Narodil sa v Nigérii, ale najvyššiu súťaž začal hrať v susednom Benine. Dostal sa aj do reprezentácie. Na ceste po Afrike si ho vyhliadol český tréner Pavel Vrba, ktorý ho dotiahol do Žiliny.
BABATOUNDE BELLO neskôr pôsobil v Dukle Praha, Jihlave, Frýdku-Místku a napokon zakotvil v Spartaku Trnava.
Kariéru mu prerušilo zranenie kolena, s ktorým laboruje dodnes. Futbal má rád, preto prijal ponuku trénovať piatoligové Brvnište.
V Afrike vyrástlo množstvo skvelých futbalistov. Ako ste sa dostali k futbalu?
Na prašných uliciach tam hrávajú futbal úplne všetci, takže prirodzene. Profesionálnejšie som sa mu začal venovať v jedenástich.
Ako mládežník som hrával v Nigérii. Neskôr ma zavolali hrať do Beninu, kde som ako mladík hral najvyššiu súťaž a dostal som sa aj do reprezentácie. Bolo to krásne obdobie.
Akú úroveň má najvyššia súťaž v Benine?
Je oveľa slabšia než slovenská liga. Ani starostlivosť o hráčov sa nedá porovnať, futbalisti tam zarábajú málo. Aj keď treba povedať, že na život v Afrike to stačí.
V Európe je futbal na oveľa vyššej úrovni, preto sa tam všetci africkí hráči tlačia. V Afrike nie sú také podmienky ako tu, tam sa ľudia sústredia na to, aby prežili.
Bol som preto šťastný, keď ma tréner Pavel Vrba po dohode s Jozefom Antošíkom vzal do Žiliny. Som im za to dodnes vďačný. Aj keď musím priznať, že som ani nevedel, kde je Slovensko.
Kde vás objavil tréner Pavel Vrba?
Hrali sme zápas v Benine, nespomínam si už aký. Tréner Vrba po ňom prišiel za mnou, že si ma vybral a chce, aby som šiel hrať do Žiliny. Neváhal som a ponuku som hneď prijal. Som taký typ človeka, že sa hneď snažím chytiť každej šance a priveľa neuvažujem.
Mali ste vtedy len 16 rokov. Nebáli ste sa odísť do Európy, na iný kontinent?
Nie, vnímal som to ako obrovskú šancu, mal som z nej radosť.
Ako na to reagovali rodičia?
Rodičom som nič nepovedal.