„Ide o peniaze. Vždy ide o peniaze. Aj vtedy, keď máš stopercentnú istotu, že ide o niečo iné a vznešenejšie, tak aj vtedy – hehe – ide aspoň čiastočne o peniaze.“

Bola to mantra Jána Blekotu. Trúbil ju do sveta celý svoj život. Videl som mu ju na výraze ešte aj v otvorenej truhle, keď som ho videl naposledy.

Špeciálne mne tieto poučky opakoval pri každej príležitosti. V nejakom bode svojho nekonečného funkčného obdobia sa totiž nanominoval do pozície môjho mentora, môjho guru. Ako bezdetného starého mládenca ho zrejme trápilo, že TPOL – ligu, ktorú pokladal za svoje magnum opus – nebude mať jedného dňa komu odovzdať. 

Pri pomyslení, že vo mne videl svojho prirodzeného nástupcu, mi vstávajú všetky chlpy. Skoro ma vyvrátilo, keď Švajdo vyhlásil, že ma Blekota bral ako syna, ktorého nikdy nemal. Vždy, keď ma chce Valdemar nasrať, tak sa k tomu (s tým svojím debilným úsmevom) rád vráti.

Tie bláboly o peniazoch (volal som ich „blekotovky“) som počúval na jedno ucho. Druhým som ich vylieval von. Bol som presvedčený, že musia existovať – najmä vo futbale – aj menej povrchné motivácie. Veď mnohým ku šťastiu stačí iba samotné naháňanie lopty.

No potom tu máte túžbu po sláve, uznaní a pozornosti; po tom byť osvetlený reflektormi, počuť vyvolávanie vlastného mena, ambíciu písať príbehy, byť súčasťou (aspoň miestnej) histórie, niesť nejaký zmysluplný odkaz a byť inšpiráciou pre ďalších. Alebo sa len obyčajne sebarealizovať. To posledné väčšinou ostáva pre nás funkcionárov.

Náhorná zrážka hlavami? Ani náhodou

Keď som v Poľsku vybavoval Švajdovi členok, videl som sa v zrkadle ako nezištný chlap, ktorý chce pomôcť kamarátovi naspäť na ihrisko. A nemal som sa v tom viac špárať.

Lenže tá poondiata cesta z Rzeszówa bola dlhá ako nadstavený čas v Dobrom Svete, keď domáci prehrávajú. Keďže som nemal spolujazdca, ktorý by ma rozptýlil, začal som robiť sám sebe psychoterapeuta.

Uvažoval som, či sa snažím Valdemarovi niečo z minulosti vynahradiť. Vždy som mu chcel iba to najlepšie, Pelé mi je svedkom. Stačí si spomenúť na Bystrú 2023. No boli chvíle, pri ktorých som sa mohol za Švajda postaviť oveľa ráznejšie.

Napríklad vtedy, keď dostal desaťmesačný zákaz činnosti v dvetisícsiedmom za napadnutie Tibora v derby s Dolnými Šajbami, po ktorom jeho starší brat prišiel o predné zuby. To som mal už hlas v disciplinárnej komisii. Iste, bola to od neho čistá magorina, ale mohol som orodovať za nižší trest.

Najmä keď som mal stanovisko priamo od Tibora, ktorý sa k tomu postavil ako typický Švajdochlík a tvrdil, že šlo o náhodnú zrážku hlavami (čomu nikto príčetný neveril).

Mohol som niečo robiť, keď po ňom v ďalších sezónach poľovala celá liga. Stal sa z neho „enfant terrible“ Takmer poslednej oblastnej. Odpadlík, vydedenec. Každý tvrdý zákrok naňho bol preto tolerovanejší, niekedy rozhodcami vyslovene prehliadaný, divákmi žiadaný a oslavovaný.

„Len toho drbnutého psychopata prebrúste.“ V takýchto dedinských podmienkach nebolo reálne vyhrať ligu. Napriek tomu to sezónu za sezónou skúšal. Neúnavne a tvrdohlavo.

Medzi obdivom a nenávisťou je v Horehorí tenká čiara. V 15-tich mu aplaudovali fanúšikovia rivala postojačky. Keď mal 23, pľuli naňho občas aj vlastní.

Najviac ma však mrzí kauza Strýček. Bola to čierno-čierna škvrna našej ligy, ktorú sprevádzal zrejme najhorší týždeň v celej histórii TPOL. Vtedy som Valda nielenže nepodržal, no dokonca som spochybnil jeho integritu. Síce iba na okamih, ktorý netrval viac ako dve sekundy, no v tomto prípade to bola hotová večnosť.

Nevidel som horšie odpískaný zápas

Rudo Strýček pískal Šajbianske derby na konci sezóny 2009/2010. Už jeho nominácia na tento zápas bola prvá chyba. Nemal toľko skúseností a prechádzal si v tom čase (v partnerskom živote) ťažkým obdobím.

Môžem potvrdiť, že na kvalite rozhodovania sa také niečo garantovane podpíše. Výkon Strýčka nebol iba štandardne zlý, bol priam katastrofálny. Ak mám byť úprimný, nikdy som nevidel horšie odpískaný zápas.

Strýčkova tragédia sa začala rysovať v štvrtej minúte, keď dal hosťom absurdnú žltú kartu za reči. Rozhodca ju udelil Máriovi Rigovi, ktorý chudák ani nebol v blízkosti inkriminovanej situácie.

Ten komentár prišiel v skutočnosti od jedného z divákov. Vášne to vzbudilo najmä preto, že Rigo sa v poslednom kole plánoval po desiatich sezónach lúčiť s Vyšnými Šajbami. Táto karta bola pre Mária šiesta v sezóne, a tak o záverečný domáci prišiel pre dištanc.

Emócie od tej chvíle tiekli ako pivo u Hrocha. Kvôli diskusii s Rigom, ktorý sa celý polčas snažil svoju kartu anulovať, Strýček nesledoval hru a ušiel mu jasný faul domácich. Prišlo k nemu v šestnástke.

Valdemar si zasekol Eda Jánoša a ten mu v šmýkačke zobral obidve nohy. Ak si viete predstaviť stopercentnú penaltu, tak toto bola ona. Dokonca aj sám obranca prestal hrať v istote, že toto mu nemôže prejsť.

Penaltu videl na štadióne doslova každý okrem rozhodcu. Strýček ju však nezapískal ani po diskusii s čiarovým. Robili spolu prvý zápas, takže medzi nimi ešte nebola taká dôvera. Rudo vedel, že je v tom po uši, no bál sa, že si ešte viac uškodí, keď proti domácim odpíska niečo, o čom všetci vedeli, že to nevidel.

Bolo hrozné sledovať, aký je rozsypaný. Bol na uterák. Keby som mohol, tak by som ho bez váhania vystriedal. Pod kolesá osudu definitívne spadol, keď fúkol penaltu na druhej strane. Za zákrok, ku ktorému prišlo asi meter pred šestnástkou. Rudo bol tak domotaný, že predošlé chyby kompenzoval opačne.

Bolo to natoľko šokujúce, že sa na tom domáci hráči priamo na ihrisku smiali. Penaltu, samozrejme, s radosťou prijali. Nešlo síce o majstra, ale vďaka výhra sa Dolné Šajby mohli dostať (a aj dostali) pred Vyšné.

Hostia boli ako besné šelmy. Strýček im s roztrasenými rukami vytiahol dve, či dokonca tri červené. Musel, nemal na výber. Došlo k hrubým slovným inzultáciam, strkaniciam, vyhrážkam. Samozrejme, vylúčený bol aj Švajdo.

Hralo sa cez obed, no viacerí aktéri sa v okolí štadióna hádali až do neskorého poobedia. Padali obvinenia z korupcie, aj nejaké pravé háky medzi fanúšikmi. Vyšné Šajby hrozili odstúpením zo súťaže.

Rudo Strýček si musel dať štyri borovičky, aby sa upokojil. Až potom si trúfol vyliezť z rozhodcovskej kabíny. Domov do Zlievok som ho viezol ja. Z jeho rozpoloženia mi bolo úplne jasné, že v tom zápase zaplatený nebol. Ten hrôzostrašný výkon podal nechtiac.

Vyložil som ho pred domom a povedal som mu niečo o tom, aby to nebral až tak tragicky. „Je to iba futbal, Rudo. Zabudne sa na to.“ Jedným kútikom sa mu podarilo usmiať.

Bolo to naposledy, čo som ho videl živého.

Ráno ho našli v jarku s prasknutou lebkou.

Vybavovanie účtov? Zabitie v amoku?

Okamžite sa toho chytili celoštátne médiá. Hladné supy prišli po tému. Písalo sa dedinskej mafii, o manipulácii výsledkov, vybavovaní účtov, zabití v amoku. Všetkým zvonili telefóny, boli sme ako na strelnici. Museli sme si najať vlastného hovorcu. Hrozilo odobratie licencie.

Prišli sme smutnú správu oznámiť Valdovi.

„V Zlievkach za šenkom dnes našli ležať Ruda Strýčka.“

Švajdo vo dverách zatriasol hlavou. „No a?“

„Tuhého. Bez známok života.“

„Aha,“ povedal bez záujmu. „Čiže čo? Píska sa proti nám priamy kop?“

Skoro ma na mieste vystrelo. Keby som tam bol len ja, nejako to azda predýcham. No boli sme tam celá delegácia: Krútnocká, mladý Stacho a hlavne Čuházy, vtedajšia Blekotova pravá ruka, ktorý sa so Švajdom dlhodobo fakt nemusel.

„To je tvoja prvá reakcia?“ spýtal sa nepríjemne serióznym tónom Čuházy.

„Máš pravdu. Najskôr som mal asi povedať, že aliby mám.“

Blekotov funkcionár niečo podráždene zašomral, potom sa znechutene zvrtol a šiel telefonovať. Na Oľgu Krútnockú toho bolo priveľa; dala sa do tichého vzlyku. Stacho sa tváril, že tam fyzicky nie je a pozeral do blba.

Chvíľu sme tam ešte postávali a čakali, kým si Čuházy všetko vybaví. Keď som mal pocit, že nás nikto nepočuje, spýtal som sa Švajda, kam išiel po zápase. Vôbec som to nemyslel ako výsluch a vôbec mi v tej chvíli nedošlo, že to tak mohlo vyznieť.

„Čo ťa do toho,“ odvrkol.

Ide o peniaze. To Poľsko zaplatíme

O pár dní sa všetko vysvetlilo. Strýček zapíjal v šenku pocit viny a svoj kariérny pohreb do neskorých večerných hodín. Na ceste domov sa potkol o koreň starého agátu a rozbil si hlavu o balvan, ktorý objavili v tráve dva metre od miesta činu. Rudo sa zrejme stihol odkotúľať.

„Myslíš, že tomu šutru stihol dať žltú?“ pošepkal mi Valdemar počas pohrebu. Už si takými rečami uškodiť nemohol. Na verziu s kameňom dal štempel súdny znalec. Našli dokonca aj svedka, ktorý si spomenul, že Strýčkov pád videl na vlastné oči. Údajne. Viem si predstaviť, že mu pamäť osviežil Blekota, aby sa vec raz a navždy uzavrela.

Liga sa zbavila nálepky korupčná a smrtiaca, aj keď médiá sa týchto výrazov ešte chvíľu držali kvôli sledovanosti. O Valdovi sa v kuloároch šuškalo ako o hlavnom podozrivom zhruba 24 hodín. „Bol by niečoho takého schopný?“ prebehlo hlavou na tie dve sekundy aj mne.

No ukázalo sa, že je to „len“ majster sveta v cynizme. Čo je jediná vec, ktorá mu ide ešte lepšie ako futbal.

Na ceste z Rzeszówa vyplávalo na povrch, čo všetko mu chcem vynahradiť. No čím som sa do témy ponáral hlbšie, tým som bol k sebe úprimnejší. Tesne za hranicami ma oblial studený pot, keď som konečne pripustil, že ten vydrbaný Blekota mal pravdu.

„Ide o peniaze,“ odpovedám na Švajdovu otázku, o čo ide. „Lige hrozí, že stratí sponzora. Sme ti to Poľsko ochotní zaplatiť.“