V kariére si prešiel vzostupmi aj pádmi. Pred majstrovstvami sveta 1989 ho takmer vylúčili z reprezentácie. Napokon sa vo francúzskom Pontchâteau stal svetovým šampiónom v cyklokrose.
Od cyklistiky ho neodstavili ani diagnóza reumatoidnej artritídy a voperovaný umelý kĺb. Okrem bicykla sa nevyhýba ani behu na lyžiach pod Tatrami.
Lásku k dvom kolesám preniesol aj na synov a dcéru. Najstarší syn Ondrej sa spoločne s ním venuje cyklistike dodnes.
ONDREJ GLAJZA starší, historicky najúspešnejší slovenský cyklokrosár a čerstvý šesťdesiatnik, prepojil s cyklistikou aj svoje civilné zamestnanie. V Svite roky vedie obchod s cyklistickým tovarom a železiarstvo.
Aj v minulej sezóne ste boli aktívny cyklista. Absolvovali ste všetky kolá Slovenského pohára v cyklokrose. Čo vás motivuje k tomu, aby ste stále súťažili?
Po reumatoidnej artritíde, ktorá mi prerušila kariéru a museli mi vymeniť bedrový kĺb, som sa začal voziť kvôli rehabilitácii. Stále mám srdce pretekára, preto som sa vrátil k cyklokrosu aj pretekom na horských bicykloch, napríklad maratóny alebo Slovenský pohár. Postupne som skĺzol k cyklistike.
Máte ambíciu bicyklovať aj v tejto sezóne?
Samozrejme. Stále bicyklujem. Uvidíme, či na jeseň budem súťažiť. Na bicykli som v podstate každý deň, aby som sa udržiaval v kondícii. Rád by som absolvoval aspoň preteky Slovenského pohára v cyklokrose, ktoré sú v okolí Popradu.
V poslednom čase trávim veľmi málo času na horskom bicykli. Tu vo Svite bude maratón Horal, ktorý absolvujem každý rok, pretože je to moja srdcovka.
Spomenuli ste, že žijete s umelým kĺbom. Ako sa cítite zo zdravotnej stránky?
Naďalej sa liečim na reumatoidnú artritídu, ktorá ma obmedzuje. Lieky na to sú dosť silné, ale stále sa dokážem ísť previezť, takže zatiaľ to veľmi neriešim.
Čo vám okrem cyklistiky pomáha, aby ste sa udržiavali v dobrej kondícii?
V zime, keď sa dá, chodíme s manželkou na bežky, ale iba v turistickom tempe. Bežkujeme tu v okolí, urobíme si vlastnú stopu alebo ideme po tej, ktorú vytvoria iní. Podnebie, ktoré tú máme, dovoľuje bicyklovať v podstate celoročne. Keď trochu viac nasneží, tak sa zopár dní nedá ísť na bicykel. Ale sú tu poľné cesty, kde chodia aj autá. Vďaka tomu je sneh ujazdený a vtedy chodím tam.
Vaše deti sa taktiež venovali cyklistike. Najstarší syn Ondrej je dodnes aktívny. Vlani, podobne ako vy, absolvoval Slovenský pohár v cyklokrose. Aj vás priviedli k cyklistike rodičia?
Áno, k cyklistike ma priviedol otec . V Poprade založil klub Lokomotíva Štart Poprad, ktorý dnes už neexistuje.
Kombinovali ste cestnú cyklistiku a cyklokros od začiatku kariéry?
Áno. Horské bicykle ešte neexistovali. Mohli sme praktizovať aj dráhovú cyklistiku, ale dráha bola až v Bratislave. Chodievali sme tam iba na týždeň, keď sa konali majstrovstvá Slovenska v jednotlivých disciplínach. V Prešove ešte nebola dráha.
VIDEO: Víťazstvo O. Glajzu na MS v cyklokrose 1989
Čo sa vám páčilo viac?
Cyklokros. Aj na ceste som bol dobrý. Nebol som typ pretekára, ktorý by dokázal uspieť na Pretekoch mieru. V podstate som ani netrénoval toľko, aby som dokázal tri týždne súťažiť. Ale absolvoval som aj amatérsku verziu Giro d’Italia, kde som vyhral dve etapy a raz som bol druhý. Cyklokros bol však priorita a viac ma bavil.
Bola na cyklokros nutná špecifická príprava, alebo ste to vnímali ako vhodný doplnok k zimnej príprave?
Na jazdenie cyklokrosu bola nutná príprava. Pri cyklokrose je dôležitá technika a vtedy boli zimné obdobie plné snehu. Preto sme trénovali na snehu, ľade aj blate. Cyklokrosové preteky sú navyše kratšie a intenzívnejšie.
V 80. rokoch bol cyklokros v Československu populárny. Zodpovedalo tomu aj materiálne zabezpečenie a tréningové podmienky?
Áno. Mali sme dobré vybavenie aj kvalitné sústredenia. Všetko fungovalo veľmi dobre. Myslím si, že niektoré veci sme mali ešte lepšie, ako v zahraničí. Preto sme boli vysoko na pretekoch Svetového pohára alebo majstrovstiev sveta. Šport bol vtedy podporovaný štátom. Peňazí bolo dostatok, čiže stačilo vziať bicykel, sadnúť a trénovať.
Predzvesťou vašich úspechov medzi seniormi bolo víťazstvo na svetovom šampionáte v Holandsku, kde ste v roku 1984 zvíťazili medzi juniormi. Ako si spomínate na preteky?
Konkurencia na pretekoch bola vždy veľká. Na predchádzajúcich majstrovstvách sveta v Birminghame som skončil siedmy. Jediný som zostal medzi juniormi aj na ďalší rok. Keď som vtedy chodil do zahraničia na medzinárodné preteky, väčšinou som ich vyhrával.
Svetový šampionát som vnímal tak, že druhé miesto by bolo v podstate sklamaním. Štart sa mi nevydaril a prepadol som sa o niekoľko miest. Napokon to bolo pre mňa dobré. Vpredu došlo k pádu a vďaka zlému štartu som sa mu vyhol.
Pád mi pomohol k tomu, aby som sa dotiahol späť. Keď sme sa dostali do terénu, tak som sa prepracoval na čelo a už som si šiel svoje preteky. Dve kolá pred cieľom som odišiel krajanovi Richardovi Kobernovi, ktorý skončil tretí. Druhý bol Brit Robert Dane.
Vtedy boli majstrovstvá sveta rozdelené na kategórie amatérov a profesionálov. Vrcholoví športovci v socialistických krajinách však tiež trénovali ako profesionáli. Ako ste vnímali rozdiel medzi amatérmi a profesionálmi?
Športovci, ktorí trénovali v Červenej hviezde alebo Dukle, mali k dispozícii podmienky ako pre profesionálov, aj keď ich plat tomu nezodpovedal. Ja som to mal ťažšie, pretože som študoval na vysokej škole, čo ma trochu obmedzovalo. Ale tiež som mal podmienky na profesionálnej úrovni.
Vaša príprava na majstrovstvá sveta v Pontchâteau v roku 1989 bola poznačená konfliktom s reprezentačným kolegom Petrom Hricom. Čo sa vtedy stalo?
Boli to naše osobné záležitosti, preto by som to nerád rozoberal. Samozrejme, stalo sa, čo sa stalo. Dnes by som to riešil inak. Dostal som trest a chceli ma navždy vylúčiť z reprezentácie.
Lenže postavila sa za mňa verejnosť a funkcionári Československého cyklistického zväzu mi dali druhú šancu. Povedali mi, že ak budem mať potrebnú výkonnosť, tak môžem opäť reprezentovať.
Incident ma v podstate naštartoval a vyburcoval k lepším výkonom. Cítil som veľkú podporu od ľudí a vedel som, že som urobil chybu. Potreboval som ju napraviť. Snažil som sa ešte viac trénovať, čiže ten incident bol aj na niečo dobrý. Následne sme s Petrom dali veci do poriadku a neskôr sme dobre vychádzali.
Vo Francúzsku ste získali zlato. Ako si spomínate na preteky?
Preteky mi naozaj sadli, pretože boli na rýchlej a suchej trati. Využil som aj svoje schopnosti z cestnej cyklistiky. Na čele jazdilo okolo trinásť ľudí, preto bolo potrebné byť stále vpredu.
Triumf ma veľmi prekvapil aj potešil. V záverečnom šprinte som porazil aj Radka Šimůnka, ktorý bol excelentný šprintér. Príprave som obetoval veľmi veľa, v čom mi predtým bránil trest na základe predchádzajúcej udalosti. Šiel som do pretekov s tým, že si idem po čo najlepší výsledok. Z taktickej stránky to boli veľmi náročné preteky.
Okrem Čechoslovákov boli silní aj Švajčiari, veď Roger Honegger skončil tretí. Dobrých pretekárov mali aj Francúzi a Taliani. Silní boli aj Belgičania, aj keď sa dali poraziť. Nedominovali tak, ako dnes.
Na trati sme sa museli popasovať s prekážkami na dvoch miestach aj jedným výbehom. Trať bola pomerne široká, čiže sa dalo predbiehať.
Na druhej strane, nebola veľmi členitá. Prevýšenie bolo dosť vysoké, ale ťažké stúpanie bolo iba pred cieľom. V podstate to bola jedna z ľahších tratí. Aj preto jazdila na čele väčšia skupina. Bolo z nej ťažké sa utrhnúť, preto do cieľa šprintovalo osem ľudí.
Akú cenu alebo finančnú prémiu ste dostali?
Ja som nedostal žiadnu finančnú prémiu, ale cyklistický zväz možno áno. Na pódiu som dostal dres, medailu a diplom. Od výrobcu vína a jedného zo sponzorov, spoločnosti Muscadet sme dostali špeciálnu cenu. Prvým trom dal fľaše vína podľa hmotnosti daného cyklistu.
V 80. rokoch začali cyklisti nosiť prilby na hlave. Boli počas vašej kariéry prilby povinné, alebo nie?
Amatéri ju museli nosiť. Profesionáli nie, ale väčšina z nich ju nosila. Ja som prilbu nosil odmalička, keď som bol na pretekoch. Na tréningoch sme prilbu nenosili, ale dnes sa na to pozerám ako na chybné rozhodnutie.
Dnes na bicykel bez prilby ani nesadnem. Odporúčam ju všetkým. Na cyklistickom chodníku stretnem množstvo ľudí, ktorí majú prilbu prevesenú cez riadidlá. Tam prilba nikomu nepomôže. My sme mali povinnú prilbu na cestných, cyklokrosových aj dráhových pretekoch.
Niekoľko týždňov po víťazstve na MS v cyklokrose ste emigrovali do Západného Berlína. Čo vás k tomu viedlo?
