Tretej lige dominuje tím len s desaťročnou históriou. Vytvorili sme dobrú partiu, hovorí kapitán

Mužstvo Slávie technická univerzita Košice vedie tretiu ligu, skupina východ.

Pre niekoho prekvapivo, ale ak sleduje túto súťaž dlhodobo, vidí, že TUKE v posledných ročníkoch nemala vážnejšie problémy a pokojne plávala v jej vodách.

Mužstvo je dlhodobo stabilizované a vhodne dopĺňané. Starší a skúsenejší futbalisti tvoria so svojimi mladšími kolegami veľmi úspešný kolektív.

Slávia má v tomto ligovom ročníku malé výročie. Oslávi 10 rokov od svojho vzniku.

Dobré výsledky, jesenný ligový primát, či prípadné víťazstvo v súťaži (ale to je ešte ďaleko a v hre je ešte veľa zápasov a bodov) by boli pre ľudí ktorí klub zakladali a držia ho v dobrej kondícii tým najlepším darčekom k narodeninám.

Kapitánsku pásku nosí na rukáve skúsený MOJMÍR TREBUŇÁK. Odchovanec košického futbalu hrával najvyššiu súťaž v drese Košíc a Prešova, a v Košiciach aj druhú ligu. Od roku 2019 je hráčom Slávie.

V mladosti okúsil džudo a hokej, až sa dostal k futbalu. Tridsaťjeden ročný futbalista je aktívny aj v civilnom živote.

Na Prešovskej univerzite vyštudoval psychológiu so zameraním na šport a obhájil rigoróznu prácu. Pracuje ako podpredseda Ligy na ochranu slovenských športovcov.

Pôsobí ako športový psychológ pri regionálnych výberoch SFZ a pri hokejovej reprezentácii do 17 rokov. Podieľa sa na výchove mladých trénerov. Je držiteľom licencie EURO B.

Kapitánovi Slávie TU Košice sme položili niekoľko otázok.

Ako vyzerala a vyzerá Vaša futbalová kariéra?

Moja profesionálna kariéra je spätá najmä s rodnými Košicami (1.FC, MFK, FC VSS) s krátkou anabázou v Čechách a následne v Tatrane Prešov. Odtiaľ som sa vrátil do novovznikajúceho FC Košice, kde som chcel pomôcť pri rozbehnutí klubu a naplniť si chlapčenské sny sídliskového dieťaťa.

Podarilo sa to z časti, keď sa nám podarilo postúpiť do druhej ligy, kde sa nám ale začiatok súťaže nepodarilo zachytiť a po zmene trénera som musel nútene skončiť aj ja.

S odstupom času ale môžem povedať, že som mal šťastie aj na skvelých trénerov (Kozák, Kovalec, Majoroš) aj spoluhráčov, s niektorými hrám dodnes.

Bolo skvelé vyrastať s Bobom Rusnákom, Maťom Bukatom, Františkami Pavúkom a Vancákom a aj Ondrom Dudom, takže okolo seba som mal vždy množstvo inšpirácie a aj konkurencie.

Čo Vás priviedlo do Vášho terajšieho klubu?

Po náhlom konci v FC som bol rozhodnutý, že skončím s futbalom úplne a začnem sa venovať tomu, čo som študoval a na čo som sa pripravoval a to športovej psychológií.

Mal som tú výhodu, že počas kariéry som sa nedal odradiť a myslel aj na plán B, preto bol prechod pre mňa ľahší. Mal som rôzne ponuky z druhej aj tretej ligy aj finančne zaujímavé, ale v tom čase to už pre mňa nebolo zaujímavé, cítil som sa sklamaný, prázdny a chcel som kľud.

Zo Slávie sa mi ozvali bývalí spoluhráči Lukáš Urban a Peťo Vilčko, že ak mám chuť môžem si niekedy prísť nezáväzne zatrénovať, aby som mal pohyb. Navyše som ešte z hráčskych čias poznal trénera Rola Módera, ktorého ľudský prístup som si vždy cenil.

Po pár tréningoch som našiel chuť do práce, dobrú partiu ľudí a po rozhovore s kvestorom Univerzity pánom Behúnom som našiel aj projekt, ktorému som veril. Oslovila ma jeho vízia, ktorú mi predstavil a to spojenie štúdia, futbalu a pomoci mladým chlapcom na tejto ceste, ktorou som si prešiel aj ja.

Ani neviem ako a zrazu som stál v Slovnaft Cupe oproti brankárovi ligových Michaloviec v penaltovom rozstrele. Tie sme vtedy nakoniec vyradili vďaka Pangiho chytenej penalte. Bola to obrovská eufória a zrazu sa oheň vo mne znova zapálil a už je to 5 rokov.

Ako hodnotíte účinkovanie Slávie v doterajšom priebehu tretej ligy?

Znie pekne, že ju vedieme ale nič to neznamená.