Bronz má pre ňu cenu zlata, lebo je za ním silný príbeh, hovorí EMMA ZAPLETALOVÁ, tretia najrýchlejšia bežkyňa na 400 m cez prekážky z majstrovstiev sveta v Tokiu. Po návrate domov odpovedala 25-ročná atlétka na otázky novinárov.
Spracovali ste už dojmy so zisku medaily na majstrovstvách sveta?
Ešte potrebujem trochu času, aby som to vstrebala a uvedomila si, že sa mi nesníva. Emócie sú veľmi živé. Aj v lietadle cestou domov, keď som si pozrela finálový beh a medailový ceremoniál, som sa zasa rozplakala.
S akým mentálnym nastavením ste nastupovali na finále?
Nebola som vôbec pod tlakom, išla som na finále s čistou hlavou. Neriešila som ostatné dievčatá a sústredila som sa na svoj beh. Tak znela aj rada od môjho trénera - nepočítať kroky, nesledovať súperky, iba bežať. Ako dostihový kôň.
Trúfala som si na umiestenie medzi tretím a šiestym miestom. A priznám sa, že moja posledná myšlienka predtým, ako som vyštartovala z blokov bola bronzová medaila. Potom som už len bežala ako o život do cieľa.
Tam som chvíľu na kolenách čakala, lebo po dobehnutí som netušila, že som tretia. Až keď som sa pozrela na tabuľu, prepadli ma veľké emócie. Tešila som sa s mojou kamarátkou Naomi (van den Broeckovou) a jej som prvej povedala, že nemôžem tomu uveriť.
Máte za sebou priam bláznivý rok, keď ste po návrate spôsobenom zraneniami počas sezóny a na konci sezóny získali medailu na majstrovstvách sveta. Ako by ste opísali, čo sa dialo v uplynulých mesiacoch?
Od začiatku sezóny som bežala konzistentne, postupne som sa zlepšovala. Bežala som trikrát za sebou pod 54 sekúnd, v Osle som skončila druhá na mítingu Diamantovej ligy. To bol prvý moment, keď som si povedala, že som späť. Vyvrcholilo to na majstrovstvách sveta v Tokiu. len škoda tej jednej stotinky, 52,99 by znelo krajšie.
VIDEO: Finále na 400 m cez prekážky na MS v Tokiu
Ale koľko ľudí by pred rokom povedalo, že budem vo finále? Asi nikto. Tréner Peters mi pripomenul našu debatu spred roka. Keď sa ma vtedy spýtal, aký si dávam cieľ, nespomínala som žiadne časy ani medailu. Odvetila som, že chcem byť len zdravá, súťažiť a tešiť sa zo športu, ktorý mám rada. A to sa naplnilo.
Mysleli ste už počas sezóny na šampionát v Tokiu? Na aký výsledok ste si trúfali?
Môj prvý výkon v sezóne bol 54,74. Bolo to fajn, ale na finálové umiestnenie v Tokiu som vtedy nepomyslela. Prvýkrát som o tom premýšľala, až keď som pokorila hranicu 54 sekúnd na mítingu P-T-S.
Vedela som, že dostať sa do finále bude náročné. Na medailu som začala myslieť asi až deň pred finále. Aj tréner ma mentálne pripravil tak, že nemám čo stratiť. Nejako som cítila, že by to mohlo na bronz vyjsť.
Bežala som v druhej dráhe a možno aj preto som bola pokojnejšia, keďže som nepatrila k favoritkám. Myslela som len na svoj beh a keď som v závere videla, že som blízko k medaile, tak som sa snažila ešte viac pritlačiť.
Ako by ste porovnanie vaše tri behy v Tokiu?
Finálový bol najrýchlejší, ale čo sa týka technickej stránky, tak semifinále mi vyšlo podľa plánu a neurobila som žiadnu chybu. Po ôsmu prekážku som išla na 15 krokov a potom na 16 až do cieľa, ako klasicky počas sezóny. Keď sme to však s trénerom analyzovali, zistili sme, že pred niektorými prekážkami som spomalila.
Preto mi aj pred finále povedal, že musím bežať inak a nie len svoj štandard. Povedal mi, aby som neriešila kroky, súperky a bežala naplno.
Za príklad mi dával finále hladkej štvorstovky, v ktorom skončila Marileidy Paulinová druhá, pričom bežala v deviatej dráhe a tiež nikoho iného neriešila. Aj v mojom finále som našla chybičku, keď som ôsmu prekážku išla na 16 krokov, ale našťastie ma to nespomalilo.
Ako ste sa pred finále vyrovnávali s očakávaniami či tlakom?
V tom mi najviac pomohol tréner. Nesústredila som sa na okolie, ale pred semifinále som bola nervózna. Bol to rozhodujúci beh, bolo to náročné.
Pred rozcvičkou mi tréner povedal, že nemám čo stratiť, na čom som mu odpovedala, že mám, čo stratiť, veď je tu ešte finále. On na to odvetil, že už aj tak mám za sebou dobrú sezónu a toto je čerešnička na torte. Bol v pohode, veril mi a jeho pocity prešli aj na mňa.
Špecializovaný portál World Athletics vás pred MS označil za vychádzajúcu hviezdu svetovej atletiky. Cítite sa tak po zisku medaily?
Asi nie som natoľko mladá, aby som bola vychádzajúca hviezda. Je to skôr také znovuzrodenie, že som sa po tých zraneniach vrátila späť. Nielenže znova súťažím, ale dostala som sa do svetovej špičky a získala bronzovú medailu.
Pred semifinále priletel za vami priateľ, chodec Miroslav Úradník. Bolo to prekvapenie?
Malo to byť prekvapenie, ale keď sme spolu volali, tak som to z neho trochu nechtiac dostala. Asi by mi to povedal, keďže vedel, že by som bola nervózna, prečo mi dlho neodpisuje a nemá doručené správy, zatiaľ čo on letel do Tokia. Veľmi som sa potešila, že tu bude so mnou. O to viac som sa snažila, aby som sa dostala do finále a som šťastná, že som sa o tieto pocity mohla s ním podeliť priamo na mieste.
Počas sezóny ste stlačili svoj výkon na 400 m cez prekážky o niekoľko desatín. Kde vidíte svoj potenciál?
Časovo to neviem odhadnúť. S trénerom spolupracujeme iba rok, stále mám rezervy v tréningu, ale každopádne 53 sekúnd nie je maximum, čo by som mohla zo seba dostať.
Spomína sa napríklad zmena krokového rytmu medzi prekážkami, že by ste prešli na 14. Trúfate si na to?
Keď sa na to dobre pripravím, budem silnejšia a rýchlejšia, tak si určite trúfam. Prvé tri-štyri prekážky som sa dostávala blízko a musela som narábať s krokom, aby som bežala frekvenčnejšie a vyšlo mi to na 15 rokov bez nejakého spomalenia pred prekážkou.
Štrnásť krokov by mi mohlo sedieť, no kľúčovú rolu zohrajú sila a rýchlosť. Myslím si, že je to reálne a potom sa od toho viem odraziť. Napríklad v tom, že ten úvod by som bežala rýchlejšie a výsledný čas by mohol byť lepší. So striedaním nôh nemám problém, na čom má zásluhu aj môj bývalý tréner Peter Žňava, keďže sme vždy trénovali obe nohy.
Bol počas obdobia, keď vás trápili zranenia moment, keď ste chceli skončiť?
Takýto moment určite nebol. Po poslednom zranení som skôr rozmýšľala nad tým, prečo sa mi to opakuje, prečo je to isté zranenie a tom istom čase. Povedala som si, že ešte skúsim niečo urobiť. Zmenila som trénera, hoci som nevedela do čoho idem. Bol to risk, ale našťastie to vyšlo a môžem byť rada na všetky moje rozhodnutia.
Čo pre vás bronzová medaila z majstrovstiev sveta znamená?
Má pre mňa veľkú hodnotu. Je to bronz s cenou zlata a bude to vždy tá pamätná prvá medaila, ktorá má navyše za sebou svoj príbeh. Nebolo to o tom, že sa mi každý rok darilo a získavala som medaily, ale naozaj táto prišla po všetkých tých zraneniach a je odmenou za to, že som to nevzdala.
Ako teraz vypnete od atletiky?
Idem na dovolenku, chcem si tam užiť pokoj. Mám mesiac voľno, takže načerpám nové sily a potom sa budem pripravovať na novú sezónu.
Preferujete oddych a leňošenie, alebo aktívnejšiu dovolenku?
Nie som typ človeka, ktorý len tak leží celý deň, ale rada by som objavovala nové miesta, takže to nejako skombinujem. Chystám aj do Vysokých Tatier, čo je pre mňa výnimočné miesto. Teším sa, že pochodím znovu po štítoch a vyvetrám si hlavu.
Bude opäť aj kávička na Gerlachu?
Na Gerlach sa tento rok nechystáme, boli sme tam predminulý rok, ale na nejaký vysoký štít by som šla rada, lebo ma to baví. Nie som na tom kondične najlepšie, takže asi budem trochu šomrať, ale teším sa na pekný výlet.
