V roku 1986 svet už pre mňa prestal byť čiernobiely. Otec kúpil v tuzexe prvý farebný televízor značky Tesla Orava.
Mal som šesť rokov a poplakal som si po nečakanej prehre československých hokejistov 1:2 s Poľskom v prvom zápase na majstrovstvách sveta v Moskve.
Po nej sa už nespamätali a rok po zisku titulu majstrov sveta nehrali ani o medaily.
V tom čase som bol najmä hokejový fanúšik, ale Diego Maradona o niekoľko dní všetko zmenil.
Kvôli nemu som veľmi rýchlo vyzul korčule a začal hrať futbal. A nielen ja. Väčšina chlapcov mojej generácie chcela byť ako on.
Zobrať loptu a obísť čo najviac protihráčov.
S plagátom sa kšeftovalo
Najvzácnejším suvenírom bol plagát s jeho podobizňou. Získať ho bola fuška. Sem-tam sa objavil v magazíne Štart.
A potom sa s ním kšeftovalo.
Diego Maradona visel na stene v izbe mnohých malých futbalistov, nechýbal v takmer žiadnej futbalovej šatni. Každý ho chcel mať. Aspoň na plagáte.
Čím väčší, tým lepší.
Majstrovstvá sveta v Mexiku 1986 boli prvé, ktoré som vnímal. Najmä kvôli Maradonovi. Nik nedokázal s loptou také nevšedné veci ako on. Ľudí si získal svojimi emóciami.
Buď sa smial, alebo sa hneval a plakal. Nič medzitým.