BRATISLAVA (SFZ) – V utorok sa pre slovenskú reprezentáciu skončil  domáci šampionát hráčov do 19 rokov. Víťazstvom. Po výsledku 1:0 v zápase o 5. miesto získali zverenci trénera Alberta Rusnáka st. vytúženú miestenku na svetový šampionát 2023 v Indonézii. Keď doznela prvá vlna eufórie, bol priestor na prvé obzretie sa na účinkovanie sokolíkov na turnaji. Obzerali sme sa spolu s manažérom slovenskej devätnástky Martinom Jakubkom.

Kedy ste vedeli, že sme vyhrali zápas o 5. miesto?
„Hneď, ako rozhodca pískol koniec zápasu (smiech). Ale viem, kam mierite. Bol som sledovať posledný zápas B-skupiny v Banskej Bystrici medzi Rakúskom a Srbskom spolu s kolegom Štefaňákom. Po tom, čo sme tam videli, som veril našim chlapcom. Viem, čoho sú schopní. Pred súbojom o 5. miesto som nahlas povedal, že to bude o jednom góle, výsledok mi to potvrdil. Keď sa Kopásek presadil, už som vedel, že túto príležitosť z rúk nepustíme.“

Je to úspech?
„Je to veľký úspech, vzhľadom na naše podmienky si dovolím povedať, že obrovský. Nemyslím tým na podmienky reprezentácie, tie sú zrovnateľné, ale chlapci vychádzajú z klubového prostredia a to naše je kdesi inde, ako je vo Francúzsku či Taliansku i v Rakúsku. Počas sezóny sú jej výraznú časť, naozaj podstatnú, hráči v kluboch, kratšiu dobu trávia v národnom tíme. Už len z tohto aspektu je to úspech slovenského mládežníckeho futbalu.“

Koľko ste toho naspali počas turnaja? Tréner Rusnák hovoril o početných debatách, analýzach, úvahách, trvajúcich dlho do noci.
„Za seba môžem povedať, že som problém so spánkom nemal, ale hlavný tréner to mal naozaj ťažké. Na ňom ležala ťarcha zodpovednosti za každý jeden náš krok – výsledok, výkon, zápas, každý tréning a jeho náplň, komunikácia smerom dnu, komunikácia von, rozhodnutie o každom hráčovi... Tie debaty a analýzy trvali skutočne hodiny, isteže sme si odnášali aj potom do izieb v hlavách úvahy o tom, ako ďalej, čo treba urobiť. Ťažoba konečného rozhodnutia a zodpovednosť zaň však bola na Albertovi Rusnákovi. Ľudsky oceňujem, ako sa s tým vyrovnal.“

Vy ste zažili ako hráč svetový šampionát v Afrike v roku 2010, teraz ako člen realizačného tímu majstrovstvá Európy devätnástok. Dajú sa v niečom tieto dve podujatia porovnať?
„V jednej veci určite áno. Ako v Afrike sme boli perfektná partia, tak aj teraz sa dala do kopy skupina, ktorá skvele ladila. Prejavilo sa to v každej chvíli, chalani si navzájom fandili, držali spoločne aj proti súperom z kvalitatívne vyššieho poschodia.“

Kedy bolo najťažšie mužstvu a kedy realizačnému tímu?
„Hráčom asi po prvom zápase, vstúpiť do domáceho turnaja prehrou 0:5 je rana priamo na bradu. Po skočení duelu bolo na nich evidentné sklamanie, až fyzická bolesť. Museli sme nájsť spôsob, ako ich z toho dostať, aby sa pri ďalších krokoch na šampionáte netackali. V realizačnom tíme si to svoje ťažké odniesol každý sám asi v inej chvíli, všetci spoločne sme však nikdy neukázali nejakú slabosť, to si jednoducho nemôžu jeho členovia dovoliť. Pozícia hlavného trénera je však v tomto nezastupiteľná a len zopakujem, že oceňujem, ako to všetko Rusnák zvládol.“

Cítili ste podporu verejnosti, vnímali ste aj kritiku, miestami až vulgárnu? 
„Podpora bola adresná, dodávala nám silu hlavne psychickú, cítili sme, že v tom boji nie sme sami ani po dvoch prehrách. Chalanom sme povedali, aby po nich neriešili anonymy na sociálnych sieťach. Najjednoduchšie je nečítať to. Mňa osobne viac mrzela zlá kritika od niektorých športových novinárov. Každý má právo na názor, jeho súčasťou môže byť aj zvýraznenie chýb, lebo isteže sme sa ich dopustili, ale písať a hovoriť o neexistujúcej taktike či hernom systéme bez toho, aby druhá strana, teda tréner či realizačný tím, mala priestor na vyjadrenie svojho pohľadu, sa mi nezdá férové. Považujem to za prekročenie hranice korektnej polemiky a nech sa nikto nediví, ak sa na takéto volanie ozve adekvátna ozvena.“

S odstupom času, bol by tréner a jeho najbližší spolupracovníci urobili niečo inak?
„Nie. Myslím si, že nie. Pýtate sa mňa, ale hovorím za všetkých: nie.“

Dali sme len dva góly, málo. Príčina?
„Kvalita súperov, hra ich obrán. Buďme realisti, na ME hrala špička mládežníckého futbalu v tejto kategórii, reálne my sa nemôžeme umelo zaradiť medzi kontinentálnu elitu. Mali sme náznaky, vypracovali sme si pozície, z ktorých mohol padnúť gól, ale nepadol. Šťastie nám neprialo, v tých situáciách sme naň neboli pripravení, nešli sme mu oproti. Je to iné, hrať slovenskú dorasteneckú súťaž alebo 1. či 2. francúzsku seniorskú. Nerobme z dvoch strelených gólov tragédiu, strelili sme ich vo chvíľach, keď nám zabezpečili víťazstvá a kolektívny úspech. Verím, že fanúšikov, našich priaznivcov, to potešilo.“

Čo bola najväčšia prednosť tejto partie?
„Spoločný duch. V rámci prípravy musel tréner vyradiť zopár hráčov, aj tí však naďalej chodili za nami, povzbudzovali chalanov, boli po zápase v šatni, tešili sa s tímom, skutočne stále žili s touto partiou. To bol ten vnútorný tmel, a preto sme nakoniec dosiahli cieľ a sen. Isteže, bolo v tom aj trošičku prepotrebného šťastia, ale za to, ako sa všetci vydali v zápasoch - za mňa nie na sto, ale na sto päťdesiat percent - dosiahli zaslúžený výsledok. Keď sme sa dotkli Afriky pred dvanástimi rokmi, aj tam nám pomohlo šťastie k postupu, ale bez neho na takejto úrovni mužstvá nášho rangu nemôžu zájsť ďaleko.“

Na koľko percent  využili hráči svoj potenciál, majú ešte kam rásť?
„Vekom a skúsenosťami sa každý hráč posúva dopredu. Bude záležať na tom, či títo naši mladí a nepochybne talentovaní hráči dostanú príležitosť hrať seniorskú ligu. U nás doma či v zahraničí. Už sme o tom hovorili, je rozdiel hrať slovenskú dorasteneckú alebo najvyššiu seniorskú súťaž. Z nášho kádra reálne vedeli, na akú kvalitu narazia, Jambor, Kopásek, Hollý, možno trochu Gaži, ale v kádroch Anglicka, Francúzska, Talianska, ale i Rakúska či Rumunska sú hráči klubov z prvoligových súťaží. Myslím si, že aj tí naši by mali dostať šancu hrať v prvom mužstve, lebo by mali mať prednosť pred druhotriednymi legionármi. Aj keď dodávam, že musia ešte pracovať, veľa a poctivo.“

Koho by ste menovite pochválili z celej partie?
„Všetkých! Poprosím, tak to napíšte: všetkých!“

Budeme o rok na MS v Indonézii silnejší?
„Iba sa zopakujem: ak budú títo chalani hrávať seniorské súťaže, áno. Budeme.“