Pri autobuse ho čakal anglický manažér. Slovák prestúpil z Trenčína do Championship

V lete sa stal trénerom klubu, ktorý viacerí jeho kolegovia odmietli. Vedel, že bude záchranárom, ale netušil, že to bude trochu kamikaze.

Tréner ŠK Javorník Makov PAVOL ŠUHAJ sa však výziev nebojí.

Ako hráč bol najlepším strelcom II. ligy, dostal sa do Grécka i do druhej najvyššej anglickej súťaži. Vraví, že s dnešným rozumom by možno mohol mať ešte úspešnejšiu kariéru a preto zdôrazňuje svojim hráčom, aby nezanedbávali vzdelávanie a najmä jazyky.

Rodák z Lipian je spokojný s jesennou časťou, ale verí, že raz dostane šancu aj v profesionálnom futbale.

Päť rokov ste trénovali Martin, potom ste mali ročnú prestávku a v lete ste zakotvili v Makove. Ako k tejto spolupráci prišlo?

Bol som v kontakte s treťoligovou Bánovou, rokovali sme spolu. No keďže mal som tam tri body, od ktorých som nechcel upustiť, napokon sa naše cesty nespojili.

Bývalý starosta Makova Martin Pavlík ma kontaktoval už vtedy, keď som rokoval s Bánovou. Vtedy to ešte nebolo aktuálne, ale ozval sa mi neskôr znova. Stretli sme sa všetci traja, aj s mojou pravou rukou, Mirom Barčíkom.

Vedeli sme, že ideme robiť záchranára, ale netušili sme, že to bude také kamikaze.

Makov bol takto pred rokom na druhom mieste tabuľky IV. ligy Stred, avšak pre finančné problémy sa mužstvo pred jarnou časťou totálne rozpadlo, išli o ňom chýry, že sa odhlási zo súťaže. Napokon sa klubu podarilo zohnať hráčov a hoci na jar mužstvo nezískalo ani bod, zachránilo sa vo IV. lige. Aké boli vaše prvé dojmy v lete?

Klub zorganizoval prípravný zápas, aby sme videli hráčov v akcii. Vtedy som si povedal, že títo chlapci nemôžu hrať ani šiestu ligu, nieto ešte štvrtú v strede tabuľky.

Som aj regionálny tréner Stredoslovenského futbalového zväzu, takže mám zmapovaný stredoregión. Hneď som začal obvolávať hráčov. Pozreli sme sa aj na to, ktorí hráči Makova boli na hosťovaní a mohli by sme ich stiahnuť.

Zostavili sme káder a povedali sme si, že jediná cesta je začať poctivo trénovať, trikrát do týždňa a uvidíme, kam nás to vypáli.

Po jesennej časti je Makov na piatom mieste s 20 bodmi. Takže vás to vypálilo pomerne vysoko.

Tréningová morálka bola dobrá, vďaka precíznosti Mira Barčíka hráčov to postupne začínalo baviť. Naše vysvedčenie bolo aj to, že hráči, ktorí odišli v letnom prestupovom období, začali zisťovať informácie o Makove.

Tu sa nikdy netrénovalo trikrát do týždňa a konečne začali hrať aj odchovanci, v základnej zostave sú piati-šiesti.

Piate miesto bolo pre všetkých absolútnym šokom. Už hneď v prvom zápase so Zubrohlavou si hostia prišli po tri body a po zápase hovorili, že to je úplne prekopaný klub. Vyhrali sme vtedy 3:0 a chytili sme dobrú vlnu, výsledkovo aj herne.

So Staškovom sme doma remizovali 5:5, pritom sme už prehrávali 0:2, 2:4 i 4:5, ale trikrát sme vstali z mŕtvych. Aj to svedčí o sile kabíny a kolektívu.

Jeseň bola príjemným prekvapením aj pre mňa.

Ako sa pripravujete na jarnú časť?

S Mirom Barčíkom tvrdíme, že treba trénovať, ak vypadnete z toho na tri mesiace, nastane problém.

Súťaž sa končila koncom októbra, ale snažili sme sa udržiavať vo forme aj v novembri, čiastočne aj v decembri, čo dovolilo počasie.

Na jar chceme pokračovať s týmto kádrom, porozmýšľame o jeho doplnení a chceme zabojovať o ešte vyššie priečky.

S Mirom Barčíkom sme boli s Makovom dohodnutí do konca jesene, myslím si, že boli obe strany spokojné. Samozrejme, chceme pokračovať, ak nepríde ponuka z lukratívnej vyššej súťaže, čomu sme tiež otvorení.

Kedy ste sa dali dokopy s Miroslavom Barčíkom?

Poznali sme sa už dlho, stretávali sme sa v rámci jednej partie, debatovali sme o futbale. Keď som sa stal trénerom Martina, potrebovali sme kreatívneho hráča, odvtedy sme s Mirom na jednej lodi.

Máme rovnaké kompetencie, spolu vedieme tréningový proces. Obsah tréningovej jednotky má na starosti Miro. Našiel som si v ňom pravú ruku, môžem sa naňho kedykoľvek obrátiť a spoľahnúť.

Miro je legenda žilinského futbalu, obohacuje tréningy svojimi skúsenosťami. V Martine sme pôsobili päť rokov. Nestáva sa často, aby tréner bol v jednom klube päť rokov, tak asi s nami boli spokojní.

Boli to úspešné roky, škoda, že dvakrát do toho zasiahol Covid, ktorý nám neumožnil postúpiť do druhej ligy. Vtedy sme ťahali šnúru 27 zápasov bez prehry, ale pre pandémiu anulovali súťaž.

Ale cieľ postupu do novovytvorenej tretej ligy sme neskôr splnili.

Po angažmáne v Martine som mal rok pauzu, dokončoval som štúdium Pro licencie. Vo februári som ho úspešne skončil a už som bol hladný po futbale.

Dostali ste medzitým aj iné ponuky?

Neboli to úplne konkrétne ponuky, ale bol nejaký záujem z Liptovského Mikuláša, Humenného či Rimavskej Soboty. Žijem však s priateľkou Katkou vo Veľkom Rovnom, čo je obec pri Bytči, mám aj svoje aktivity v Žiline, tak som chcel byť blízko.

Ešte keď som bol v Martine, bol som horúci kandidát na trénera v Liptovskom Mikuláši, ktorý vtedy bol v najvyššej súťaži. Samozrejme, v tom prípade by som si vedel predstaviť tie iné aktivity trochu utlmiť či pozastaviť.

V Rimavskej Sobote som zažil jedno z najkrajších období hráčskej kariéry, takže nie je to pre mňa nezaujímavé, ale tam sa naše cesty ešte nestretli.

Ako ste sa ako mladý hráč dostali v roku 2001 do Rimavskej Soboty?

Vyrastal som v Lipanoch, môj otec tam pôsobil dlhé roky ako úspešný manažér klubu a je aj vo výkonnom výbore Východoslovenského futbalového zväzu.

Do mužského futbalu som vstúpil v Bardejove, kde som ako 16-ročný nastúpil na svoj prvý zápas.

Spomínam si, ako som ako 19-ročný sedel s pánom Belaníkom zo Žiliny, ale pán Sedmák ma prehovoril, aby som išiel do Rimavskej Soboty.

Rád spomínam na to obdobie, po Jožovi Pisárovi som sa ako druhý hráč klubu dostal do reprezentácie Slovenska, do dvadsaťjednotky.

Stal som sa najlepším strelcom druhej ligy, s Jožom Pisárom sme vytvorili údernú útočnú dvojicu.

Legendárny kanonier Pisár vás hneď prijal?

Na začiatku sme boli rivali. Pisár bol najväčšou ikonou klubu, najlepším strelcom každý rok a zrazu prišiel nejaký sopliak, ktorý začal dávať góly.

Potom však aj on pochopil, že aj ja som dôležitý pre neho. Veľa vecí mi už potom ukazoval, pomohol mi chovať sa ako útočník, už sme sa aj navštevovali. Veľmi veľa som sa od neho naučil, čo sa týka postu hrotového útočníka.

Na Rimavskú Sobotu mám veľmi pekné spomienky. Boli tam vynikajúci hráči a hlavne fantastická partia, Jaro Chlebek, Paľo Staňo, Braňo Benko, Robo Rák, Stano Ďuriš…

Je to malé mestečko, ale boli tam úžasní ľudia a veľká obetavosť pána majiteľa Sedmáka. Podporoval ma vo všetkom a keď som prestupoval z Rimavskej Soboty do Grécka, bol prvý, kto mi zaželal všetko dobré, že si ten prestup zaslúžim.

Prestúpili ste do druholigového klubu FC Panachaiki. Aká to bola skúsenosť?

Vyžiadal si ma pán Táborský, legenda Sparty Praha, ktorý tam pôsobil ako tréner. Prvý polrok bol úžasný, hrával som, dával som góly, darilo sa mužstvu.

Fanúšikovia boli blázni do futbalu, prvýkrát som zažil, že sa so mnou v meste chceli fotiť.

Zmluvu som mal na dva roky, no v lete začínali patálie, prezident klubu mal nejaké nezhody so štátom a prestal klub financovať.

Bol som rád, že pán Varga, ktorý bol vtedy manažér, mi vybavil AS Trenčín cez Antona Jánoša.

Nie je veľa hráčov, ktorí zo Slovenska prestúpili do Anglicka, no vy ste boli jedným z nich. Z Trenčína viedla vaša cesta do klubu Crewe Alexandra, ktorý hral druhú najvyššiu súťaž, Championship. Ako k tomu prišlo?