Netají sa tým, že Trnava má v jeho srdci špeciálne miesto. V Spartaku bol trikrát a na konci svojho tretieho trnavského pôsobenia sa dočkal aj trofeje.
V sezóne 2018/2019 zdvíhal MAREK JANEČKA nad hlavu trofej po finále Slovnaft Cupu, v ktorom Trnava zdolala Žilinu na pokutové kopy po dramatickom zápase. Spartak vyhrával už 3:0, no Žilina vyrovnala a vynútila si predĺženie.
Veľký srdciar aktuálne pracuje na rodnom Spiši ako športový riaditeľ a zastupujúci tréner FK Spišská Nová Ves, donedávna ešte aj súťažne hrával tretiu ligu.
Vo štvrtok sa v Dunajskej Strede stretnú súperi, ktorí boli vo finále aj pred rokom. Vtedy bol úspešnejší Ružomberok. Čo očakávate od tohtoročného finále?
Myslím si, že Trnava všetko podriadi tomu, aby pohár získala a v odvete finále z minulého roka vrátila prehru v Ružomberku. Po ligovej prehre v Žiline je to pre Trnavu jediná priorita.
Myslím si, že Ružomberok sa v lige už určite vyhne priamemu vypadnutiu, hoci asi bude musieť hrať baráž o udržanie sa. Ale ak by sa mu podarilo získať pohár, Ružomberok by nakoniec mohol z neúspešnej sezóny spraviť celkom úspešnú.
Tréner Spartaka Michal Gašparík bezprostredne po postupe do finále povedal, že mu až príde zle, ak tam zase bude Ružomberok. Vy ste boli vlani osobne na zápase v Košiciach. Ako ste to videli?
Trnava bola jednoznačne lepšia, mala veľa šancí a dostala gól z ničoho, prakticky venovala gól Ružomberku. Ten to aj so šťastím uhral a vyhral. Trnava vtedy by nebola schopná dať gól možno ani do rána.
Som si istý, že teraz Spartak urobí všetko pre to, aby pohár získal, ale je to finálový zápas a tam ťažko hľadať favorita. Bude to vyhecované, vybičované, bude obrovská prevaha trnavských fanúšikov v hľadisku.
Spartak v semifinále vyradil bratislavský Slovan po dramatickej odvete na Štadióna Antona Malatinského. Zápas ste videli na vlastné oči ako expert televízie JOJ Šport. Vrátili ste sa po dlhej dobe na trnavský štadión a práve na takýto zápas - to musel byť parádny zážitok.
Bol to vynikajúci zápas pre fanúšikov, hlavne pre tých domácich. Trnava namierila všetku energiu a kondičnú silu na to, aby sa dostala do predĺženia. V poslednej minúte sa to aj podarilo.
V predĺžení sa už domáci zamerali čisto len na defenzívu, bolo vidno, že im už aj došli sily, mali aj šťastie, Jureškin vykopával z prázdnej brány. Spoliehali sa na penalty a plán im vyšiel.
Bol to šťastný koniec pre Trnavu. Ja som bol rád, netajím sa tým, že som fanúšik Trnavy, ale treba zhodnotiť to triezvo a spravodlivo. Slovan si to prehral sám, presne ako povedal tréner Weiss. Belasí mali dostatok šancí, aby zápas uzavreli, ale nepremenili dve-tri tutovky. Trnava to potrestala a postúpila do finále.
Trénera Gašparíka niekedy kritizujú, že nehrá až taký pekný futbal pre oko diváka, nehrá dostatočne útočne. Ako vnímate jeho trénerský štýl?
Pre mňa je to úspešný tréner, lebo Trnava sa každý rok kvalifikovala do predkôl európskych pohárov, to je veľký úspech. Podľa mňa nikto mu nemôže nič vyčítať.
Samozrejme, má svoj štýl, má svoje vystupovanie. Bol som jeho spoluhráčom, bol svojský, je svojský aj ako tréner. Treba to rešpektovať.
Hodnotím jeho prácu trénera ako úspešnú. To, či mi vonia jeho štýl hry, alebo či mi vonia jeho vystupovanie, nie je podstatné. Beriem to reálne podľa seba. Viem, že mňa ľudia tiež buď majú radi, alebo ma nemusia. Tí, čo ma majú radi, vedia kto som a tí čo ma nemajú radi, ma absolútne nezaujímajú. Myslím si, že on to má takisto.
Ak niekto chce trénovať v Trnave a tak dlho, musí byť obrnený. Ak by nebol, tak by to asi nezvládol.
Súčasný kapitán Trnavy Martin Mikovič nebude môcť vo finále nastúpiť pre žlté karty. Bude Spartaku veľmi chýbať?
Sme veľmi dobrí kamaráti a keď som čítal úradnú správu, hneď som mu písal. Myslím si, že by to mali robiť ako na veľkých majstrovstvách, že pred finále by trest mali zrušiť.
Bude to škoda, lebo je to kapitán mužstva, duša tímu, srdciar, ktorý s malou prestávkou hrával len v Spartaku Trnava. Žije pre to mesto a pre ten klub.
Uvidíme, či sa mu po kariére nájde nejaká práca v klube. Bolo by pekné, keby Miki aspoň ešte rôčik či dva za Trnavu pohral a potom sa začlenil niekde do klubu. Je to chlapec z Trnavy, ktorý žije pre Spartak.
Uznávajú ho dokonca aj hráči súpera. Keď v semifinále ležal na zemi v kŕčoch, Tigran Barsegjan prestal hrať, hoci Slovan mohol založiť akciu. Mikovič prezradil, že mu hráč Slovana neskôr povedal, že ak by tam bol hocikto iný, určite by pokračoval v akcii.
V derby je vždy emócia, ale na druhej strane hráči musia mať k sebe rešpekt. U niektorých hráčov Slovana Miki ten rešpekt má.
Samozrejme, určite s tým neboli spokojní fanúšikovia Slovana, ktorí Mikiho nemajú radi, ale to je normálna vec. On vždy vystupuje, že je Trnavčan a do Slovana by nikdy nešiel a oni mu zas dávajú najavo, že by ho nikdy ani nechceli.
Rivalita na ihrisku je, môžu padnúť tvrdé slová, ale pred zápasom a po ňom sa treba normálne baviť so súperom.
Myslíte si, že finále bude zase o jednom góle ako vlani?
Fanúšikom by som prial zápas s množstvom gólov. Asi však to bude zo začiatku taktický boj. Ak by padol skorý gól, predpokladám, že sa to otvorí.
Očakávam, že Trnava bude mať hernú prevahu, aj keď Trnava nie je mužstvo, ktoré by herne dominovalo. Myslím si však, že v zápase s Ružomberkom bude viac na lopte.
Marek Janečka je v súčasnosti športový riaditeľ a zastupujúci tréner v treťoligovom FK Spišská Nová Ves. (Autor: Facebook / FK Spišská Nová Ves)
Ružomberok má veľmi zaujímavú sezónu, takmer sa dostal do skupiny Konferenčnej ligy, potom získal za trénera Smetanu zaujímavé odstupné, no momentálne bojuje v lige o záchranu a po pár mesiacoch je Smetana späť. Čo na to hovoríte?
Ružomberok je mi sympatický, lebo často hráva len so slovenskými hráčmi, maximálne je tam nejaká česká stopa. Som prekvapený, že sa v tabuľke nachádza tam, kde sa nachádza. Má slušný káder, ale menami má slušný káder aj Banská Bystrica.
Tréner Smetana hrával proti mne ešte za Senicu, bil sa o korunu kráľa strelcov s Filipom Šebom. Ja som vtedy hral za Zlaté Moravce. Vtedy mala Senica podobné mužstvo, ako potom roky Ružomberok, veľa Slovákov, pár Čechov. Bolo to dobre poskladané.
Spartak môže vyhrať trofej deviaty raz. V roku 2019 ste aj vy boli pri pohárovom triumfe Trnavy. Aké sú vaše spomienky na úspešnú pohárovú púť?
Za celú moju profesionálnu kariéru je to moja jediná trofej. Titul som nezískal, párkrát sa mi podarilo postúpiť z druhej do prvej ligy, so Zlatými Moravcami aj s Karvinou, no nikdy som na najvyššej úrovni nesiahal na žiadny pohár, až na ten posledný pokus v Trnave.
Sú to krásne spomienky. Vrátil som sa do Spartaku po tretíkrát a podarilo sa nám vyhrať pohár.
Z českej ligy som prišiel už trošku skúsenejší, vyhratejší. Počas môjho prvého a druhého pôsobenia v Trnave ma mali zafixovaného ako súbojového hráča a nič do techniky.
V českej lige som však vyzrel, tamojšia súťaž je kvalitnejšia. Keď som sa vrátil na Slovensko, už som hrával aj v strede zálohy.
Predtým to bolo nemysliteľné, nikto si ani nevedel predstaviť, že by Janečka mohol hrať v strede zálohy na pozícii defenzívneho hráča. Nebolo to len o tom, že som sa zrážal, už som si futbal užíval. Česká liga ma obrnila aj skvalitnila, veľmi mi to pomohlo.
V Trnave som v tom období hral v polovici zápasov stopéra a v polovici v strede zálohy. Ani som nebol taká čistá šestka, tréner Michal Ščasný vedel, že mi nerobí problém hrať box-to-box hráča. Aj vo finále so Žilinou som hral v strede zálohy.
Vtedy ste vo finále vyhrávali už 3:0, no Žilina vyrovnala na 3:3 a vyhrali ste na penalty. Ako ste prežívali, že ste prišli o trojgólový náskok?
Pre divákov to bola dráma. Všetky góly sme dostali zo štandardných situácií.
Keď sme dostali gól na 3:2, už sa začala panika o výsledok. Presne si pamätám, že keď sme dostali gól na 3:3, tak som dostal svoj amok. Začal som kričať: „Neexistuje, že to prehráme! V živote sa nemôže stať, že Žilina to otočí!“
Chvalabohu, zvládli sme to na penalty. Asi tam niekde hore bolo napísané, že tomu Janečkovi aspoň raz v živote doprajme nejakú trofej a potom nech si dá pokoj.
Marek Janečka z Trnavy (vľavo) a Michal Škvarka zo Žiliny v zápase finále 50. ročníka SP - Slovnaft Cupu medzi FC Spartak Trnava - MŠK Žilina. (Autor: TASR)
Počas rozstrelu ste už neboli na ihrisku. Ako ste zvládli tú bezmocnosť?
Išiel som dole na konci prvého predĺženia, mal som kŕče, už som nemohol. Ak by som bol na ihrisku, určite by som povedal trénerovi Ščasnému, že chcem ísť kopať.
Pri rozstrele sme sa všetci držali, ja som sa držal okolo pliec s trénerom. Boli to emócie, bolo to cítiť, ako sme sa stláčali.
Ale už neskôr sa ku mne dostalo video, že niekto natočil, ako som v pridanom čase predĺženia v klubovej mikine stál v tom vyznačenom priestore pre trénera úplne vpredu a ja som dirigoval hráčov. Mal som taký amok v sebe, ukazoval som čo, kto, kde, ako…
Strašne som chcel vyhrať, stál som až pri postrannej čiare a ukazoval som, ako majú zahrať štandardku.
Myslím si, že sa za to nikto nehneval, ani tréner. Samozrejme, niekto môže povedať, že čo tam vystrája, ale ja som už vtedy mal v Trnave takú pozíciu staršieho hráča, tréner ma rešpektoval a ja som rešpektoval jeho. Vedel, že to nie je o tom, že by som sa staval do roly v akej nie som.
Asi každý futbalista si v detstve predstavoval chvíle, že zdvihne pohár a začnú padať konfety. Vy ste to zažili aj v reálnom živote. Ako si na to s odstupom spomínate?
Vo finále som bol kapitánom. Keď som sa vrátil do Trnavy, kapitán mužstva bol Erik Grendel, ale zranil sa. Asi dve kolá pred finále pohára si v ligovom zápase odtrhol krížny väz.
Televízna reportérka Dominika Komrhelová sa ma pred zápasom pýtala, ako to bude, ak vyhráme, kto bude dvíhať pohár. Hovoril som, že jednoznačne počkám na Grenďa a trofej zdvihneme spolu. Tak aj bolo.
Najprv sme dostali šek, ktorý prevzal Grenďo a išiel do stredu, mne dali trofej, ale ja som počkal, kým sa vráti a spolu sme ju zdvihli nad hlavu. Bola to eufória.
Hrali sme vtedy v lige skupinu o záchranu, mali sme pred sebou zápas v Senici. Ešte sme neboli zachránení, takže to bolo také, či oslavovať, neoslavovať? Ale niečo sa oslavovalo.
Ja som bol spokojný, ani som nepotreboval veľmi oslavovať. Dal som si jedno-dve pivá a išiel si ľahnúť s dobrým pocitom, že aspoň nejakú trofej vo svojej kariére získal.
Boli po úspešnom finále aj nejaké slzy, alebo nie ste ten typ?
Po zápase nabehli naši fanúšikovia na trávnik a s nimi aj policajné sily. Striekali slzný plyn, takže vyšli mi slzy. Nie z toho, že som bol úplne dojatý, ale z toho slzáku. (smiech)
Musím však povedať, že pred zápasom nám maséri a kustód nám pripravili motivačné video, kde každému niečo odkázal člen rodiny. Vôbec sme o tom nevedeli, pustili nám to v šatni na plátne.
Vtedy mi vybehli slzy a bola to taká motivácia, že ten pohár získame za každú cenu. Môže stáť pred nami aj Real Madrid, ale dnes chcem pohár!
Môj malý syn mal vtedy tri roky, dcéra šesť. Mali oblečené dresy Spartaka Trnava a video natočila moja bývalá manželka.
Vtedy som už bol rozvedený, finále pohára sme hrali 1. mája a dva dni predtým som sa rozviedol. Ja som bol na pojednávaní a majiteľ Vladimír Poór bol práve v šatni. Pýtal sa, kde je Marek. Všetci boli ticho, aj tréner. On však tušil a povedal: „Nepovedzte mi, že sa rozvádza.“
O dvadsať minút som klopal v šatni a on tam bol, okamžite išiel ku mne. Mali sme so šéfom nadštandardný vzťah, takže to bolo v takom kamarátskom duchu. Prízvukoval mi, aby som nikdy nezabudol na deti. Vravel som mu, že sa to nikdy nestane, o to nemusí mať strach.
Takže keď som videl to video, bolo to veľmi dojemné. „Oco, držíme ti palce, Trnava do teho!“
Dodalo mi to ešte viac síl. Aj preto som si povedal po vyrovnávajúcom góle, že v živote nedopustím, aby sme prehrali.
