Vo veku 107 rokov zomrel Jozef Veselský, najstarší žijúci Slovák, ktorý však prežil väčšinu svojho života v zahraničí.
Rodák z Trnavy bol nielen pamätníkom dramatických dejín 20. storočia, ale aj výnimočnou osobnosťou športu, odboja a slovensko-írskej komunity.
Do posledných rokov si zachoval obdivuhodnú vitalitu, humor a lásku k životu. Srdcom však zostával Trnavčanom a veľkým fanúšikom miestneho Spartaka.
Láska k futbalu či stolnému tenisu
Veselský bol zároveň najstarším žijúcim účastníkom Slovenského národného povstania – mužom, ktorý sa aktívne postavil proti fašizmu a prežil hrôzy vojny, ktoré mu navždy poznačili život.
Rodina ho volala Joe – meno, ktoré mu prischlo na celý život a stalo sa symbolom jeho energie, otvorenosti a schopnosti zapadnúť do akéhokoľvek prostredia.
Joe Veselský vyrastal v Trnave, kde prežil bezstarostné detstvo plné pohybu a športu. Ako chlapec behal po uliciach s loptou, hrával futbal s kamarátmi a medzi jeho spoluhráčmi bol aj budúci symbol trnavského futbalu Anton Malatinský. Hoci futbal miloval, čoskoro objavil vášeň, ktorá ho preslávila ďaleko za hranicami Slovenska – stolný tenis.
V tomto športe sa vypracoval medzi absolútnu špičku. Reprezentoval klub Makabea, stal sa jedným z najlepších československých hráčov a neskôr aj kapitánom národného tímu. Stolný tenis preňho nebol len súťažou, ale školou disciplíny, charakteru a vytrvalosti.
Vojna všetko zmenila
Druhá svetová vojna však jeho život dramaticky zmenila. Vlna antisemitizmu zasiahla Slovensko v plnej sile. Joe mal prezidentskú výnimku, ktorá mu umožňovala pracovať, no jeho rodinu neochránila.
Rodičia aj brat boli deportovaní do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynuli. Táto osobná tragédia v ňom zanechala hlbokú stopu, no nezlomila jeho vôľu.
V auguste 1944 sa v Banskej Bystrici prihlásil k Slovenskému národnému povstaniu. Bojoval v brigáde Bohdana Chmeľnického, prežil nebezpečné mesiace v horách, kde sa skrýval pred nemeckými jednotkami a čelil hladu, zime i neustálemu ohrozeniu života. „Nikdy som sa nebál a mal som šťastie,“ spomínal po rokoch s typickou skromnosťou.
Po vojne sa pokúsil vrátiť k športovému životu, no nastupujúci komunistický režim mu slobodnú činnosť neumožňoval. Spolu s manželkou sa preto rozhodol pre emigráciu do Írska – rozhodnutie, ktoré mu otvorilo novú kapitolu života.
Emigrácia do Írska
V Írsku sa stal rešpektovanou a mimoriadne obľúbenou osobnosťou. Doživotne viedol Írsku asociáciu stolného tenisu, pôsobil ako funkcionár vo futbalových kluboch Shamrock Rovers a University College Dublin a významne prispel k rozvoju športu v krajine.
Íri si ho zamilovali pre jeho šarm, humor, ľudskosť a nevyčerpateľnú energiu. Prezývali ho „otec Slovákov v Írsku“, pretože neúnavne pomáhal krajanom a spájal komunity.
Aj vo vysokom veku dokazoval, že chuť učiť sa nemá hranice. Ako 97-ročný sa vrátil do univerzitných lavíc a stal sa najstarším študentom v Írsku, keď začal študovať históriu na Trinity College Dublin. Jeho životný príbeh a prínos spoločnosti boli ocenené čestným doktorátom.
Slovensko mu v roku 2007 udelilo Rad Bieleho dvojkríža za mimoriadne zásluhy v oblasti športu a za rozvoj vzťahov medzi Slovenskom a Írskom.
