BRATISLAVA (SFZ) – Už je to tak, ako to malo byť. Alexander Horváth (83) si v bruselskom obchodnom centre Woluwe Shopping Center prevzal diplom a artefakt, potvrdzujúci jeho členstvo medzi najväčšími osobnosťami slovenského futbalu ako laureáta siene slávy.

Primárne mal byť dekorovaný už v marci 2020, keď boli známe mená osobností, uvedených do Siene slávy slovenského futbalu za príslušný rok. Lenže korona všetko zmenila a slávnosť sa nekonala. Ale ani o rok neskôr, v marci 2021, keď bolo slávnostne prijatých do SSSF ďalších päť osobností a do dvorany veľkej futbalovej slávy vošlo naraz desať našich velikánov, si pán Alexander na členské insignie nesiahol. Pre covid z Bruselu, kde býva už viac ako polstoročie, nepricestoval. Rozhodli logické okolnosti.

„Hádam nezabudnú,“ pani Elena, manželka legendárneho kapitána Slovana (aj) z Bazileja 1969 z finále PVP, priznala, ako sa jej muž niekoľkokrát priznal, že mu myšlienky neraz zaletia do Bratislavy a aj do futbalovej siene slávy.

Futbalový a životný príbeh Alexandra Horvátha je ojedinelý, výnimočný, nevšedný. „Vysoký, výborne stavaný, elegantný, húževnatý a nekompromisný v súbojoch po boku Popluhára a neskôr Hrivnáka strávil najúspešnejšie hráčske obdobie v belasých farbách bratislavského Slovana. Postupne sa z futbalového nezbedníka, výmyselníka a búrliváka stal rozvážnym inteligentným lídrom na ihrisku aj v kabíne, majúcim veľký rešpekt okolia. Ako sa on posunul z tovariša na stopérskeho majstra, bol vzorom pre svojich nástupcov Ľudovíta Zlochu či Jozefa Čapkoviča. Bolo mu vlastné hrať tvrdo, dôrazne, ale nie zákerne, ťahať súpera za dres sa mu hnusilo,“ píše sa v bulletine, vydanom špeciálne k inaugurácii laureátov do siene slávy. 

Klubovým vrcholom bol zisk PVP po senzačnom finálovom víťazstve nad Barcelonou, reprezentačným štart na MS 1970, bárs to tam výsledkovo ideálne nedopadlo. Napriek tomu dostal od domácich socialistických úradov súhlas na zahraničný angažmán, v bruselskom RWD Molenbeek sa po zranení plynule z hráča stal trénerom.

Život v metropole Belgicka ho oslovil natoľko, že si chcel predĺžiť pobyt o rok. Požiadal o súhlas československé úrady, keď ho nedostal, rozhodol sa ostať aj tak. S vedomím následkov, ktoré vtedy emigrácia znamenala. Z jedného dňa na druhý prestal pre verejnosť doma existovať. Vyškrtli ho z kníh, zápisov, histórie, z verejných zdrojov zmizli jeho fotografie. 

„Mňa i manželku v našej neprítomnosti odsúdili na dva a pol roka väzenia, lebo sme zostali žiť bez súhlasu oficiálnych miest v zahraničí. Nemohli sme sa vrátiť, lebo by sme skončili v base a museli by sme si to najskôr odsedieť,“ povedal v jednom z rozhovorov po Novembri, keď už domov mohol. 

Rodák z Mošoviec pri Martine má už korene hlboko zapustené v belgickej metropole. Tam sme za ním poslali špeciálnu trofej, určenú laureátovi siene slávy, aj príslušný diplom. Zásluhou ústretovosti ľudí zo Stáleho zastúpenia SR pri EÚ v Bruseli a ochote Igora Menšíka z Ministerstva zahraničných vecí SR, sa veci dostali z Bratislavy do belgickej metropoly a potom konečne k ocenenému. Po takmer dvoch rokoch.

„Neviete si predstaviť, čo to pre neho znamená,“ dojatý hlas pani Eleny v telefóne potom zvestoval do Bratislavy poďakovanie, nadšenie, spokojnosť i vzrušenie, ktoré panovali v útulnom bytíku v bruselskej štvrti Molenbeek. Opisovala do slúchadla: 

„Alex si postavil trofej na stolík, hladí ju a dokola si číta ten text, že bol uvedený do Siene slávy slovenského futbalu. Zas a stále, už asi päťkrát. A ďakuje za tú poctu, všetkým,“ bývalého futbalistu a trénera už trochu zrádza sluch, preto komunikáciu cez telefón posunul na manželku.„Nezabudli ste na mňa,“ predsa povedal jednu vetu. Tú zásadnú.

Alexander Horváth je členom Siene slávy slovenského futbalu so všetkými právami a poctami. A už aj držiteľom všetkých príslušných predmetov to potvrdzujúcich.