Devätnásťročný brankár ALAN LENĎÁK, odchovanec Nitry, má za sebou sezónu v zámorskej juniorskej lige USHL, ktorú výrazne ovplyvnil nečakaný prestup počas ročníka.

Mladík si musel rýchlo zvyknúť na nové prostredie, tím aj náročný americký štýl hokeja. Napriek tomu hodnotí uplynulé mesiace pozitívne a otvorene hovorí o svojom výkonnostnom posune aj každodennom živote za oceánom.

V rozhovore približuje rozdiely medzi slovenským a americkým hokejom, ale aj zákulisie fungovania juniorského tímu.

Ako by ste zhodnotili svoju aktuálnu sezónu v USHL?

Celkom pozitívne. Klub z Fargo ma vymenil pred juniorskými majstrovstvami sveta. S novým klubom sme sa dostali do play-off, čo bol pre Des Moines celkom úspech, keďže predtým päť rokov v play-off neboli.

Čo sa vám podarilo a čo možno nie?

Nečakal som, že ma vymenia, to bolo pre mňa prekvapenie. Určite som chcel ísť v play-off ďalej, ale vypadli sme už v prvom kole. Bola to zaujímavá séria. Vypadli sme nedávno a ešte to celkom bolí.

Môj cieľ bol dostať sa do play-off a pomôcť tímu čo najviac vyhrávať, čo sa mi v Des Moines celkom darilo. Mali sme dobrý tím.

V čom ste sa najviac zlepšili?

Podľa mňa najmä v konzistentnosti. Minulú sezónu som mal výpadky, ale túto sezónu som sa s tým vedel lepšie popasovať. Bolo to tým, že som bol v lige už druhý rok. Bol som viac pripravený a vedel som si to lepšie upratať v hlave.

Čo bolo pre vás po príchode do USA najťažšie z pohľadu štýlu hokeja a prostredia ligy?

Zo začiatku určite rýchlosť a to, že je tam veľa talentovaných hráčov. Americký štýl hokeja je kreatívny, hráči vymýšľajú a vedia prekvapiť. Na to som si musel zvyknúť, najmä na ich rozmýšľanie.

Hokej sa stále mení, takže sa vždy môže objaviť niečo nové, ale myslím si, že to už viem veľmi dobre čítať. Už ma tam neprekvapujú veci ako na začiatku.

Spomínali ste konzistentnosť. Ako ste pracovali na výkyvoch počas sezóny?

Snažil som sa postupne pracovať na tréningoch a zapisovať si, na čom robím. Mal som notes, kde som si zapisoval, čo som robil na každom tréningu a ako som to splnil.

Pred zápasom som si to pozrel, a aj keď som sa necítil ideálne, a mal som istotu, že som ten týždeň neodflákol. Viem, že som na niečom pracoval, a v tom zápase sa na to môžem spoľahnúť.

Kde vidíte najväčší rozdiel medzi slovenským a americkým juniorským hokejom?

Najväčší rozdiel je v rýchlosti a tvrdosti hry, aj tým, že sa hrá na menšom priestore. Na Slovensku sú väčšinou olympijské rozmery klziska, hráči majú viac času, aj brankár má viac času pripraviť sa. Má väčší rozhľad a hokej je pomalší. V Amerike musíte všetko riešiť rýchlo.

Trénujete aj špeciálne cvičenia na reflexy, napríklad s loptičkami?

Počas sezóny nie je veľa priestoru na podobný tréning. Trénujeme hlavne na ľade a v posilňovni.

Ako prebiehala výmena z Farga do Des Moines?

Hrali sme prípravný zápas s Čechmi pred juniorskými majstrovstvami sveta. V ten deň sa o tom vedelo, ale mne zavolali až na druhý deň. Bol to telefonát od manažéra z Farga a hlavného trénera, že ma vymenili. Potom som mal telefonáty aj s Des Moines.

Po šampionáte ste už išli rovno do nového klubu?

Áno. V piatok sme dohrali s Kanadou, zbalili sme sa a ráno o šiestej som už s Jakubom Dubravíkom odchádzal. Prišli nás zobrať a večer sme už hrali zápas. Vyhrali sme proti Green Bay, ktorí mali sériu 15 výhier v rade, a my sme mali asi desať prehier. Hneď prvý zápas sme vyhrali.

Aké bolo prijatie v novom tíme?

Všetci boli veľmi milí, aj ku mne, aj k Jakubovi. Cítili sme sa vítaní. Dali nám najavo, že sme súčasťou tímu od začiatku, zaujímali sa o nás a prijali nás výborne. Snažili sa nám pomôcť so všetkým, čo sa dalo. Získal som aj ocenenie Brankár týždňa.

Cítili ste väčšiu zodpovednosť po prestupe?

Prišiel som do Des Moines a zároveň tam prišiel aj mladý ruský brankár, ročník 2009. Cítil som k nemu zodpovednosť, chcel som byť príkladom, aby sa mal od koho v lige učiť. Vytvorili sme dobrú dvojicu a darilo sa nám. Bolo to dobré.

Aké boli vaše skúsenosti z juniorských šampionátov?

Na posledných MS som bol s chalanmi, s ktorými som v reprezentácii už dlhšie, ešte od projektu osemnástky. Boli sme výborná partia a turnaj som si veľmi užil. Myslím, že sa to odzrkadlilo aj v zápasoch.

V izbe som bol s Michalom Prádelom, s ktorým tvoríme dvojicu často. Škoda len, že sme boli v zápasoch vždy o gól horší, aj proti Amerike, aj proti Švédsku. Potom sa to ukázalo v štvrťfinále.

Cítite rozdiel v tlaku medzi klubom a reprezentáciou?

Nemyslím si, že je tam veľký rozdiel, skôr ide o inú pozíciu. Na šampionáte neviete, či budete chytať alebo sedieť. V klube podľa sezóny viac-menej viete, na čom ste.

Ako vyzerá váš bežný deň v USA mimo zápasov?

O deviatej ráno sme sa stretli na zimnom štadióne, nasledoval tímový míting, rozcvička, potom tréning brankárov a tímový tréning, po ňom posilňovňa. Väčšinou sme mali aj obed na štadióne, čo ma prekvapilo. Potom sme išli do náhradnej rodiny a večer sme si zahrali basketbal alebo som sa išiel prejsť.

Ako sa vám bývalo v náhradnej rodine?

Bol som tam s jedným Američanom. Bez auta je to tam náročnejšie, takže to bolo fajn, že on auto mal. Rozumeli sme si, hrávali sme spolu aj Xbox.

Čo bol pre vás najväčší kultúrny šok?

Zo začiatku určite jedlo. V Európe sú potraviny menej upravované a majú viac chutí, v Amerike sa to musí viac koreniť. Mäso mi veľmi nechutilo. Na začiatku rodina varila veľmi dobre, potom ich to asi prestalo baviť.

Na čo ste sa najviac tešili domov?

Na pirohy.

Ako ste zvládali odlúčenie od rodiny?

Už v projekte v Poprade som bol zvyknutý byť preč, domov som chodil len na víkendy. To bola prvá príprava. V Amerike si voláme asi raz za týždeň. Chýbali mi, ale nerobilo mi to problém.

Aké máte plány na najbližšiu sezónu?

Ešte neviem, je to otvorené. Môžem skončiť hocikde. Cieľom je ísť do NCAA, komunikujem s univerzitami.

Kde sa vidíte o tri až päť rokov?

Buď ešte na univerzite, alebo už v prvom roku medzi profesionálmi. Chcel by som podpísať zmluvu.