teraz? Štyria, piati. A ešte aj tí, čo sú tam, nemajú isté miesto,“ hovorí otvorene bývalý hokejista.
Podľa neho to nie je len o talente.
„Ten nestačí. Chalani nemajú disciplínu, nemajú systém. A keď nemáš systém, nemáš ani výkony. Niektorí nevedia ani poriadne korčuľovať – a to je základ, nie bonus.“
Keď sa nedávno bol pozrieť na zápas Trenčín – Košice, zostal v šoku. „Pozrieš sa na niektorých a máš pocit, že nevedia korčuľovať. V presilovke ti tam všetko brzdia, vracajú puky dozadu namiesto toho, aby šli rýchlo dopredu.“
Hovorí, že problém je zakorenený hlboko – v kluboch, v práci trénerov aj v celkovom nastavení.
„My sme mali kvalitu, disciplínu, hokejové návyky od malička. Vedeli sme, čo sa od nás čaká. My sme boli zvyknutí makať. Mne mama požičiavala peniaze, aby som mal nové korčule. Teraz? Všetko musí byť ihneď. A keď nie je, tak je chyba vo všetkých ostatných.
Dnes sú kempy, programy, ale kde je výsledok? Chalani prebehnú v juniorke viacerými klubmi, každý ich len lepí do zostavy a nikto im nič poriadne nedá.“
A problém vidí aj v reprezentácii. „My sme si miestenku do nároďáku museli vydrieť. Teraz? Už je každý reprezentant. Stačí pár zápasov v extralige a už ťa volajú. Veď ja už ani neviem, kto v tej reprezentácii vlastne hrá. Vymení sa desať mien za turnaj a oslavujeme ôsme miesto.“
Odkaz pre mladú generáciu
Žigov odkaz mladým hokejistom je jednoduchý, ale výstižný: „Vydržať a ísť za jedným cieľom. Povedal by som, že hráč potrebuje túžbu. A nikto ti nič nedá. Hlavne v tomto biznise, ako je hokej.“
Pripomína, že hokej – a vlastne akýkoľvek úspech – nie je o šťastí, ale o dennej drine, pádoch, rozhodnutiach a schopnosti ísť ďalej, keď ostatní skončia.
„Každý má rovnakú štartovaciu líniu. Každý môže robiť, čo chce. A v dnešnej dobe sú neskutočné možnosti. Aj na sociálnych sieťach zarábajú milióny.
Nech si to človek vyskúša, nech nesedí doma, nech nechodí na pivo a nech nerozpráva, ako si zarobiť peniaze. Treba sa tomu venovať a musí ho to baviť. Mňa hokej bavil.“
