MARIUPOL. Vlastní kanadský a izrealský pas a na Slovensku v minulosti pôsobil v bratislavskom Slovane a Košiciach.
Elezier Šerbatov až do vojenského vpádu Ruska na Ukrajinu zažíval vydarenú sezónu v Mariupole účinkujúcom v ukrajinskej Super League.
V 20 stretnutiach si na svoje konto pripísal 28 za 12 gólov a 16 prihrávok. Bol najproduktívnejším hráčom mužstva.
Chlapci, práve začala vojna
Sezónu ako aj pôsobenie v klube z prístavného mesta na juhovýchode Ukrajine ukončila Šerbatovovi vojna. Dnes je doma v Kanade, ešte predtým však zažil na ceste domov hodiny plné strachu.
"Každá sekunda, keď ste na žive, je požehnaním. Netušíte, či sa vrátite k svojej rodine, či ešte uvidíte svoju dcéru, syna. Nechce sa vám spať, lebo neviete, či sa ešte zobudíte. Všade navôkol je vidieť skutočnú vojnu.
Sedel som vo vlaku dvadsaťštyrihodín a čakal, či ho neodstrelia," opísal Šerbatov v úvode svojho statusu na Instagrame momenty, ktoré prežíval po vypuknutí vojny, kedy musel riešiť to, či z Ukrajiny odíde, alebo v nej ostane a bude čakať na ďalší vývoj situácie.
Ako prezradil v rozhovore pre TSN Hockey, vojna ho spolu s tímom zastihla na báze mariupoľského klubu.
"Bolo päť hodín ráno. Spal som a zrazu nastal výbuch, ktorý mňa aj mojich spoluhráčov okamžite zobudil. Všetko okolo sa triaslo, odtiahol som záclony a uvidel jasné svetlo. Okamžite som znervóznel, potom prišiel ďalší výbuch a práve vtedy som pochopil, že je to naozaj vážne.
Iba pár metrov od nás práve začala vojna, nemohol som uveriť tomu, čo sa práve stalo. Následne na to nám prišla esemeska od trénera s tým, že sa stretneme pri raňajkách. Tréner prišiel a povedal: Chlapci, práve začala vojna."
Šanca na prežitie? 50 na 50
Šerbatov sa v rozhovore pre TSN rozhovoril aj o tom, aký bol ďalší sled udalostí. S prosbou o pomoc sa vraj obracal aj na kanadské veľvyslanectvo na Ukrajine, avšak odpovede sa nedočkal.
"Na telefonát mi nikto neodpovedal a mailom mi prišla iba automatická odpoveď o tom, že sa mám schovať do krytu a že sa mi čoskoro ozvú," prezradil hráč, ktorý podľa vlastných slov v Mariupole nechal všetko a na klubovej báze v meste Družkivka zostal s jedným batohom.
"Ak by som vtedy poslúchol odporúčanie a išiel do protileteckého krytu, dnes by som bol práve tam a nadomnou by súperili ukrajinské a ruské tanky. Nemohol som spať a každú sekundu som sa bál o svoj život."
Vykúpením sa pre Šerbatova stal jeden z vlakov, zrejme evakuačných, z východoukrajinskej Družkivky do západoukrajinského Ľvova.
"Vlak dlho meškal. Boli sme traja, ale nakoniec sme odcestovali dvaja. Tretí povedal: Nepôjdem, pretože nechcem zomrieť. Bola to šanca 50 na 50. Premýšľali sme o tom, že sa vrátime do krytu, ale mohlo sa stať, že by tam niekto hodil granát alebo by sme sa tam nevošli.
Zavolal som otcovi, ktorý ma upokojil a dohodli sme sa, že ak vlak predsa len príde, bude to z Božej vôle a preto, že mám do neho nastúpiť a odcestovať do Ľvova."
Skúsený krídelník a svetobežník podľa vlastných slov prežíval vo vlaku do Ľvova neskutočné muky.
"Vlak pretínal miesta, kde sa v tej dobe strieľalo - Kramatorsk, Charkov či Kyjev, kde prebiehali boje v centre mesta. Vlak som nazval vlakom smrti. Každú sekundu som myslel na to, že ma zastrelia, pretože všade bola armáda, avšak nevedel som, ktorá."
Útek Izraelčana z Ukrajiny skončil happyendom.
"Prišli sme do Ľvova a s priateľom - Lotyšom sme najprv zamierili na lotyšský, neskôr na izraelský konzulát. Tam sa nás ujali dobrovoľníci, ktorí nás neskôr posadili na autobus smerujúci do poľskej Varšavy, zároveň, bol som zodpovedný za skupinu sedemnástich ľudí vrátane detí a žien.
Po desiatich hodinách sme prišli do Varšavy. Bolo to veľmi špeciálne," dodal na záver Šerbatov, ktorý sa podľa vlastných slov po návrate domov do Kanady neubránil slzám.
št 19:51
št 12:09
