Chlapi na záchode počúvali, ako vrieskajú tréneri, spomína bývalý ligista

Je odchovanec Lučenca, v prvej lige si zahral za Rimavskú Sobotu i Ružomberok, druhú ligu okúsil v Banskej Bystrici a v Lučenci. Futbal bral vždy ako zábavu. CSABA CSÁNYI porozprával pre Futbalnet svoje zážitky z ligových i dedinských trávnikov.

Prečo ste sa stali futbalistom a nie hokejistom?

Mám pocit, že v minulosti boli deti všestrannejšie. V lete sa hral futbal, v zime hokej. Aj ja som hral súbežne oba športy, bolo to prirodzené. Niekedy sa mi krížili tréningy, niekedy som išiel z futbalového tréningu na hokejový. Okrem toho som samozrejme musel stíhať aj strednú školu.

Keď som narukoval do Liptovského Mikuláša, tak už sa to veľmi nedalo skĺbiť. Po návrate z vojny som viac inklinoval k futbalu. Hokej som si zahral už len občas s kamarátmi.

Kedy ste si začali uvedomovať, že môžete sa stať profesionálnym futbalistom?

Najskôr bol mojím snom nastúpiť v Lučenci za prvé mužstvo. Potom to už išlo tak plynule, darilo sa mi, mal som aj nejaké ponuky. S funkcionármi a trénermi boli veľké ťahanice, aby som ešte počkal a viackrát som sa nechal zlomiť. Ja som to nebral ako robotu, futbal bol pre mňa stále zábava. Veľa som trénoval aj individuálne, zakončenie, prihrávky a užíval som si to.

Lučenec hral vtedy tretiu ligu. Dostávali sme za to nejaké peniaze, no profesionálnym futbalistom som sa stal až po prestupe do Rimavskej Soboty, keď som podpísal svoju prvú profesionálnu zmluvu.

Spomínali ste, že ste mali nejaké ponuky už aj predtým. Odkiaľ?

Bol som v Rimavskej Sobote už aj za trénera Karola Kisela, bol nejaký záujem zo Žiliny i Košíc. Ráno o šiestej ma čakalo pred domom auto, mal som ísť do Siófoku, ale neodišiel som. Jednoducho som sa stále nechal presvedčiť funkcionármi a trénermi.

Vtedy prestupy fungovali trošku inak. Hráč musel hrať dobre rok či dva, aby si ho všimli. Manažéri ešte veľmi nefungovali, hráčov odporúčali veľakrát rozhodcovia či delegáti. Chodili po celej krajine, doniesli informácie o zaujímavých hráčoch. Potom si ich tréneri a funkcionári chodili pozerať. Samozrejme aj prípravné zápasy slúžili na zmapovanie hráčov z nižších súťaží.

Na Slovensku bolo vtedy minimum zahraničných hráčov, slovenský futbalista sa skôr mohol dostať do prvej či druhej ligy. Myslím si, že aj úroveň bola vyššia a ľudia viac poznali hráčov. Dnes sa každý polrok mení polovica kádra.

Ako ste vnímali prestup do Rimavskej Soboty, ktorá vtedy hrala najvyššiu súťaž?

Vzdialenosť medzi Lučencom a Rimavskou Sobotou je 30 kilometrov, ale futbal tam fungoval na úplne inej úrovni. Generálnym sponzorom bol pán Sedmák a bol aj kopec menších sponzorov. Pre každého hráča bola výzva prestúpiť do prvej ligy.

Pri mojom prestupe do Rimavskej Soboty zohral úlohu aj tréner Norbert Krišta, ktorý tam predtým pôsobil ako tréner brankárov. V Rimavskej Sobote boli kvalitní futbalisti a vynikajúce zázemie. Bola pre mňa obrovská česť dostať sa medzi takých hráčov.

Až v Rimavskej Sobote som zistil, aký je rozdiel medzi prvou a treťou ligou. Úplne iné návyky, iný spôsob hry, iný prístup… Všetko bolo úplne iné! Buď sa s tým vyrovnáš a uspeješ, alebo sa nepresadíš.

S ktorými hráčmi ste si najviac rozumeli?

Vtedy prišiel Gergely Geri, bol tam aj Bogdan Stefanovič, ktorý predtým pôsobil v Lučenci. Dobre som si rozumel aj s Pištom Grendelom, Jožkom Paľom, Lacom Mészárosom, Máriom Adamčíkom, Marošom Timkom, Vladom Sýkorom… S nikým som nemal problém v kabíne, ale s touto partiou som trávil najviac času.

Aký bol vtedy život ligového futbalistu? V meste kolovali rôzne historky, kam sa chodia hráči zabávať…

Myslím si, že zábava patrí k životu. V malom meste nás každý poznal, či sme boli na káve alebo po zápase niekde, hneď každý vedel, že tam boli futbalisti. Nebolo to nič mimoriadne, akurát sme boli viac na očiach.

Pred zápasom by som si v živote nedovolil ísť von, chodilo sa po zápase. Ale stalo sa aj to, že sme remizovali alebo prehrali a majiteľ zdôraznil, že večer nás nikde nechce vidieť. Tak sme neboli nikde.

No aj keď sme po víťaznom stretnutí išli von, museli sme sa nejako správať, lebo na druhý deň o deviatej bol regeneračný tréning a tam sme museli prísť ako ligoví futbalisti. Museli sme si to ustrážiť, aby sme na tom tréningu boli plnohodnotní hráči.

Ktorý bol váš najpamätnejší zápas v drese Rimavskej Soboty?

Keď sme doma porazili Tatran Prešov 4:1 a mal som tri asistencie. Bol som aj v zostave kola.

Na konci tej sezóny, v roku 1999 však Rimavská Sobota z ligy vypadla. V predposlednom zápase na Interi ste vyhrávali 3:0, no nakoniec ste prehrali 3:5. Čo sa tam dialo?

Išli sme v oklieštenej zostave a Inter mal už vtedy veľké mužstvo, veď v nasledujúcich dvoch sezónach vyhral titul aj pohár. Zaskočili sme ich, myslím si, že sme úplne zaslúžene vyhrávali 2:0 v polčase, potom Laci Mészáros dovŕšil hetrik a dal na 3:0.

Na diaľku sme bojovali o záchranu s Prievidzou. Kamarátov otec mi povedal, že v relácii Mikrofónom za futbalom redaktor začal svoj vstup slovami: „Hlásim sa z druholigovej Prievidze“, lebo oni doma práve s niekým prehrávali…

Inter však spravil taktický ťah, Porázika postavili na hrot, lebo na zemi sa nevedeli dostať za nás, začali nakopávať lopty a vyhrávať hlavičkové súboje. Prvý gól sme dostali z ofsajdu, potom penalta, a tak ďalej, už to na nás išlo. Gól na 4:3 sme dostali tesne pred koncom. Otvorili sme hru, konečný výsledok stanovil Vraťo Greško, keď išiel sám na brankára cez celé ihrisko.

V poslednom kole sme hrali doma s Ružomberkom. Cez týždeň sa veľa rozprávalo, že sa zápas bude ovplyvňovať, ale Ružomberčania prišli odohrať stretnutie so cťou. Nezvládli sme to, prehrali sme 2:3, a keďže Prievidza vyhrala senzačne v Košiciach, čo nikto nečakal, preskočila nás v tabuľke.

Vy ste potom prestúpili do Ružomberka, kde mesto tiež zažívalo športový boom. Futbalisti hrali prvú ligu, basketbalistky boli dokonca najlepšie v Európe. Aké zážitky ste tam mali?

Ružomberok bolo podobné mesto ako Rimavská Sobota, futbalisti len rok predtým postúpili do prvej ligy, kde obstáli v tvrdej konkurencii a bol tam veľký futbalový ošiaľ. Navyše basketbalistky práve vtedy vyhrali Final Four Euroligy.

Skamarátil som sa s dievčatami cez Lucku Láskovú, ktorá bola tiež z Lučenca. Zažili sme veľa zábavy, či už na lyžovačke, na narodeninových akciách či v termálnych kúpeľoch v Bešeňovej.

Bolo to vynikajúce družstvo, podarilo sa im titul obhájiť, navyše Final Four sa uskutočnilo v Ružomberku. Na finálový zápas som sa dostal aj ja. Tri a pol tisícová Koniareň bola plná, ak by bola kapacita, tak by predali aj desaťtisíc lístkov.

Na obdobie v Ružomberku spomínam len v dobrom, moji spoluhráči boli slušní, pracovití chlapci, nehrali sa na žiadne hviezdy. Boli to čestní futbalisti. S partiou sme si veľmi dobre rozumeli.

Ktorý zápas vám najviac utkvel v pamäti?

Bolo ich viac, ale hneď v prvom kole sme vyhrali vonku na Interi. Strieľal som na bránu, ale tak som loptu „zlomil“, že som trafil presne Roba Hazuchu do hlavy a tak sme vyrovnali na 1:1. Nakoniec sme vyhrali 3:2. Inter bol v tom roku majster, ale nás nezdolal ani raz. Doma sme s nimi remizovali v desaťcentimetrovom snehu. Terén bol asi neregulárny, ale chceli sme hrať, lebo sme tušili, že na takom ihrisku možno neprehráme. To sa aj potvrdilo, bol to boj na blate a snehu, ale ustáli sme to.

Ktorí tréneri vás najviac formovali počas kariéry?

V Lučenci musím vyzdvihnúť pána Krištu a pána Vojta Kováča, ktorí ma aj najdlhšie viedli. V Rimavskej Sobote bol trénerom Andrej Daňko, skvelý človek, dal mi šancu a myslím si, že som sa mu odvďačil.

V Ružomberku ma trénovali Igor Novák, vynikajúci psychológ a dobrý človek. V najlepšom spomínam aj na Miroslava Gerháta, Miroslava Mentela a Milana Bagina. V Banskej Bystrici ma viedol Laco Molnár, veľký motivátor.

U Tóna Jánoša som sa zase naučil, čo je organizácia hry a systém. Mal do detailov rozpracované obrannú i útočnú fázu, spravil z nás rozmýšľajúcich futbalistov. Dukla je veľká futbalová značka, bola to pre mňa pocta, že som tam mohol hrať, takisto, ako aj v Rimavskej Sobote aj v Ružomberku.

Po skončení angažmánu v Dukle ste sa však už na prvoligových trávnikoch neobjavili. Prečo?

Zvolil som si ľahšiu cestu. Vrátil som sa do Lučenca. Predchádzali tomu obrovské problémy v Dukle. Dukla sa už o kolektívne športy nezaujímala, na ubytovni pre športovcov sme my, futbalisti museli uvoľniť miesto.

Sezónu som dohral tak, že som dochádzal, a začiatok letnej prípravy som absolvoval tak, že som býval u Dušana Tótha na chate na Králikoch. Dostal som ponuku na predĺženie zmluvy, ale zvolil som si cestu naspäť do Lučenca.

Neskôr sme s Lučencom vybojovali druhú ligu, čo bol pre klub jeden z najväčších úspechov. Na čele so športovým riaditeľom pánom Krištom a trénerom Vojtechom Kováčom. Bolo to fantastické obdobie, keď sme prvý rok v druhej lige skončili v obrovskej konkurencii na piatom mieste o skóre za Tatranom Prešov. Tribúny boli vždy plné, Lučenec zažíval veľký futbalový boom.

V druhej celoštátnej súťaži hrali vtedy mužstvá ako Slovan Bratislava, Tatran Prešov, Košice, Senec, Dunajská Streda, Michalovce, Zlaté Moravce, Šaľa… Do Lučenca chodili tréneri ako Kozák, Jankech, Valovič, Kuna, Rosinský, Dragúň… Druhá liga bola vtedy na veľmi vysokej úrovni.

Samozrejme treba spomenúť aj Rimavskú Sobotu, bola medzi nami prirodzená rivalita. Pamätám si, že na lučeneckom štadióne bolo na vzájomnom zápase viac ako päťtisíc divákov. Skončilo sa to 0:0, Braňo Benko chytil v 89. minúte penaltu. Bola by spadla tribúna, keby sme ju premenili!

Boli to pre Lučenec krásne časy, jedno z najkrajších období. Som veľmi rád, že som ako odchovanec hral za Lučenec napríklad na Tehelnom poli.

Neskôr som mal nejaké zdravotné problémy s chrbtom, pre posunutý stavec som nemohol ani poriadne trénovať. Prestúpil som do Ružinej, tam sme tiež postupovali zo štvrtej až do druhej ligy. Bol som tam hrajúci asistent takých trénerov ako Vladimír Rusnák a Karol Praženica. Po Ružinej som sa vrátil späť do Lučenca ako asistenta trénera Miroslava Kovaniča v druhej lige.

Stále ste však hrávali na nižšej úrovni. Ktoré mužstvá ste pochodili?

V Málinci sme hrali štvrtú ligu, bola tam fantastická partia. Neskôr som išiel do Olovár, ktoré práve postúpili do piatej ligy. To mi vyhovovalo, lebo štvrtú ligu som už nechcel hrať. V Olovároch som už vôbec netrénoval, ale postúpili sme do štvrtej ligy, takže na staré kolená som si predsa len zahral aj štvrtú ligu bez tréningu.

Dva roky som futbal nehral vôbec, trénoval som v Rimavskej Sobote mládež a bol som asistentom Antona Jánoša pri áčku. Minulé leto ma však nahovoril kamarát Paľo Rončák, aby som si vyskúšal okresnú súťaž v Uhorskom.

Domáce zápasy hrajú v sobotu, po každom zápase guláš, držky, kapusta… Nechal som sa nahovoriť, možno aj preto, že už len táto jedna súťaž mi chýbala, aby som si mohol povedať, že som hral futbal v každej súťaži, od prvej ligy až po "okresní přebor". Uzavrel som kruh, už to môžem pomaly aj zabaliť.

Ako vnímate prostredie dedinského futbalu?

Tam sa na nič nehrajú. Keď sú ľudia dobrí, úprimní, rovní, tak sa hrá s radosťou. Na dedinách to robia srdciari, ktorí z toho nemajú žiadne peniaze. Chlapci hrajú živelne, aj sa možno pohádajú, idú si zahrať futbal, možno na úkor roboty či rodiny, ale futbal majú radi. Žiaľ, dnes veľa klubov zaniká, práve preto to treba udržať tam, kde to ešte funguje.

Mám pocit, že dedinský futbal je často zaujímavejší, ako nejaký pretaktizovaný zápas z vyššej súťaže, kde sa hrá bez šancí medzi šestnástkami. Diváci predsa idú na futbal preto, aby videli gólové šance, precítili emócie. Na dedine možno nevidia toľko technických a taktických riešení, ale vidia šance a góly na jednej i na druhej strane.

Bez dediny by nebol futbal ani v mestách. Z dediny sa dostávali futbalisti do malých miest a odtiaľ sa tí najlepší dostali aj do ligy. Treba sa starať o to, aby futbal na dedinách nezanikol.

Keď sme už pri emóciách, zažili ste aj nejaké vyhrotené situácie?

Mal som trénerov-búrlivákov, Laco Molnár či Vlado Rusnák často ventilovali svoje emócie. Pri Lacovi Molnárovi boli chvíle, keď by sa hráči najradšej skryli v kabíne do myšacej diery. Neznášal alibizmus, neznášal ufňukané bábiky, chcel vidieť chlapov, bojovníkov.

Keď niekto neplnil jeho úlohy, tak na neho nakričal. V Bystrici mali záchody na hlavnej tribúne spoločnú stenu s kabínou áčka, chlapi tam chodili cez polčas počúvať, ako vrieskali tréneri. Nebolo to nič pre slabé povahy.

Pamätám si aj prípad, keď sme s Lučencom už v druhej lige vyhrali v Lipanoch 2:1. Tešili sme sa v šatni, pričom masér „Bublina“ a tréner Vlado Rusnák držali dvere, aby sa k nám nedostali domáci funkcionári a usporiadatelia.

Chceli vtrhnúť do šatne, povedzme si otvorene, v Lipanoch to bolo divoké. My sme kričali ciky-cak o to hlasnejšie, aby sme ich ešte viac provokovali.

A toto nebolo na nejakom dedinskom ihrisku, ale na druholigovom trávniku. Čím vyššia súťaž, tým väčší tlak na výsledky a väčšie emócie po zápase. Na východe sa hralo stále ťažko.

Ale aj inde sa diali veci. Napríklad vtedy, keď sme vyhrávali s Rimavskou Sobotou na Interi, v tom dlhom, tmavom tuneli, kde išli spolu dole obe mužstvá, funkcionári a tréneri, Rudolf Janček ako vtedajší funkcionár Interu neskutočne verbálne naložil rozhodcom cez polčas. Ale neuzrelo to svetlo sveta, ostalo to v tuneli.

Laco Molnár napríklad v Podbrezovej hádzal zimnú bundu o zem pred postranným rozhodcom, keď odpískali proti nám penalty. On robil všetko pre mužstvo, jednoducho bol taký búrlivák.

Aj vy ste taký tréner? Vrieskate cez polčas?

Tréner musí vidieť, či to má opodstatnenie. Keď nie, tak je zbytočné vrieskať a robiť zo seba šaša. Vyžadujem od hráčov plnenie taktických povinností, prístup a víťaznú mentalitu. V polčase treba vyhodnotiť, či treba zvýšiť hlas, alebo treba chlapcov len povzbudiť a potlačiť k lepším výkonom.

Momentálne ste trénerom treťoligového Kalinova. Aké sú vaše trénerské ambície?

Z každého mužstva dostať čo najviac, poctivo a čestne odpracovať všetko. Každú prácu si treba vážiť, či sú to žiaci, dorastenci alebo dospelí, či je to druhá liga, tretia, štvrtá. Snažím sa, aby každý moje mužstvo malo môj rukopis. Chcem odovzdať svojím hráčom všetko, čo viem a za to od nich požadujem maximum. Zároveň sa chcem správať k hráčom tak, že keď sa po pár rokoch stretneme, aby sme sa mohli pozrieť do očí.