SENEC (SFZ) – Kedy sa slovenskej ženskej reprezentácii tlieskalo po medzištátnom zápase v stoji a poriadne nahlas? Čerstvá pravdivá odpoveď: v piatok 17. septembra po kvalifikačnom vstupe doma so Švédskom, napriek prehre 0:1. Ale po obdivuhodnom výkone celého tímu tlieskalo šesť stoviek prítomných divákov, rovnako spontánne priaznivci domácich ako aj hostiek.

Ten rezultát nebol produktom „zaparkovaného autobusu a la Mourinho,“ nepohľadného futbalu s odkopávaním lopty za dva obranné valy. Proti striebornými olympijským medailistkám sa nedalo hrať bez dobrej defenzívy, stopercentnej disciplíny, maximálneho odovzdania sa na každom poste, kde jedna hráčka ťahala za druhú a všetky za tím a uznanie patrí ako futbalistkám, tak trénerskému štábu, ale na náš prejav sa dalo dobre pozerať.

Prvá desaťminútovka bola ešte ako pokračovanie minuloročného vzájomného zápasu, Švédky nás nepustili na svoju polovicu, už v 2. min zahodila Angeldalová čistú šancu po našej chybnej rozohrávke a v 10. min získala Hurtigová po ďalšom zaváhaní z našej strany loptu, posunula Rolföovej a tá pri druhej príležitosti hostiek nezaváhala – 0:1. 

Lenže tento úder nepoložil Slovenky na lopatky, naopak, zomkol ich do odhodlaného výkonu. Pôsobili kompaktne, celistvo, oduševnene, ihrisko oslovilo zaplnenú tribúnu a tá vlievala silu celý hrací čas hráčkam na trávniku.

Dokedy je možné vydržať v takom tempe a v takom disciplinovanom výkone? Tridsať minút? Áno. Polčas? Áno. Hodinu? Áno! Do konca zápasu? Áno!!!

Ešte v nadstavenom čase kopali Slovenky roh, svoj tretí v zápase (pri spomienke na trnavských 0:6 z decembra 2020 to vyznelo ako fatamorgána) a lopta pred bránou Falkovej šla do skrumáže, že nám mimovoľne napadlo, čo ak by pri troche šťastia...?! Ale to už by bolo asi príliš, lebo aj stav 0:1, ale predovšetkým výkon, futbal, aký hrali naše baby, potešil, vypýtal si uznanie – a toho sa im právom dostalo.

Koľko síl odviedla Hmírová, koľko kilomerov nabehala Maťavková, koľko obetavosti vložili do zápasu Ondrušová, Fischerová a Horváthová, aká báječná bola čerstvá stovkárka Vojteková, ktorá svojou ľavačkou čarovala aj vpredu, koľko rozumu bolo v hre Bartovičovej, koľko srdca (či skôr sŕdc) nechali na ihrisku Lemešová a Havranová, koľko pokynov hlasom, gestami, osobným príkladom rozdala Škorvánková, koľko akcií zmarila súperkám Korenčiová zákrokmi aj dokonalým čitaním hry. Švédky trafili brvno (37. min hlavička Hurtigovej), Segerová si trúfla na kľučku aj na našu brankárku, ale dostať loptu do prázdnej brány jej znemožnila Vojteková, v závere polčasu švédska kapitánka z päťky prehlavičkovala. Hurtigová mala palebnú pozíciu aj po prestávke (59.), potom legenda Asllaniová prehrala súboj s Korenčiovou (77.) zoči-voči po filigrantskej kolmici Rolföovej. Kvalita zo Severaniek sršala, sebavedomie kypelo, ale opäť raz slovenský tím nekľačal pred veľkým favoritom. Preto ten potlesk, preto to uznanie, preto to poďakovanie: dobrá robota, dievčatá, veľmi dobrá.

HLAS PO ZÁPASE
PETER KOPÚŇ (tréner Slovenska): „Možno aj nás samých prekvapil ten výkon, ale dievčatá si zaslúžia plné uznanie. Toto je naša hra a od nej nechceme ustúpiť ani v ďalších zápasoch. Ukázali sme, že ani proti tým najsilnejším nie sme len do počtu, že s nami treba rátať v boji o body v každom zápase.“

Ešte pred zápasom bola malá slávnosť: tri hráčky, ktoré majú na konte sto (a viac) štartov v medzištátnych zápasoch si prevzali spomienkové predmety od UEFA aj pamätné dresy od SFZ - Lucia Ondrušová, Dominika Škorvánková, Alexandra Bíróová. Zápas so Švédskom bol zároveň príležitosťou na oficiálnu rozlúčku s hráčskou kariérou Lucie Haršanyovej.