Golonka: Moja ďalšia kniha bude pichľavá

Oslavy 80 rokov organizovaného hokeja na Slovensku vyvrcholili včera v Košiciach. Približne 120 zo 150 ocenených osobností, ktoré sa pričinili o písanie histórie nášho hokeja, včera osobne prevzalo pamätné ocenenia pri príležitosti významného jubilea. Nechýbali veľké osobnosti, medzi nimi aj neprehliadnuteľný Jozef Golonka.

KOŠICE. Sedemdesiatjedenročná legenda slovenského hokeja sa milému stretnutiu pri príležitosti jubilea tohto športu pod Tatrami potešila.

Polovicu si prežil

"Je to pekné výročie. Ja som z tých 80 rokov s naším hokejom prežil prakticky polovicu. Myslím, že je to veľmi pekná akcia, kde sa stretávajú priatelia i nepriatelia. Vypijú si dva-tri deci vínka a pozrú si reprezentačný zápas. Je fantastické, že je to v Košiciach, ktoré sú úžasným mestom. Bolo dobrým riešením dať to sem. Pre mňa je každé vyznamenanie cenné, či ho dostanem niekde v malom meste, alebo z IIHF. Každé si uchovávam, lebo sú zo srdca od ľudí, ktorí si moju prácu vážili. Ekonomicky sme my vo svojich časoch zvýhodnení neboli, tak aspoň takto," povedal jeden z laureátov Jozef Golonka, člen troch Siení slávy - slovenskej, nemeckej i medzinárodnej pod hlavičkou IIHF.

Ešteže ho neposlali na Wimbledon...

Dvojnásobný olympijský medailista spojil celý svoj život s ľadom a korčuľami, pritom nemuselo to tak byť. "V roku 1956 som v Pardubiciach vyhral juniorský republikový titul v tenise. To sa podarilo len štyrom Slovákom. Tam ma však nahnevali, že ma neposlali do Wimbledonu, kde šiel miesto mňa niekto iný. Tak som sa urazil a šiel som hrať už len hokej. Chvalabohu."

Prebil sa cez ťažké obdobie

Sám vraví, že pri hokeji si prežil samé nervy, dosť intríg i zranení. "Musím však povedať, že to boli krásne roky. Stretol som sa s partiou, na ktorú v živote nezabudnem." Paradoxne, najviac v hlave nemá zakorenený niektorý z početných úspechov, ale situáciu, keď lavíroval nad priepasťou. "V roku 1960 som bol veľmi vážne zranený. Všetci ma odpísali, rok som nemohol hrať, vykašľali sa na mňa a nedostal som ani korunu. Prebil som sa cez toto obdobie, keď som bol päť mesiacov v nemocnici. Po roku som sa vlastnou vôľou a zásluhou doktora Jezerského vrátil znovu na ľad. V roku 1964 v Innsbrucku som už hral zase v národnom tíme. Bol som vtedy o desať kíl ťažší, ale podarilo sa mi streliť hetrik Rusom. V tom ťažkom období som si mohol zatriediť ľudí, ktorí mi priali, a tých, ktorí mi len závideli popularitu. Niektorí ma preto nemajú radi, lebo každému poviem, čo si myslím. Iba tak totiž môžeme ísť dopredu, ak nezakrývame svoje chyby."

"Mohol som ostať v zahraničí, bol by som teraz v európskom parlamente. Ja som bol taký sprostý, že som sa vždy slušne vrátil domov, odovzdal som dane a nakoniec to dopadlo tak, že ma z národného mužstva určití ľudia zlikvidovali."
J. GOLONKA

Hrdý, že bol kapitánom

Legendárne už navždy ostanú víťazstvá, ktoré so spoluhráčmi dosiahol nad vtedy nenávideným Sovietskym zväzom v okupačných rokoch 1968 a 1969 na ZOH a MS. "Bola to politická záležitosť. Ruskí vojaci stáli na hraniciach a my sme vtedy všetci stáli za Dubčekom, či Česi, Slováci, alebo Moraváci. Zvolili ma vtedy za kapitána národného tímu jednohlasne, nie cez stranu. To som si veľmi vážil, že českí priatelia takto učinili. To bol tím, na ktorý v živote nezabudnem. Vďaka tomu sme mohli Rusov poraziť. V tíme ZSSR boli hráči, ktorí boli lepší ako my, ale tak sme sa zmobilizovali, že sme ich zdolali."

Manželka cenzúrovala

Zaujímalo nás, čo porába Jozef Golonka v súčasnosti. Nenudí sa, ako vraví, venuje sa rybkám, ktoré má v jazere, a tiež rodine. "Momentálne rozmýšľam, či napíšem štvrtú knihu. Tá však bude veľmi pichľavá. Materiálu mám dosť. V prvých dvoch knihách ma ešte zastavila cenzúra, v Rebelovi číslo deväť, ktorý je na pultoch, som už niektoré pikantné veci napísal. Tie, ktoré mi dovolila moja manželka. Všetko som napísať nemohol, lebo by ma bola roztrhla," smeje sa.

Má ťažké srdce

Jeho povaha mu však stále nedá pokoj. Nevie sa zmieriť s negatívnymi spomienkami a chce ich dať na papier. "Mám v hlave zážitky, kde ma odpílili. Určití ľudia, ktorí pracovali s intrigami, mi znehodnotili celú kariéru." Nie je ťažké vytušiť, že má na mysli obdobie, keď sa stal v roku 1996 reprezentačným trénerom Slovenska. Po rozporuplných udalostiach, keď najprv bol v médiách ohlásený ako nový kormidelník Peter Šťastný, no napokon sa ním stal Golonka. Od tých čias si tieto osobnosti nevedia prísť na meno, verejne sa v médiách vzájomne napádajú. Po MS 1997, kde mužstvo obsadilo 9. miesto, dvojica Golonka - Lukáč musela pri kormidle skončiť. "Vtedy som sa na dva roky stiahol zo športového života. Rozmýšľal som, načo som sa vôbec vrátil na Slovensko. Mohol som ostať v zahraničí, bol by som slávny, bol by som teraz v európskom parlamente, mal by som dobrý dôchodok a všetko. Ja som bol taký sprostý, že som sa vždy slušne vrátil domov, odovzdal som dane a nakoniec to dopadlo tak, že ma z národného mužstva zlikvidovali. Pritom všetci hráči, ktorých sme vtedy s Lukáčom vybrali, sú teraz známi, spomeniem Biceka, Vaica alebo Hossu. Keď som ho na MS postavil ako 17-ročného na oslabenie, všetci ma kritizovali, že už je aj tak unavený. Ja som povedal - keď na to má, bude hrať. Moje metódy niektorým ľuďom nepasovali. O tomto chcem napísať tú knihu. Za všetkým si stojím a sú za tým dôkazy. Aj keď v inkognite, chcem dať najavo, že niektorí ľudia závidia, keď sa iný usilovnosťou niekde prepracuje."