Keď vidím ruských športovcov, vidím zničené mestá a zmarené životy, vraví Ukrajinka

BRATISLAVA. Strach, bolesť zo straty blízkych, depresie, obavy, negatívne myšlienky. To všetko prežívajú už viac ako dva roky obyvatelia Ukrajiny. Dva roky trvá ruská agresia na Ukrajine a ruská strana zasypáva mestá a civilnú infraštruktúru bombami. 

Obyvatelia Ukrajiny si na to v istej miere privykli. Rovnaké pocity prežívajú aj ukrajinskí športovci. Na súťažiach v sebe nosia smútok.

O to náročnejšie je pre nich sústrediť sa na svoj výkon a podať na súťažiach maximum. Vytesniť niektoré myšlienky je takmer nemožné. 

Jaroslava Mahučichová si vlani dala predsavzatie, že pred súťažami prestane čítať správy o situácii v domovine. Príbehy a obrazy krviprelievania na Ukrajine ju znepokojovali. 

Otcovi vraví, aby šiel do pivnice

„Je náročné súťažiť po tom, čo si prečítam správy o raketách vyslaných na civilistov," hovorí Mahučichová pre CNN.

„Myslím na to, koľko ľudí zahynulo, koľko domov bolo zničených. Je to náročné."

Stratégia snažiť sa pred súťažou zatvoriť oči pred ruskou inváziou, sa vlani ukázala ako účinná.

Vlani v Budapešti získala titul majsterky sveta, vyhrala finále Diamantovej ligy a bola líderkou svetových tabuliek.

Pred pár týždňami na halových MS získala striebro. Osobné maximum v hale skočila pred tromi rokmi na Banskobystrickej latke – 2,06 m. 

Dvadsaťdvaročná atlétka je veľká medailová nádej pre Ukrajinu. V skoku do výšky je svetová špička.

Mahučichová pochádza z mesta Dnipro. Na Ukrajinu sa však od začiatku vojny vracia sporadicky. 

„V podstate som stále na cestách a nemám sa kam teraz vrátiť,“ vysvetľuje. 

Na súťažiach a sústredeniach sa k nej občas pripojí sestra a matka, otec ako mnohí ďalší muži ostal na Ukrajine. 

„Bežní ľudia sa snažia žiť normálnym životom. Otec mi niekedy vraví: ‚Ak prídu rakety, je to v poriadku, možno mi len Boh vlastne vraví, že sa blíži koniec.‘ Ja mu zvyknem vravieť: