BORDEAUX (SFZ/PETER ŠURIN) - Už navždy bude prístavné mesto na juhozápade Francúzska pre slovenský futbal pamätné – tu odohral národný tím prvý súťažný zápas na finálovom turnaji majstrovstiev Európy.

Hmmmm, skúsime najprv nemyslieť na výsledok, dobre? Ešte kým sa na Stade de Bordeaux spustil ľúty boj dvoch nováčikov na tomto podujatí, došlo k stretnutiam ľudí z oboch táborov na uliciach, námestiach, kaviarňach či vo Fanzóne. Boli to stretnutia, nie strety. Fanúšikovia sa bratali, vymieňali si vlajky, čiapky, šále, odznaky, z centra Bordeaux si spravili burzu: ty mne tričko, ja tebe aha, takýto suvenír. Že jedni hovorili pre cudzinca ťažkým slovenským jazykom a druhí to ešte viac skompikovali waleštinou, čo je pre všetkých okrem Walesanov neuchopiteľný jazyk, napokon, podľa posledných štatistík ním vraj hovorí okolo trištrvte milióna ľudí, nebol žiaden problém.

Pod dojmom toho, čo vyvádzajú hlupáci v anglických farbách v Marseille, hojne podnecovaní rovnako blbými Rusmi, sa však našinec predsa len s obavou díval na stovky v červenom odetých a anglicky či tak nejako hovoriacich prevažne mužov, aj keď kde-tu sa objavila aj príslušníčka nežného pohlavia, rozložených všade okolo. V prepočte na jedného bieleho či modrého Slováka pripadali traja červení Walesania. Lenže ak existovali nejaké ľady a hranice medzi skupinami, zlomila ich veta: „My máme radi, futbal, vy máte radi futbal, tak aké bitky?” a už to bolo. Potom sa dali dokopy dve partie po štyroch, zahrali si vo vyhradenom priestore futbalík na dve brány (zle jazyky, počítajúce góly, tvrdia, že Ostrovania mali navrch, že by nejaká predzvesť?) a pri hektolitroch vypitého piva (tam sme určite ťahali za kratší koniec...) sa rozoberala hlavná téma dňa: zápas Slovenska s Walesom.

Po ňom sa spievalo po anglicky/walešsky a smútilo po slovensky. ”Lebo nemáte Scherera,” túto príčinu prehry vyslovil 78-ročný – Adolf Scherer. Potom sa opravil. „Lebo nemáme.” Bývalý čs. reprezentant meral aj s manželkou Nadjou a synom Rudolphom 570-kilometrovú kilometrovú cestu zo St. Gilles, kde už štyri desaťročia žije, do Bordeaux, aby videl historickú slovenskú premiéru na majstrovstvách Európy. „Na víťazstvo to asi nebolo, ale prehrať sme si nezaslúžili,“ dumal ďalej niekdajší kanonier. Páčil sa mu Škrtel, uznanlivo hovoril o Hamšíkovi, len ho chcel vidieť viac strieľať, poľutoval naše krídla, že tí chlapci potrebujú „lietať,“ vtedy ich to bdue baviť, a zas sa vrátil ku pre neho kľúčovej veci: ”Dvoch útočníkov, ktorí vedia vystreliť, dať gól, z diaľky aj zblízka, ako sme mali my trebárs Scherera a Kadrabu... Ja viem, to sa nedá len tak nájsť, keď si pánko povie, ale futbal je o góloch, musíte mať niekoho, kto vám ich garantuje.” Aj po sobotňajšom uletení bodového vrabca z hrsti však stojí za Kozákovou družinou: ”Hmmm, zas pripomeniem naše Čile 1962: kto nám veril? Brazília, Španielsko... A šli sme ďalej zo skupiny. Potom Maďarskom, Juhoslávia... Žiadne strachy.” Sľúbil, že na zápas do St. Etienne príde zas, veď je to niečo do 300 kilometrov, to sa mu bude dať.

Premostíme, od legendy k súčasnosti. Tréner Ján Kozák chcel inú premiéru na Eure, iný výsledok. ”Mali sme inú predstavu o výsledku, ale niečo sme pokazili,” priznal. Potom sa zamarčil pri novinárskej úvahe, že teraz nás čakajú v skupine už len ťažší súperi... ”Prečo si to myslíte?” odpovedal otázkou. Zamyslel sa aj pri tom, keď z pléna zaznelo, či našiel aj pozitíva? ”Okrem výsledku to všetko ostatné bolo niečo úžasné, krásny zážitok. Fantastická atmosféra, pre našich mladých vysoká škola, pre starších ďalší dôležitý moment v kariére a pre všetkých v slovenskom futbale impulz.”

Aj jeho waleský kolega Chris Coleman mal v talóne osobné vyznanie: ”Keď sme po víťazstve nad Belgickomv Cardiffe postúpili na šampionát a 30 000 ľudí spievalo hymnu, hovoril som si, že už nič krajšie vo futbale nezažijem. Zažil som! V Bordeaux som videl na tribúnach červenú masu a ňou spievaná hymna ma dostala tam, kde som dosiaľ nebol. Napriek tomu sme museli stáť nohami na zemi a hrať futbal, dobrý futbal s ťažkým súperom. Od nikoho nemôžem žiadať viac, ako ponúkol v tomto zápase,” pekné myšlienky, čo poviete?

A hráč zápasu Joe Allen pustil ešte jednu: ”Prehrať v prvom zápase ešte neznamená, že postup je stratený. To sme si hovorili pred ním...” Takže inak: Slováci, že sme prehrali prvý zápas s Walesom, neznamená, že nebudeme myslieť na postup zo skupiny!