ŠAMORÍN (SFZ) – Prišiel, videl – a odišiel. Vyšetrenie v bratislavskej nemocnici rozhodli, že reprezentačný nováčik Kristián Koštrna si po spoločnej večeri s členmi tímu Pavla Hapala podal ruku a ešte v nedeľu večer sa pobral späť do Dunajskej Stredy. “To je futbal, aj takéto sklamanie patrí k nemu. Ale mňa to neodradí, verím, že po vyliečení výkonmi presvedčím trénera reprezentácie, aby ma opäť povolal. Najlepšie už na novembrový dvojzápas.“

Nielen dúfal, ale veril, že ho do áčka národného tímu povolajú. Rozprával sa s asistentom trénera, a tak už keď sa v Hapalovej kancelárii rodila nominácia na duely s Walesom a Paraguajom vedel, že bude na zoznam povolaných hráčov. “Už pred domácim zápasom 10. kola so Žilinou mi volal a oznámil mi to,“ poslom dobrých správ bol Oto Brunegraf, Koštrna však prišiel na zraz so zlou informáciou. Lýtkový sval neposlúchal. “V stredu na tréningu som cítil, že mi tuhne. Nedokončil som ho, šiel som z ihriska. Zdravotnícky staf z DAC robil všetko, čo mohol, aby ma dal do poriadku, lákal ma sobotňajší zápas v Trnave, pre Dunajskú Stredu dôležitý, skúšali sme aj injekciu, ale fakt to nešlo.“

Na reprezentačný zraz prišiel tak, ako všetci ostatní. Načas, pobalený na sedem dní. A šťastný, že sa mu splnil jeden detský sen. “Keď padlo rozhodnutie, že odchádzam, bol som smutný, že sa nemôžem trénerovi ukázať, že mu nemôžem splatiť dôveru, ktorou ma poctil.“ Reálne bol členom národného tímu šesť hodín, od 15. do 21. hodiny. Za ten čas sa stihol zvítať s realizačným tímom, spoznať sa s hráčmi, ktorých predtým osobne nepoznal a pozdraviť tých, ktorých poznal, napríklad Ľuba Šatku, prezliecť sa do reprezentačnej vychádzkovej sady a absolvovať vyšetrenie v bratislavskej nemocnici. Po návrate sa ešte porozprávať s trénerom Hapalom, dať si s ostatnými večeru a pobrať sa späť, domov.

V 25 rokoch (nar. 15. decembra 1993 v Hlohovci) má za sebou už zaujímavé etapy v kariére. Mládežnícke roky v trnavskom Spartaku, akadémiu vo Wolverhamptone Wanderers. V roku 2013 si zlomil obe ihlice v nohe a vážne zranenie ovplyvnilo jeho ďalšiu kariéru. Reštartoval ju v štvrtoligovom Boleráze, odtiaľ sa posunul do Pandorfu, hrajúceho III. rakúsku ligu, a vrcholom bol nasledujúci angažmán v Pirine Blagoevgrad.  “Bola to výborná sezóna, zaradili ma do najlepšej jedenástky ročníka.“ Číta sa to ako rozprávka, za päť rokov zo IV. ligy do reprezentácie!

Hral za dvadsaťjednotku v ére Ivana Galáda, akosi logicky je pokračovaním nominácia do áčka. “Myslím si, že moje výkony v drese DAC boli fakt dobré, aj preto som kapitánom mužstva. Tréneri Hapal s Brunegrafom ma od začiatku sezóny sledovali, vedel som o tom. Keď mal Peter Pekarík zdravotné problémy, naskytla sa mi príležitosť zastúpiť ho. Chcel som sa trénerom odvďačiť za dôveru, urobím tak, ak ešte šancu dostanem...“ Tým vlastne naznačil, že zlej hre osudu neprikladá väčšiu dôležitosť. “Chcem sa stať stabilným reprezentantom.“

Post? Najlepšie sa cíti na pravej strane obrany, ale “hral som aj vľavo, aj v strede. Platí, že kde ma tréner postaví, tam odvediem maximum.“ To najlepšie z futbalu v ňom našiel tréner Milan Malatinský. “Skvelý tréner, výborný chlap. Mal som ho veľmi rád. Naučil ma vlastne všetko, čo z futbalu viem,“ pripomenul si mládežnícke roky v Spartaku. Malatinský ho chrakterizoval ako výborne technicky pripraveného, dôrazného, tvrdého v osobných súbojoch. “Sedí to presne, do bodky.“

Netají, že by sa zas rád vydal do zahraničia. Zmluvu s DAC má do leta 2021, ale láka ho futbal za hranicami. Holandsko, Belgicko, možno Anglicko...

“Najprv sa musím vyliečiť z tohto zranenia. A potom, verím, zas prídem do tejto partie,“ tón hlasu Kristiána Koštrnu bol presvedčivý. Ako všetko, čo povedal. Ako jeho doterajšie výkony. Veľa šťastia, pomohlo by to aj slovenskému futbalu.