Potreboval som Valdemara presvedčiť. Nechcem maľovať červeného diabla na stenu, no liga čelí existenčným problémom. Mračná sa nad finančnou situáciou TPOL zaťahujú už asi tretiu sezónu. Internet banking nášho ligového účtu si otváram v poslednej dobe rovnako neochotne ako dvere k zubárovi.

Všetko ide hore: ceny energií, nájmy, dane, odvody, poistné, náklady na ľudí aj techniku (vôbec nerozumiem, na čo je v dedinskej lige nutný videoasistent). V dobe rýchleho dopamínu a Netflixu idú hore aj nároky fanúšikov.

Tí si v piatok večer pozrú dokument o Beckhamovi a v sobotu doobeda očakávajú milimetrové prihrávky od Pištu Uhrina. Ignorujú pritom fakt, že Števo je miestny hobbista, ktorý trénuje pre radosť a po zápase upaľuje do roboty zvárať vodoinštalačné trubky.

Zo slávy sa žiť nedá

Ak niečo klesá, je to divácky záujem. Plejer typu Švajda sa po Švajdovi na Horehorí zatiaľ nenarodil, a tak skoro sa toho nedočkáme. Výnimočnosť nerastie na stromoch.

TPOL trpí zároveň tým, že naši najlepší hráči utekajú za lepšími podmienkami, s nimi odchádza aj kvalita, a to nerobí lige dobrú reklamu, takže návštevnosť klesá ešte viac, kvôli čomu utekajú von ďalší. Začarovaný kruh padajúcej úrovne. 

O tom, ako jeden problém spôsobuje druhý, by vedeli rozprávať fanúšikovia z Old Traffordu. TPOL sa nachádza približne tam, kde United po konci éry Alexa Fergusona. Mysleli sme si, že všetko pôjde na zotrvačník donekonečna. Z bývalej slávy sa však žiť nedá.

Navyše, po pandémii sme prišli o viacero menších sponzorov z okolia. Ako posledný z mohykánov sa držal Trifon Tifanov a jeho klenotníctvo Tiffany. Ale už ani najbohatší Bulhar na Horehorí si nemôže dovoliť sypať peniaze do studne.

Euro k euru a ani neviete ako, zrazu je na krku štvrťmiliónová sekera. Keď nám dá pri rokovaniach o novej zmluve košom aj generálny sponzor, Horehorská investičná, budeme možno prvýkrát v histórii nútení vynechať ročník. To sa nesmie stať.

Kde vznikol futbal

Smrť futbalu. Tak znie populárny chorál (takzvaná vyplakávačka), ktorá sa občas spieva, keď majú fanúšikovia pocit, že ide všetko proti ich miláčikom. V skutočnosti si tento scenár nikto neželá. Horehorie je predsa kolíska futbalu.

Možno ste to netušili, ale do Anglicka bol exportovaný až potom, čo ho objavili naši predkovia. Je to skutočne tak, Briti sa už viac ako sto rokov pýšia cudzím perím. Nápad kopať do predmetu guľatých tvarov a snažiť sa ho dopraviť do ekvivalentu bránky, dostali starí Horehorci. Tak sa aspoň povráva v Krčme u Hrocha – a tam sa hovorí iba pravda.

Ako v každom poriadnom šenku, aj u Hrocha sa opakujú notoricky známe historky. Jedna z nich má podobu ľudovej povesti. Je o richtárovi Čekanovi, vizionárovi z 18-teho storočia, ktorý dal z byvolieho mechúra ušiť prvú hraciu loptu. 

Na radnici v dnešných Čekanovciach rozdelil tamprítomných mužov na dva tímy, nastolil konkurenčnú atmosféru a usporiadal niečo, čo môžeme (a čo musíme) považovať za prvý historický zápas.

Pri tomto premiérovom pokuse o futbal sa lopta – o ktorej sa toho ešte veľa nevedelo – napustila experimentálne vodou. Ako ihrisko sa vybrala ovcami spasená pažiť nad dedinou, ktorá mala mierny spád a hrbolce. Prečo? No lebo na rovnom ihrisku vie kombinovať každý.

Chlapi hrali naboso, lebo to neboli žiadne primadony. Tyčky bránok vytvorili z kôpok sena a hranice ihriska definoval okolitý terén. Hralo sa iba potiaľ, pokiaľ sa hrať dalo. Keď si zrátame všetky tieto premenné, logicky sa veľa futbalovej krásy nepredviedlo; zápas sa skončil bez gólov.

Horehorčanov to však neodradilo, práve naopak. Všetci do jedného boli nadšení. Zvesti o ľudovej hre, ktorá baví, aj keď sa v nej nič extra nedeje, nabrali okamžitú trakciu. Onedlho chcela zložiť mužstvo každá dedina. Ak bol dohodnutý zápas, aj bohoslužba končila skôr, len aby sa dalo hrať za svetla čo najdlhšie.

Vodu v byvolej lopte neskôr nahradil vzduch. Najmladší v tíme ho do mechúra fúkal ústami. Hracie pravidlá sa formovali na mieste a často spôsobom pokus-omyl. Napríklad také škrtenie, ťahanie, chňápanie a držanie bolo zakázané až v sedemdesiatych rokoch.

Otvorila sa cesta kreativite. Vyplávali prvé ofenzívne hviezdy, ľudia sa chodili na hru pozerať, futbal prosperoval. Sám richtár Čekan bol asi najväčší nadšenec zo všetkých. S guľatým čudom to vedel, aktívny hráč bol až do osemdesiatky.

Po ňom prebral žezlo jeho syn, Čekan II. Práve on pozdvihol hru z ľudovej zábavy na kompetitívnu úroveň. Zaviedol hrací čas, jednotnosť dresov, či prestupový poriadok. Vytvoril oficiálny archív výsledkov a položil základy klubizmu.

Na prelome storočia, v roku 1897, vznikla na tomto podhubí regionálna súťaž, ktorá mala parametre dnešnej TPOL, aj keď ešte nebola známa pod týmto moderným názvom. Ten vstúpil do platnosti až oveľa neskôr, po rozdelení republík.

Dodnes sa však zachoval názov trofeje, o ktorú sa bojuje už od povojnových čias. Majster Takmer poslednej oblastnej získava prestížny Pohár Richtára. Vyšné Šajby na ňom vygravírované nie sú, Valdemar ho nad hlavu nikdy nedvihol.

Toľko história ligy v kocke. Detailnejšie o tom porozprávam neskôr, keďže sú to desaťročia plné príbehov.

Keby sa Švajdo narodil inde

Ďalšie historky sa rozprávajú o Švajdovi, veď o kom inom. Sú zhruba o sto rokov čerstvejšie. Väčšina štamgastov ich zažila a interpretuje ich po svojom. Platí, že čím viac piva sa pritom vypije, tým sú reči farbistejšie.

Niektoré sa viažu k jeho prvej sezóne, ktorá bola vyslovene magická. Lesníci to vtedy s mladučkým Švajdom mohli celé vyhrať. Keby nemal rastové bolesti šliach podkolenia, pre ktoré vynechal päť jarných zápasov, tak by to aj veru vyhrali. Taký je futbal.

Moje obľúbené sú reči kustóda Lopatu. Sú to skôr také špekulácie než historky. Vavro nimi dokázal indoktrínovať celú krčmu:

Keby sa vraj Švajdo narodil v Katalánsku, vzali by ho do La Masie už v šiestich. Okamžite by tam jeho talent rozkvitol. Po prvom bezchybnom spracovaní do pohybu by tréneri pochopili, že je s loptou zrastený ako Totti s Rímom a už na konci prvého tréningu by mu ponúkli v najlepšej akadémii sveta vlastnú izbu.

Vykopli by nejakú priemernú domácu nádej, len aby preňho mali miesto. Pretože malý Švajdo bol údajne taký dobrý a o toľko lepší od ostatných. O dvanásť rokov starší Guardiola by mu v kabíne Blaugranas leštil kopačky. Baleársky poloostrov by si podmanil rovnako ako svojho času Cruyff, Stoičkov, Ronaldinho, Messi, či naposledy Yamal.

Táto špekulácia sa berie ako hotová vec. Je to vox populi, o ktorom sa u Hrocha skrátka nediskutuje. Jedine, že by chcel človek po papuli.

Aké presné boli tieto hypotézy? To sa nikdy nedozvieme. Pretože Valdemar sa nenarodil na Baleároch, ale vo Vyšných Šajbách, v prdeli sveta. Niektorí tvrdia, že je to príliš obšírna lokalita a Šajby sú skôr bradavica na tejto prdeli. Ja dodávam, keďže to tu poznám dosť dôverne, že si na tomto fiktívnom ritnom výrastku treba predstaviť ešte jeden zakrútený čierny chlp. Až niekde na jeho konci ležia Vyšné Šajby.

Bolo preto nereálne prekopať sa z tohto miesta niekam vyššie, nieto ešte do zahraničnej ligy. Napriek tomu sa to Švajdovi takmer podarilo. No to je samostatný príbeh na neskôr. O tom, ako ho najstarší brat Karol dostal do krajiny vychádzajúceho slnka. A ako sa na tom rozhádala celá família. Znovu.

Asi by vám to každý zo Švajdochlíkovcov prerozprával inak. Je pozoruhodné, ako si ľudia pamätajú rovnaké veci každý po svojom. Mňa by asi najviac zaujímal pohľad nezainteresovaného človeka na udalosti z Bystrej 2023. Je načase sa za nimi obzrieť.