Utorok, 2. marec, 2021Meniny má Anežka

Aj na východe olympijské kruhy v plnej žiari

Sportnet|Publikované 28. júl 2008 o 00:00

Dobré je spoznávať, lebo môžeme byť ozaj na všeličo hrdíCelý svet sa pripravuje na najväčšiu a najkrajšiu športovú udalosť 29. letné olympijské

Dobré je spoznávať, lebo môžeme byť ozaj na všeličo hrdí

Celý svet sa pripravuje na najväčšiu a najkrajšiu športovú udalosť 29. letné olympijské hry v Pekingu. V dňoch 8. 24. augusta bude festival pod piatimi kruhmi nevšedným lákadlom, lebo tradične prináša veľké výkony a pre nezabudnuteľné chvíle prilákajú k televíznym obrazovkám aj tých, čo si za iných okolností šport pomaly ani nevšímajú. Darmo, ako antické, tak aj moderné novoveké Hry majú neopakovateľné čaro. Olympiáda, hoci už zďaleka nie s pôvodnými ideami, zapaľovala aj srdcia našich ľudí. Napokon, i história, ktorá je matkou múdrosti, prezrádza, že ani ľudia z nášho regiónu nežili mimo tohto diania, čo tiež prezrádza nasledujúca veľavravná exkurzia. Treba však dodať, že pred rokom 1918 mohli Slováci štartovať len pod vlajkou Uhorska, takže viaceré úspechy časom buď zanikli, alebo stratili dosť zo svojho lesku.

KOŠICE. Na prvých troch olympiádach teda v 1896 v Aténach, v Paríži a v Saint Louis nik z východniarov neštartoval. Lenže už na štvrtej sa objavili dokonca dvaja: trebišovský rodák Béla Zulawszky v šerme a košický Prokopp. Prvý z nich v Londýne v roku 1908 získal striebro a vôbec prvú historickú slovenskú medailu pod kepienkom Uhorska. Druhý zostal hlboko v porazenom poli. O štyri roky neskôr však v streľbe z vojenskej pušky vybojoval v Štokholme nečakane zlato. Sándor Prokopp vtedy už mal pomaďarčené krstné meno, i keď pôvodne sa písal ako Alexander. Ďalší Košičan Kmeťko si vydobyl v roku 1912 striebro v športovej gymnastike, takže prvé tri medaily z rôznych príčin zostali na slovenskej scéne akosi v rúšku tajomstva. Dokonca, mnohí už vo farbách ČSR pozabudli na Matyldu (pôvodne ju písali Matilda) Pálfyovú, ktorá v striebornom gymnastickom družstve bola jedina Slovenka a rodáčka z Kostolian nad Hornádom.

Jasno až po oslobodení

Prvú mužskú medailu v čs. olympijskom drese bronzovú vybojoval z východniarov košický zápasník Mikuláš Athanasov v roku 1952 v Helsinkách v gréckorímskom štýle v hmotnosti do 67 kg. Po ňom to dokázali v 1964 v Tokiu strieborní futbalisti brankár Anton Švajlen, ďalej rodák z Kysaku Anton Urban, a tiež Mariana (oslovovaná Marika) Némethová-Krajčírová, ale už v drese bratislavských Vinohradov. Tento úspech obhájila o štyri roky neskôr v Mexiku, čo športovci neopakujú na každých Hrách. Z pohľadu východu sú na letných OH najúspešnejší futbalisti, lebo popri striebornom Švajlenovi sa stal v roku 1980 zlatý ďalší gólman Stanislav Seman a obranca František Kunzo, navyše lekárom mužstva bol ďalší Košičan MUDr. Ján Michalko, ktorý pracoval takmer s každou reprezentáciou. Ináč už spomínané Tokio patrilo pre východniarov medzi najúspešnejšie, pretože bronz získal aj vesliar Július Toček, rodák z Margecian. O osem rokov neskôr sa o striebro zaslúžili hádzanári A. Lukošík a Lafko, medzi ktorých patrí aj jeden z úspešných trénerov tohto športu L. Šesták. Ale, že olympionici narodení v Košiciach patril medzi najúspešnejších, prezrádza nakoniec i to, že odtiaľ pochádza aj Jozef Gönci, bronzový strelec z Atlanty.

Dvanásť medailí

V doterajšej histórii letných Hier sa mohli východoslovenskí rodáci spolu s tými, čo prišli do tohto regiónu, pochváliť ziskom dvanástich medailí. K dvom zlatým treba totiž prirátať aj medailu akademického sochára Petra Sceranku (za 1. miesto v kategórii umenia, ktoré bolo v rámci OH 1992 v Barcelone), šesť strieborných a tri bronzové. To však nie je ešte všetko, lebo Imre Németh, ktorý sa tiež narodil v Košiciach, v drese Maďarska získal v 1948 v Londýne v hode kladivom zlato, v Helsinkách bronz, alebo ďalší košický rodák Ferenc Nográdi, bol zlatý futbalový olympionik z Tokia, či Szepes Béla so spišskonovoveským krstným listom ako Vojtech Strauch, ktorý vybojoval v roku 1928 v Amsterdame Maďarom striebro v hode oštepom. Ak sme už pri kuriozitách, keď v Košiciach rástol pred rukami trénera Jána Líšku Odložil, ktorý v Tokiu skončil v behu na 1500 m druhý.

Štyri účasti Plachého

Hodno dodať, že sa so štyrmi účasťami na OH môže pochváliť atlét Jozef Plachý, ktorý v ťažkých disciplínách na 800 a 1500 m dosahoval výborné časy, ale ani tie mu nepomohli dobyť žiadnu medailu. Aj tak však nás svojimi výkonmi potešil na atletických ovaloch od 1968 do roku 1980 v Mexiku, Mníchove, Montreale a v Moskve. Málokedy evidujeme aj to, že po otcovi prichádzajú po rokoch synovia. Po futbalovom brankárovi Antonovi Švajlenovi prišiel na OH o 24 rokov neskôr ďalší brankár Švajlen Ľubo, ale do hádzanárskej brány. Narodil sa niekoľko týždňov po tom čo otec prispel k zisku striebra, ako by mu pripravil pôdu na pokračovanie v rodinnej tradícii. Napokon, v Soule a v Barcelone bol našou veľkou oporou. V tom druhom prípade ho videl ako hosť OH aj otec, ktorý mal tú česť byť tiež na posledných Hrách v Aténach, alebo na zimnom sviatku 1994 v Lillehammeri. Stal sa teda uznávaným mužom veľkých činov.

Súvisiace články