Zapísal sa do histórie futbalu v Rimavskej Sobote aj v Martine. V Rimavskej Sobote ho zvolili za hráča storočia a nemohol chýbať ani v publikácii k stému výročiu martinského futbalu.
Aladár Pápista sa z malej dedinky Petrovce v okrese Rimavskej Sobote dostal až do prvej československej ligy a do mládežníckej reprezentácie, jeho kariéru však ovplyvnili zranenia.
Z dedinky do miliónových miest
S futbalom začínal v rodných Petrovciach, ktoré hrali na okresnej úrovni. Keď však začal chodiť na košickú priemyslovku, spolužiaci ho nahovorili, aby sa prihlásil do VSS Košice.
„Tamojší dorast mal áčko aj béčko. Prihlásil som sa do béčka, chodil som na tréningy, ale boli nejaké problémy s prestupom z Petroviec, tak som nemohol nastúpiť na zápasy. Takto ma to nebavilo,“ zaspomínal si na svoje začiatky bývalý skvelý záložník.
O rok neskôr však znovu skúsil šťastie v doraste VSS, tentoraz už v áčku. Prepracoval sa do základnej zostavy, nosil aj kapitánsku pásku. Páčila sa mu hra Johanna Cruyffa.
Po jesennej časti svojej poslednej sezóny v mládeži si ho ako jediného z dorastencov vybrali na juhoamerické turné A-mužstva. Tam oslávil svoje 19. narodeniny, 8. februára 1975.
„Bolo to niečo neuveriteľné. Veď vtedy bol problém prejsť cez hranicu do Maďarska, nie cez Atlantický oceán! Navštívili sme mestá, o ktorých sme predtým len čítali,“ zdôraznil Pápista.
Z Londýna leteli do Miami veľkým Boeingom. „V rámci Československa sa niekedy lietalo na zápasy, ale to boli malé lietadlá, ak trochu zafúkalo, človek už to cítil. Oproti tomu bol ten Boeing obrovský kolos,“ zdôraznil.
Počas turné navštívili Honduras, Kostariku aj Kolumbiu. Medzi dvoma tréningmi si spravili výlet na vulkán Irazu pri hlavnom meste San Jose v Kostarike. V Kolumbii navštívili viaceré mestá: Bogotu, Cali aj Medellín.
V pláne bol aj zápas v Argentíne, v Buenos Aires. „Starší hráči, ktorí už mali rodiny, však už nechceli dlhšie ostať. Predsa len, boli sme preč päť týždňov,“ poznamenal bývalý futbalista.
Zdedil dres po Daňkovi
V zápasoch počas turné nenastúpil, ale trénoval s mužstvom, spoznal spoluhráčov.
Mal to potom jednoduchšie, keď sa na konci sezóny stal natrvalo členom košického áčka.
Vo federálnej lige debutoval na jeseň 1975 na Tehelnom poli.
„Úroveň ligy vtedy bola veľmi vysoká. Svedčí o tom aj to, že Československo sa v roku 1976 stalo majstrom Európy,“ podčiarkol Pápista.
Dva roky hral za VSS Košice. „V strede poľa hrali Pollák, Daňko, Štafura, ktorých považovali za najlepších záložníkov v súťaži. Popri nich som dostával príležitosť najmä ku koncu zápasov. Keď sa Daňko zranil, zdedil som po ňom číslo a hrával som v základe,“ doplnil.
Prednedávnom začal zostavovať svoju osobnú futbalovú kroniku z dostupných zdrojov. „Niekde uvádzajú, že som mal 33 štartov v lige, podľa iného zdroja 28,“ poznamenal.
Pápista dostal pozvanie aj do vtedy vznikajúcej mládežníckej reprezentácie. Dovtedy fungovalo okrem reprezentačného áčka aj béčko, no v polovici sedemdesiatych rokov ho zrušili.
Namiesto neho vzniklo družstvo do 21 rokov, v ktorom mohli hrať aj dvaja starší hráči do 23 rokov. Trénermi boli Josef Masopust a Ján Škripko.
„Chodili sme na sústredenia, hrali sme turnaj s názvom Pohár SNP v Banskej Bystrici, kde sme sa stretli s tímami ako CSKA Moskva či Legia Varšava. Zúčastnili sme sa aj na medzinárodnom turnaji v Iráne, ale to boli len neoficiálne zápasy,“ vravel Pápista.
Kvalifikácia na majstrovstvá Európy do 21 rokov sa začala na jeseň v roku 1976. Na stretnutie so Škótskom bol nominovaný aj Pápista.
Problémy s ľavým kolenom
O rok neskôr v lete mal narukovať na vojnu. Lenže už vtedy mal problémy s kolenom, takže rukoval hneď do nemocnice.
„O týždeň ma operovali. V ľavom kolene som mal takzvanú kĺbovú myšku, uvoľnený kúsok chrupavky vo veľkosti menšej mince. Ten sa pohyboval v kolene a keď sa tam niečo zablokovalo, celé koleno mi opuchlo,“ opisoval.
Podľa neho sa mu časť chrupavky odlomila na lúke v Petrovciach, ešte keď hrával za rodnú dedinu.
„Prakticky už na začiatku kariéry som bol zranený. Bol to hendikep, ľavú nohu som nikdy nevedel používať tak, ako pravú,“ doplnil.
Po operácii mu dali nohu do sadry, čo sa v dnešnej dobe už nerobí. Päť týždňov strávil v Lounskej nemocnici. Potom sa zotavoval vo Vojenskom rehabilitačnom ústave Slapy, neskôr denne chodil na rehabilitáciu do Meziboří zo Žatca.
„Zákrok sa však veľmi nevydaril. Vrátil som sa na ihrisko, ale prakticky som hral na jednej nohe. Tú ľavačku som mal len na opieranie,“ vravel s trpkosťou v hlase.
Nastupoval vo farbách Dukly Žatec v 1. českej národnej lige. Patril k oporám mužstva, jeho výkony vyzdvihovali aj interné referáty písané na písacom stroji, ktoré sa objavovali na nástenkách v kasárňach.
„Po skončení vojny sa to však už nedalo vydržať, musel som ísť znovu na operáciu,“ naznačil ďalšie patálie s kolenom bývalý futbalista.
Martin má stále v srdci
V tom čase bol najuznávanejším ortopédom v krajine Ján Gáll, ktorý pôsobil v Martine.
„Za každú cenu som chcel, aby ma operoval on. V Košiciach by ma znovu radi videli, ale mal som obavy, že operácia inde by mohla znovu zle dopadnúť,“ vysvetľoval.
Najprv mal ísť do Martina na hosťovanie, no napokon sa kluby dohodli na prestupe.
Operácia dopadla oveľa lepšie, ako tá predchádzajúca, prakticky hneď po nej mohol začať s rehabilitáciou, bez dlhých týždňov v sadre. Prospeli mu aj procedúry v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach.
„Martin mám stále v srdci. Býval som na ubytovni s Dubom. V 1. Slovenskej národnej lige sme hrali o popredné pozície. O postup sme bojovali s Prešovom, Žilinou, či Petržalkou, na niektoré zápasy prišlo desaťtisíc ľudí,“ pripomenul.
Hoci sa v Martine cítil dobre, po dvoch sezónach ho opustil. Z 1. SNL si to namieril do krajskej súťaže – do Rimavskej Soboty.
Na ulici ho zastavujú starší ľudia
„Malo to viac dôvodov. Vtedy vo futbale bol len zlomok financií ako je dnes a záťaž bola násobne väčšia. Mal som za sebou dve vážne operácie. Ale hlavným dôvodom bolo, že som si chcel založiť rodinu,“ prezradil.
V tom čase ešte neexistovalo nič také, že po vypršaní zmluvy sa futbalista stane voľným hráčom a môže ísť, kam chce. Prestupy sa uskutočnili len so súhlasom oboch klubov.
Výnimkou však bolo „nasledovanie manželky“.
Presne túto možnosť využil aj Aladár Pápista, aby mohol prestúpiť do Rimavskej Soboty bez súhlasu martinského klubu.
„Kvôli tomu sme sa museli oficiálne zosobášiť cez týždeň, aby sme to stihli do konca júna. Obrad v kostole a klasická svadba boli až neskôr,“ spomínal s úsmevom bývalý záložník.
Aj spätne si niekedy položí otázku, či sa rozhodol správne. „Teší ma, že v meste aj dnes oslovujú starší ľudia, ktorých často ani nepoznám a chvália futbal, aký sme hrali za našich čias. Často majú ešte aj dnes v živej pamäti momenty zo zápasov, ktoré si ja nepamätám, ale veľmi rád si o nich vypočujem,“ vravel Pápista.
V Rimavskej Sobote napokon pôsobil deväť sezón. Jednu sezónu hral aj s neskorším prezidentom klubu Štefanom Szántóom, ktorý tvrdil, že práve on priniesol do klubu profesionálny prístup.
Mužstvo neskôr postúpilo do II. slovenskej národnej ligy a v tejto súťaži hralo až do konca Pápistovej kariéry. V posledných rokoch už pôsobil ako hrajúci tréner.
Vyhral anketu, dostal Cenu primátora mesta
Trénoval aj Bátku, Poltár a maďarský Putnok. Prednedávnom ho nahovorili, aby viedol mužstvo v Hajnáčke, ale nepríjemne ho prekvapilo, že hráči mali úplne iné priority ako futbal.
„Vždy ma lákala skôr práca s mládežou, ale na ňu na mnohých miestach nie sú podmienky. Trénovanie na vrcholovej úrovni ma vôbec neoslovilo, nechcel som sa sťahovať z jedného mesta do druhého,“ vysvetľoval Pápista, prečo sa nevybral trénerskou cestou.
K športu však mal stále blízko, dlhé roky mal v meste obchod so športovými potrebami. Cez kontakty so slávnymi značkami sa dostal aj na zápasy európskych pohárov.
Rimavská Sobota v deväťdesiatych rokoch postúpila do prvej ligy. Vtedy bol ťahúňom mužstva kanonier Jozef Pisár.
V ankete Gemerských zvestí o najlepšieho hráča storočia Rimavskej Soboty však s veľkým náskokom triumfoval Aladár Pápista. Na druhom mieste skončil Zoltán Szapári a Pisár bol až tretí.
Aladár Pápista dostal v roku 2025 Cenu primátora mesta Rimavská Sobota.
„Keď niečo robím, chcem to robiť na maximum. Ak človek nie je so sebou spokojný, darmo ho bude niekto zvonka chváliť,“ poznamenal.
Podľa neho úspešná futbalová kariéra má jeden dôležitý predpoklad. „Musíš byť kamarát s loptou. Aby si ovládal loptu a nie ona teba. A takéto kamarátstvo sa dá vytvoriť len v detstve,“ uzavrel bývalý futbalista.
