BRATISLAVA (SFZ) – Na začiatku marca sa brankárka milánskeho AC Mária Korenčiová tešila na reprezentačný zraz a turnaj na Cypre. Prepukajúca epidémia koronavírusu v Taliansku však jej plány úplne zmenila. Po mesiaci v karanténe dostala možnosť prísť domov, kde ju síce čaká ďalších 14 dní karantény, no aspoň so svojimi najbližšími. Majka pre futbalsfz.sk prezradila, ako prežívala posledné týždne.

Začnime od konca. Pred pár dňami ste sa z Milána vrátili domov na Slovensko. Ako sa vám to všetko podarilo?
„Prvé opatrenia boli v Taliansku nastavené do 3. apríla, tým pádom aj klub aj všetci boli nasmerovaní na tento dátum a stále dúfali, že sa bude dať začať trénovať, že sa to zlepší. Keďže však talianska vláda vyhlásila predĺženie karantény do odvolania, tak si aj v klube pripustili, že sa to tak skoro neskončí. Sú rôzne scenáre, ako sa môže liga odohrať, budú sa posúvať prestávky. Znamenalo to, že nám klub dal možnosť ísť domov, keď vieme, že sa budeme mať možnosť vrátiť naspäť. Keďže lietadlá nelietajú, tak niektoré spoluhráčky tam museli tak či tak ostať. Nemali takú možnosť ako ja, že som mohla nasadnúť do auta a prísť na Slovensko. Samozrejme, keď nám klub poslal rozhodnutie, že môžeme odcestovať, museli sme si zistiť vopred všetky podmienky návratu.“

Bola to dlhá trasa (cca 700 km), nemali ste problém na taliansko-rakúskej hranici? Ako vyzerali kontroly?
„Cesta bola v pohode, na dlhé šoférovanie som zvyknutá. Bola tam kontrola, kde zisťovali, kam idem, či len prechádzam cez ich krajinu. Na našich hraniciach boli tri fázy kontroly. Najskôr hasiči, ktorí merali teplotu. Potom asi vojaci a na záver policajti, ktorí ma poučili o karanténe a zapísali si moje údaje."

Vás zastihli prvé korona opatrenia už na začiatku marca, keď slovenská reprezentácia cestovala na turnaj na Cyprus a vy ste už s tímom nešli...
„V tom čase ešte zákazy talianskej vlády neboli také striktné, ale bolo jasné, že sa rýchlo začnú sprísňovať a hrozilo, že sa nebudeme môcť vrátiť potom naspäť do Talianska. Vtedy sa ešte myslelo aj na to, že by klub mohol hrať ešte zápasy. Ale ako stúpali počty nakazených, nikto z nás nevedel, či sa stretol s niekým, kto mohol byť nakazený, takže tam bolo aj riziko roznášania. Po debatách s klubom aj s reprezentačným trénerom, sme sa všetci rozhodli, že bude rozumnejšie, aby som nešla. Aj vzhľadom na to, že som mala ísť skôr a mala som sa stretnúť aj s mojou rodinou.“

Ako ste to celé vnímali, keďže ste stálicou v repre a vynechali ste naozaj minimum zrazov?
„Nikdy, keď som nemohla ísť na zraz, to nebolo príjemné a vždy mi to baby pripomenú nejakou dobrou príhodou, ktorá sa im stala na zraze, keď som tam nebola. Samozrejme, bolo mi to ľúto, keďže zrazov nie je veľa. Navyše, je to pre mňa vždy možnosť ísť domov, nebola som od Vianoc. Na Cypre sme si s tímom mohli vyskúšať viaceré veci, preto mi to v tom momente bolo ľúto a bola som nahnevaná, ale keď sa na to pozriem teraz, tak som o nič neprišla, lebo kvalifikácia sa odložila a dobieha to všetkých.“

Po zavedení opatrení ste prestali trénovať v klube a celá krajina sa zavrela do karantény. Ako ste prežívali tieto náročné dni ďaleko od najbližších v takej ťažkej situácii ako vládla v Taliansku?
„Na začiatku sa stále čakalo. Boli tam rozhodnutia len na pár dní, či sa bude dať ešte trénovať, či dokonca hrať. My sme tam mali mať s klubom nejaké dohrávky zápasov. Dostávali sme informácie len na 2-3 dni a potom zase ďalšie. Bolo to veľmi nepríjemné, lebo tie inštrukcie boli vždy len na chvíľočku a znova sa to posunulo a znova. Až kým teda nevyhlásili celoštátnu karanténu. Mala som šťastie, že som nebola v byte sama, že som mala spoluhráčky, s ktorými sme sa o tom mohli rozprávať. Boli tam aj Talianky, ktoré situáciu vedeli z médií lepšie prečítať a mohli mi to vysvetliť. Keď už čísla rázne stúpali a bolo jasné, že prídu striktné opatrenia, veľmi som chcela ísť domov, aby som tam nezostala odstrihnutá. No vždy mi z klubu rozumne vysvetlili, že to nemôžem spraviť, kým nebudú mať jasné rozhodnutie, čo sa bude diať s ligou, tak ma pustiť nemôžu. Je to moje zamestnanie, čomu som absolútne rozumela. Z klubu sme mali jasné informácie, no bolo ťažké selektovať správy z médií.“

Určite ste sledovali aj aké opatrenia zavádzalo Slovensko. Dokážete porovnať, ako zvládajú karanténu Taliani a my?
„Ťažko to porovnať, z toho čo som počula a čítala, to ľudia na Slovensku zobrali vážnejšie a verili tomu, čo Talianom na začiatku trvalo, kým uverili, že je to vážne. Pre nich je nazaj ťažké, lebo oni sa stretávajú každý deň, potrebujú spoločnosť a kontakt. Ako zvládajú karanténu ako takú, je ťažko povedať. Ja som bola zavretá štyri týždne v našom komplexe, kde som sa stretávala najmä so spoluhráčkami, no my športovci to vnímame asi inak ako ľudia, ktorí sú denne zvyknutí chodiť do práce.“

Na čo sa tešíte, keď sa život vráti do normálu?
„Rátam, že vtedy už budem v Taliansku, budeme mať normálny rytmus, doobeda tréning, poobede budem oddychovať. Keď už budeme môcť naozaj normálne fungovať, užijem si prvý voľný deň, keď pôjdem do prírody, do mesta, prejsť sa po uliciach.“