Je inšpirujúce sa s ním zhovárať. V devätnástich rokoch má skvele rozbehnutú kariéru, a to nielen preto, že výborne ovláda futbalové umenie, ale aj preto, ako precízne to má všetko poukladané v hlave. Pred zajtrajším zápasom s Paraguajom sme nahliadli do futbalovej „kuchyne“ Róberta Boženíka, gólového hrdinu Slovenska v ostro sledovanom septembrovom dueli v Budapešti proti Maďarsku (2:1).

Posledných štrnásť mesiacov stúpa hviezda vašej kariéry závratne nahor. Ako to zvládate?
“Veľmi sa snažím zostať rovnaký človek ako predtým. Pomáhajú mi kluboví tréneri, rodina aj mentálna trénerka. Pochopil som, že život sa môže naozaj zmeniť zlomkom minúty. Som šťastný, že som zdravý a mám okolo seba takých ľudí, akých mám.“
Dá sa vôbec pripraviť na to, že za menej ako jeden a štvrť roka absolvujete debut v najvyššej súťaži, strelíte trinásť gólov v premiérovej sezóne, dostanete sa do reprezentačného A-mužstva Slovenska a v jednom z kľúčových kvalifikačných duelov strelíte vo vypätom susedskom derby víťazný gól?
“Odmalička, keď som nastúpil do žilinskej akadémie, nás vychovávali s tým, že chcú mať medzi sebou len najlepších. A budúcich reprezentantov. Myslím si, až aj preto som bol na to dobre pripravený. Pridala sa škola, neskôr tréneri zo seniorských tímov či reprezentačných výberov. Podstatné však bolo, že v Žiline dbali na to, aby z nás boli nielen výborní futbalisti, ale najmä dobrí ľudia.“

Realita však predsa len musela prekonať akékoľvek očakávania, nie?
“Samozrejme, pre mladého človeka je náročné neuletieť a nedovoliť sláve stúpnuť do hlavy. Práve preto vyhľadávam okolo seba takých ľudí, aby sa mi to nestalo. Zdržiavam sa väčšinou doma s rodinou  alebo na štadióne. Zároveň sa snažím tráviť voľný čas spôsobom, ktorý ma niekam posunie.“
Ste si teda vedomý, že vo vašom veku by ste ľahko mohli skĺznuť aj na šikmú plochu?
“Áno a aj preto je dôležité, že mám vedľa seba v kabíne skúsených borcov, ktorí mi radia. Jasné, nie som iba zatvorený doma a občas s chlapcami zájdem von, napríklad na jedlo, ale zároveň sa snažím strážiť si súkromie. Nechcem stagnovať a po tréningoch vysedávať na káve. Radšej si doma pospím, prečítam dobrú knihu alebo si niečo pridám v tréningovom procese.“
Nechýba vám typický život tínedžera? Nehlodá vám niekde v hlave, aké by to bolo, keby...?
“Ani nie. Ja som bol vždy v starších výberoch, takže keď spoluhráči boli v pubertálnom veku a začínali sa pre nich diskotékové časy, ja som na to ešte nemal vek. A teraz, keď už by som mohol ísť, ma to neláka. Môj štýl zábavy je sledovanie dobrých filmov či stretnutia s rodinou. To je pre mňa väčší relax ako diskotéka.“
Máte pred sebou ako výkričník nejaký príklad nevyužitého potenciálu či talentu?
“Nie, nedávam sa takýmto spôsobom zbytočne pod tlak. Ja chcem byť stále Robo Boženík, rovnaký, ako keď nebol v seniorskej reprezentácii či A-mužstve Žiliny. Jasné, prípadov, keď to hráč nezvládol, je určite dosť, ja som však vďačný za tých chlapcov, ktorých mám okolo seba v šatni MŠK. Hovorím najmä o Viktorovi Pečovskom, Martinovi Králikovi alebo Mirovi Káčerovi. Oni sú pre mňa top ľudia, ktorých „žeriem“ a od ktorých beriem informácie a rady.“
Spomenuli ste knihy. Po akých zvyknete siahnuť?
“Dominujú biografie, najmä športovcov. Najviac ma zaujali príbehy Novaka Djokoviča či Zlatana Ibrahimoviča, ale aj kniha od zakladateľa spoločnosti Nike Phila Knighta Shoe Dog.“
Ako dlho spolupracujete s mentálnou trénerkou a čo najčastejšie spolu preberáte?
“Stretávame sa už viac ako dva roky. Začali sme spolupracovať pred mojím prechodom k A-mužstvu Žiliny a práve ona mi pomohla pripraviť sa na veľký skok z dorasteneckého do seniorského futbalu. Zhovárame sa o mnohých veciach, napríklad potrebe ešte väčšej koncentrácie na ihrisku aj mimo neho. Keď mám nejaký problém a nechcem uletieť, tiež idem za ňou. Aj vďaka nej som začal robiť predovšetkým veci, ktoré ma niekam posunú. Týka sa to tiež čítania kníh, z ktorých sa dozviem niečo nové, a zároveň viac relaxujem, keďže nie som na telefóne.“

Boli ste odmalička chlapec, ktorý chcel všetko obetovať pre futbal, alebo vás do povinností museli rodičia či tréneri nútiť?
“Vždy som bol ten, kto chcel všetko dokázať sám. V žiackom veku som nebol až taký viditeľný, nebol som nosný hráč. Až v tíme do 15 rokov som sa dostal do popredia, na svoju pozíciu a z nej som začal strieľať góly. Vždy som chcel byť najlepší a keď sa mi to podarilo, posunuli ma v akadémii o kategóriu vyššie. Veľmi mi pomohlo, že som hral so staršími, aj keď to bolo do istej miery náročné. Gólov totiž nebolo až tak veľa, skôr som pracoval pre mužstvo. Zároveň som však túžil byť v tíme z mojej vekovej kategórie, kde dávali hráči veľa gólov. Nikdy som však nevolil ľahšiu cestu. Pochopil som, že na ceste za možnosťou byť najlepší budú aj prekážky. Neskôr sa mi to potvrdilo, pretože po prechode do mužského futbalu som nemal toľko problémov.“
Do akej miery vďačíte za prudký kariérny rast talentu a do akej miery tvrdej práci?
“Každý futbalista má v sebe určitý talent, ale to nie je rozhodujúce. Dôležité je na sebe robiť a zlepšovať sa. Príkladov je veľmi veľa. Bez tvrdej driny by ste neboli najlepší, aký chcete a môžete byť.“
Pamätáte si ešte, aké ste mali sny, keď ste v ôsmich rokoch prichádzali do Žiliny?
“Mám to stále v čerstvej pamäti. Ešte ako neregistrovaný hráč som prišiel na jeden turnaj a zostal som milo prekvapený, akí sú chlapci z MŠK tréningovo našliapaní. Ja som hral na turnaji proti nim a po skončení sa ma dnes šéftréner mládeže Jaroslav Bačík spýtal, či by som chcel hrávať za Žilinu. Hneď som povedal, že je to môj veľký sen. Popoludní som sa pochválil rodičom, potom už bolo rozhodovanie ľahké. Už prvé dni v prípravke si ma vzali pod krídla Adam Kopas a Dávid Ďuriš, s ktorými to odvtedy spolu ťaháme.“
Kto vás počas mládežníckych čias najviac formoval?
“Všetci tréneri mi dali veľmi veľa, keďže v Žiline máme len top trénerov. Najviac mi dali asi tréner Kentoš s asistentom Goljanom, ktorí ma vedú už štvrtý rok.“

Na jeseň ste strelecky explodovali v najvyššej súťaži. Zostane napriek desiatim zásahom pre vás najpamätnejší ten prvý proti Nitre pri ligovom debute alebo by ste vyzdvihli inú trefu?
“Vážim si každý gól, ale keď to vezmem komplexne, top je určite prvý reprezentačný. Po zásahu do siete Maďarska som zažil svoj najkrajší pocit v živote. Samozrejme, aj premiérový ligový bol krásny a nezabudnuteľný, ale streliť gól za Slovensko a vidieť potom fanúšikov burácať, bolo neskutočné.“
V mládežníckych reprezentáciách máte na konte minimum zápasov, trebárs v kategórii do 17 rokov jediný. Prečo?
“Asi aj preto, že v 15 rokoch ma posunuli až do žilinskej devätnástky a medzi staršími hráčmi som naozaj nedával veľa gólov. V mojom ročníku častejšie skóroval Roland Gerebenits a logicky sa dostával aj do reprezentačných výberov. Ja som sa začal presadzovať až pod trénerom Milanom Malatinským v osemnástke, vtedy som už chodil na každý zraz. Potom prišla pozvánka do dvadsaťjednotky od trénera Adriána Guľu a neskôr aj miestenka v seniorskom tíme.“
Po vydarenej vlaňajšej jeseni prišli na jar v lige strelecké suchoty. Ako ste ich vnímali? Brali ste to vo vašom veku bez problémov alebo to boli psychicky náročnejšie týždne?
“Riešili to predovšetkým ľudia v mojom okolí. Všetci čakali, že keď som dal na jeseň desať gólov, na jar ich bude znova aspoň toľko. Ja som však vedel, že život futbalistu nie je iba o tom, že budem stále na vrchole a v špičkovej streleckej forme. Naopak, musím byť pripravený aj na „hore-dolu“ priebeh. Vedel som, že môže prísť aj kríza a podstatné bolo, ako sa k tomu postavím. Aj keď som nedával góly, pomáhal som iným a mal som dobrý pocit z toho, že sa nám darilo výsledkovo.“
Napriek strelecky menej vydarenému obdobiu prišla po sezóne pozvánka do seniorského áčka a debut za Slovensko. Rozprávková sezóna sa nemohla lepšie skončiť, však?
“Určite áno. Krásne na tom bolo, že som to nečakal. Okolie mi to síce posúvalo do hlavy, ale ja som mal vtedy iné starosti. Najmä maturitu. Počas uplynulej sezóny som však naozaj zažil úplne všetko a dá sa povedať, že sa mi zmenil život. Som za to vďačný, ale minulosťou sa žiť nedá. Musím žiť realitou a robiť maximum, aby som bol pripravený na aktuálny moment a na budúcnosť. To isté platí o góle proti Maďarsku. Budem naň naveky spomínať, ale v hlave už mám nové ciele a výzvy.“
Aké boli prvé minúty a hodiny medzi hráčmi ako Marek Hamšík, Martin Dúbravka či Peter Pekarík?
“Samozrejme, že som mal veľký rešpekt, keď som cestoval na prvý seniorský zraz. Povedal som si, že viac si futbalista nemôže priať, a tak som k tomu aj pristúpil. Netušil som, ako ostatní medzi seba prijmú 19-ročného „sopliaka“, ale dopadlo to super. Hancko, Škriniar, Bénes, Mihalík či Mazáň, teda bývalí Žilinčania, mi veľmi pomohli pri začlenení do kolektívu. V reprezentácii je jedno, koľko máte rokov. Keď ostatní vidia, že sa snažíte mužstvu pomôcť a ste tam preto, aby ste spolu bojovali za Slovensko, pomôžu vám vo všetkom. Som vďačný všetkým spoluhráčom, ale tiež členom realizačného tímu, ako sa ku mne zachovali.“
Zatiaľ najviac sa vám vydaril kvalifikačný duel v Maďarsku. Zvykne si ho doma pripomínať a sledovať váš víťazný zásah?
“Keď mám zlý deň alebo sa mi niečo nepodarí, v rámci budovania sebavedomia si púšťam svoje doterajšie strelené góly. Medzi nimi, pochopiteľne, nechýba ani reprezentačný z Budapešti. Keď ho vidím, stále mám na tele zimomriavky.“
Cítili ste vtedy už od rána, že by to mohol byť váš zápas?
“Práveže som sa zobudil ako do každého iného dňa. Vnímal som so spoluhráčmi fakt, že musíme vyhrať, aby sme mali situáciu vo vlastných rukách. Zároveň sme sa však nechceli dostávať pod veľký tlak. Veril som, že či budem hrať alebo nie, zápas určite vyhráme. Na predzápasovej príprave som sa potom dozvedel, že nastúpim od začiatku. Bol som šťastný, ale zároveň aj nervózny, keďže pred takým publikom som ešte nehral. Bol to pre mňa zážitok, ale snažil som sa nastaviť tak, že je to zápas ako každý iný. Koncentroval som sa na cestu, akou sa chceme dostať k úspešnému výsledku. Všetci sme vnímali, že potrebujeme bojovať a šmýkať sa, aby sme uspeli. Napokon som dal víťazný gól ja, ale ktokoľvek by ho dosiahol, bol by som rovnako šťastný.“

Narodil sa 18. novembra 1999, pochádza z Terchovej. Keď mal osem rokov, stal sa členom Akadémie MŠK Žilina, do ktorej ho získal Jaroslav Bačík. Do A-mužstva Žiliny ho vytiahol tréner Adrián Guľa, v lige však debutoval až v júli 2018 pod trénerom Jaroslavom Kentošom. Zažiaril hneď v prvej sezóne v najvyššej súťaži, v ktorej si pripísal trinásť gólov, z toho desať strelil na jeseň. V mládežníckych reprezentáciách Slovenska toho veľa neodohral, zviditeľnil sa však veľmi rýchlo v A-mužstve. Zaujal v debute v príprave proti Jordánsku, neskôr aj v kvalifikačných dueloch v Azerbajdžane či proti Chorvátsku, najviac mu však vyšiel ostatný duel eliminácie ME 2020 v Maďarsku, keď v druhom polčase strelil víťazný gól na 2:1. V celkovo štvrtom súboji v najcennejšom drese to bol jeho premiérový presný zásah.