Pakuj sa domov, vyhodil ho tréner Adamec. Keď sa vrátil, Slovanu dal gól nožničkami

DUNAJSKÁ STREDA. Na bratislavský Inter sa dostal ako dieťa z dediny, hlavné mesto nepoznal a spoluhráči sa mu posmievali. Góly však dával ako na bežiacom páse a tak ho postupne prijali medzi seba.

JÁN STOJKA odohral za Inter Bratislava 118 ligových zápasov, jeho kariéru ukončilo zranenie kolena.

V súčasnosti žije v Dunajskej Strede, futbal stále miluje a vo voľnom čase rád navštívi zápasy v okolí.

Ako sa dostane chlapec z dediny do Interu?

Pochádzam z Michala na Ostrove, futbal som mal vždy veľmi rád. Chodieval som často na ihrisko. Trénerom mužov u nás v dedine bol Ladislav Kalmár, starší pán.

Mal som štrnásť, nebol som registrovaný hráč, v našej dedine sme nemali mládežnícke tímy.

Tréner mužov si ma však všimol. Mal nejaké známosti v Interi a navrhol môjmu otcovi, aby ma tam zobral na skúšku.

Moja mamina najprv nebola nadšená, nevedel som dobre po slovensky a nikdy predtým som nebol v Bratislave. Poznal som iba Michal na Ostrove a Dunajskú Stredu.

Predsa ma však môj otec a tréner Kalmár zobrali na tú skúšku. Tam sa ma hneď spýtali, či by som chodil pravidelne na tréningy.

Ešte som chodil na základnú školu do Hornej Potône, ale išiel som do toho. Párkrát ma odprevadil otec, obľúbil som si to tam a už som chodil sám.

Pre rómskeho chlapca z maďarského prostredia to nebolo jednoduché. Posmievali sa mi, robili si zo mňa žarty. Ale postupne sa to zlepšilo.

V doraste ste vraj dávali góly ako na bežiacom páse. Kedy ste sa dostali do A-mužstva?

To nešlo tak hladko. V ligovom doraste som spravidla bol najlepší strelec, a čakal som, že ma potom zoberú do áčka, ale nestalo sa.

Keď už som nemohol nastúpiť za dorast, celú sezónu som odohral za juniorku. Potom som musel ísť na vojenčinu. Tam so mnou tiež vybabrali.

Dostal som prísľub, že vojenčinu môžem absolvovať v ČH Bratislava, vraj je to vybavené.

Najprv sme museli absolvovať základný výcvik v Tábore. Odtiaľ ma zobrali na také miesto, že som ani nevedel, kde som. Cesta trvala dve-tri hodiny autobusom, išlo nás tam asi desať.

Mužstvo sa volalo RH Okula Nýrsko, hralo českú divíziu. Mesto Nýrsko leží na česko-nemeckom pohraničí, v okrese Klatovy. Najprv som protestoval, veď predsa som mal ísť do ČH, no napokon som tam strávil dva roky.

Nebolo to zlé, trénovali sme každý deň, bolo to na solídnej úrovni.

Do áčka Interu som sa dostal až po tom, keď som sa vrátil z vojenčiny.

Ako sa ďalej vyvíjala vaša kariéra?

Trénerom Interu bol vtedy Vladimír Hrivnák. Medzi mojimi spoluhráčmi boli hráči ako Ľubomír Luhový, Ľudovít Lancz, Stanislav Moravec.

Vôbec som však nedostal príležitosť. Trénoval som s áčkom, ale nastupoval som za rezervu. Už ma chceli poslať na hosťovanie do Spojov Bratislava. Moje jediné šťastie bolo, že Hrivnáka vyhodili.

Novým trénerom sa stal Jozef Adamec a on mi konečne dal šancu. Nebyť Adamca by som možno nikdy nehral ligu.

Adamec bol prísny a svojský tréner. Ako ste ho vnímali?

Naozaj bol prísny a nevedel veľmi komunikovať s ľuďmi, ale bol to dobrý tréner. Vďaka nemu som si mohol zahrať ligu. Chodieval aj na zápasy B-tímov a už ma poznal, lebo za rezervu som strieľal góly. Preto ma hneď dal do základnej zostavy.

Kto vie, kde by som skončil, ak by vtedy neprišiel do Interu.

Mňa mal asi rád, hoci mi zopárkrát vynadal a vyháňal ma z ihriska. Ak sa mu niečo nepáčilo, dal to patrične najavo.

Raz som sa ho na jednom bankete spýtal: „Pán tréner, prečo sa na mňa hneváte?“ Už som mal trochu vypité a preto som sa odvážil na takúto otázku.

On mi na to odpovedal: „Johnny, ty máš na viac, len niekedy nedáš zo seba sto percent. Ja chcem, aby si išiel na maximum, lebo potom z teba bude dobrý futbalista.“ Vtedy som pochopil, že on mi chce len dobre. Uvedomil som si, že má pravdu.

Na ktorý zápas nikdy nezabudnete?

Pamätám si jedno derby so Slovanom. Adamec mal taký zvyk, že pred zápasom vždy skúšal nové kombinácie. V deň zápasu okolo obeda sme si to ešte vo veľkom nacvičovali, ale stále to niekto pokazil. O niekoľko hodín nás pritom čakalo derby.

Už všetci toho mali plné zuby, tak som sa ozval: „Tréner, čoskoro ideme hrať, nemohli by sme už s tým prestať?“

Adamec sa naštval, začal na mňa kričať: „Pakuj sa domov!“ Tak som išiel domov.

Onedlho prišli za mnou funkcionári Interu. Spýtali sa ma, čo sa stalo, tak som im porozprával, že už hodinu sme si nacvičovali tú kombináciu a ja som sa len slušne spýtal, či by sme už nemohli skončiť.

Funkcionári asi zobrali Adamca nabok a niečo mu povedali, lebo pred zápasom sa ma tréner spýtal: „No čo, bol si na mňa bonzovať?“

Trochu som sa ho aj bál, mal som z neho rešpekt.

Potom mi tesne pred výkopom vravel: „Tak teraz môžeš ukázať, aký si futbalista!“

Ten zápas sme na Tehelnom poli vyhrali 3:2, dal som gól nožničkami. Na to však už Adamec nič nepovedal.

Nepochválil vás?

Nie, on nikdy nechválil nikoho. Bol neskutočný. Raz napríklad povedal, spravte dvadsať kľukov a otočil sa chrbtom. Spravil som iba pätnásť a on na to: „Prečo si urobil o päť menej?“ Nechápal som, ako to mohol vedieť, keď bol otočený na druhú stranu.

Na sústredeniach nás kontroloval v noci. Došiel do izby o polnoci: „Johnny, spíš?“ Práve ma zobudil, tak som mu iba odvetil: „Teraz už nie...“

Na ktorých trénerov spomínate ešte v dobrom?