Micheľ: Niektorí Ukrajinci utekajú už druhý raz, veľa z nich sa nevráti

V Prešove sa snaží oživiť futbal i penzión na nábreží Torysy. Bývalý medzinárodný rozhodca ĽUBOŠ MICHEĽ má za sebou úvodné mesiace v pozícii predsedu predstavenstva 1. FC Tatran Prešov. Spolu s exreprezentantom Stanislavom Šestákom sa snažia kedysi slávnu značku dostať zo stavu klinickej smrti.

Niekdajší vrcholový funkcionár Šachtaru Doneck mimoriadne citlivo vníma súčasné udalosti na Ukrajine. „Niektorí Ukrajinci sú na úteku už ôsmy rok. Ich život je o tom, že v izbe majú nachystané štyri tašky. Sú to veci, ktoré sme mnohí nikdy nezažili. A verím, že ani nezažijeme,“ hovorí.

V rokoch 2008 - 2015 ste pôsobili vo funkcii riaditeľa medzinárodného úseku v Šachtare Doneck. Ako vnímate vojnu na Ukrajine?

Mám tam osobné väzby, poznám veľa ľudí. Strávil som tam sedem a pol roka, štyri v Donecku, ďalšie v Kyjeve či Ľvove. Mám prejdenú celú Ukrajinu. Poltava je známa svojou pohostinnosťou a výbornou kuchyňou, v Odese je nádherné more, na Zakarpatsku úchvatné hory i potoky, v ktorých sme chytali pstruhy.

Ukrajina je rozmanitá a veľká krajina s dobrými ľuďmi, ktorí boli voči mne vždy korektní. Veľmi ma mrzí, že teraz musia utekať zo svojich domovov.

(počas rozhovoru je okolo nás počuť ukrajinčinu)

V penzióne mám momentálne dve rodiny mojich známych, manželky so štyrmi deťmi. V ich očiach je badať strach a neistotu, či sa ešte budú môcť vrátiť domov. Niektorí Ukrajinci sú na úteku už ôsmy rok. Odišli z Donecka, adaptovali sa v Kyjeve, hoci najprv si to nevedeli predstaviť, a teraz musia znova utekať.

Ich život je o tom, že v izbe majú nachystané štyri tašky. Sú to veci, ktoré sme mnohí nikdy nezažili. A verím, že ani nezažijeme.

Ste aktuálne v kontakte s predstaviteľmi Šachtaru?

Áno, komunikujeme spolu. Niečo podobné sme zažili v roku 2014. Počas vypuknutia konfliktu v Donecku sme boli na sústredení vo Švajčiarsku. Okamžite nabehli rôzni agenti, ktorí presviedčali hráčov, že na Ukrajine je vojna a aby zadarmo odišli. Spolu s generálnym riaditeľom klubu Sergejom Palkinom sme situáciu riešili, od UEFA i FIFA sme dostali potvrdenie, že nemôžu odísť ako voľní hráči.

Vzhľadom na to, že súčasná situácia je oveľa horšia, FIFA vydala rozhodnutie podľa ktorého môžu hráči sezónu dohrať v iných kluboch, ale v lete sa musia vrátiť do Šachtara. Potom ich klub môže predať. Z môjho pohľadu je to korektný prístup.

Aké východisko vidíte zo súčasnej situácie? Akým spôsobom by sa mohol vojnový konflikt skončiť?

Z každej situácie sa dá vyjsť kompromisom a diplomatickým riešením. Čím skôr sa to skončí, tým lepšie, pretože ekonomických škôd by bolo menej. Rany a spomienky zostanú, nebudú však také veľké, ako keby sa krajina rozbila úplne.

Ukrajinu sa vráti o 30-40 rokov späť, čo je veľmi zlé. Veľa dočasných utečencov sa už možno nebude chcieť vrátiť. To môže v strednej Európe spôsobiť humanitárnu a utečeneckú krízu.

Vlani v októbri ste sa oficiálne stali predsedom predstavenstva najstaršieho futbalového klubu na Slovensku. Ako hodnotíte úvodné mesiace vo funkcii?

Boli náročné, každá zmena vlastníka má svoje úskalia. Zažili sme rôzne prekvapenia i nedoplatené staré veci. Z Komory pre riešenie sporov Slovenského futbalového zväzu nám prišlo oznámenie o nevyplatení štyroch hráčov, riešime to priebežne. Stále sa niečo objaví, ale verím, že tých vecí už bude menej.

Mojim cieľom je, aby sme vyrovnali staré záležitosti, od konca marca už išli od nuly a všetky záväzky, ktoré vzniknú z našej činnosti, boli platené pravidelne. Aby mužstvo malo svoj vnútorný pokoj a hráči sa mohli koncentrovať len na hru.

Tatran sa boril s existenčnými problémami. Ledva dohral predchádzajúcu sezónu a bolo otázne, či si podá prihlášku do súťaže. Zlepšila sa situácia?

Určite áno. Úvodné mesiace sme vykryli najmä zo sponzorských peňazí a čiastočne z dotácie mesta. Na rok 2022 máme schválenú slušnú dotáciu a pokračujeme v hľadaní sponzorov, ktorí by nám pomohli vytvoriť nadštandardnejšie podmienky pre fungovanie klubu.

Nosným bodom je pre nás vybudovanie infraštruktúry, či už v Jazdeckom areáli, opravou mlatového ihriska alebo hľadaním ďalších možností. Áčko je zachránené, teraz je čas sa vrhnúť na mládež.

Je ťažké v tejto situácii prilákať sponzorov?

Bezpochyby áno. Máme za sebou dva roky pandémie, veľa firiem funguje s veľkými ťažkosťami. Keď sme si mysleli, že sa už z toho dostaneme, prišla vojna na Ukrajine, čo je tiež obrovský zásah do fungovania mnohých firiem. Možno nie okamžitý, ale smerom do budúcnosti.

V Prešove je to obzvlášť komplikované, pretože investori za posledných sedem-osem rokov stratili dôveru k futbalu. Ten sa pohyboval v sínusoidách, raz bol hore, inokedy dole. Ak niekto dáva peniaze, chce ich vložiť do zreteľného a čistého projektu.

Mesto ako väčšinový akcionár vyčlenilo pre Tatran na tento rok 300-tisíc eur. Schválená bola aj investičná suma 100-tisíc eur. Čo to znamená?