BRATISLAVA (SFZ) – Po pondelku je méta 300 trénerov s najvyššou odbornou UEFA Pro licenciou na Slovensku zas o krok bližšie. Ďalší siedmi frekventanti zvládli aj poslednú prekážku a oprávnene potvrdili udelenie dekrétu, ktorý im umožňuje trénovať prakticky kdekoľvek vo futbalovom svete.

„Krok za krokom, postupne. Tak som šiel ako hráč a tak idem aj ako tréner,“stojí nohami na zemi jeden z čerstvých absolventov Ivan Belák. Známy z ligových trávnikov aj štvornásobný reprezentant, hral najvyššiu súťaž v drese Púchova, Žiliny, Senice i Prešova. Napreduje, so žilinskou mlaďou robí dobrú robotu, ale najvyššiu odbornú kvalifikáciu nepovažuje za formalitu. „Rozhodne nie, každá jedna napísaná práca za dva roky štúdia mala svoj zmysel. Vlastne ani pondelkom sa vzdelávanie nekončí, kto sa zastaví, bude stagnovať. UEFA Pro licencia otvára dvere ďalej a vyššie, ale len cez ne prejsť nestačí. Na to, aby tréner ostal v tej najsledovanejšej skupine musí študovať ďalej. To nie je fráza, to je fakt,“ rozumný chalan to bol už keď hral v strede poľa, rozhľadený muž je stále.

Tak ako aj jeho kolegovia zo skupiny. Prirodzený rešpekt mal medzi nimi Jaroslav Bačík, riaditeľ žilinskej akadémie, jednak statnou postavou, ale aj prejavom s obsahom. Teoreticky by sa vlastne ani nemusel naťahovať „v škole,“ lenže poctivec ako on chce, aby bolo všetko tak, ako má byť, aj papierovo. A chalani okolo neho to berú, tí v akadémii, aj tí na trénerskom kurze. „Dala sa dokopy naozaj dobrá partia, hovorili to oni sami, ale bolo to z nich cítiť aj počas dvoch rokov štúdia,“ dal bačíkovcom nálepku Zsolt Pakusza, manažér vzdelávania trénerov na SFZ. Podľa jeho slov boli tmelom Pavol Šuhaj a Jozef Jelšic (ten sa v pondelok na konečnom pohovore nezúčastnil), rovnako známe futbalové mená.

„Skončil som s futbalom v tridsiatke, po siedmej operácii kolena,“ iba skonštatoval Paľo Šuhaj, nesťažoval sa. Niekdajší útočník si zahral aj na Ostrovoch, ale ako sám hovorí, „to bolo. Realitou dneška je trénerský chlebík.“ Aj s tvrdou kôrkou, v máji sa s ním po piatich rokoch rozlúčili v Martine, tri kolá pred koncom sezóny. „Realita. Predtým sme posunuli Terchovú z 5. do 3. ligy, v Turci nás dvakrát o postup obral covid, keď sa ukončila sezóna. Fňukať nepomôže, aj po takom zásahu osudu treba ísť ďalej.“

To si hovorí aj jediný brankár v skupine Daniel Valach. „S tým sa nič nedá robiť, že brankári sú terčom vtípkov, všetci hovoríte, že sme iní. Ale dôležité je, že sme poctiví, pracovití a ambiciózni,“ žmurkol chlap, ktorý ešte medzi žrďami mal pokryvku hlavy a teraz: „Čo ubudlo hore, pribudlo dolu,“ pohladil si dlhú bradu. Jeho fakt neprehliadnete nikde!

Frekventanti štúdia sa zhodli – rovnako ako ich predchodcovia z kurzov pred polrokom i tí spred roka  - že najväčší problém je čas. Popri práci v klube plniť školské povinnosti. Napríklad Skaličania mali v akcii hlavného (Pavol Majerník) aj asistenta (Roman Hudec). Zamakali si. „Stalo sa, že sme šli zo zápasu v autobuse, chalani podriemkavali a my s Paľom sme pilovali zadanú úlohu do napísanej práce,“ neľutujte ich, sami si to vybrali, napokon, sú to chlapi. Vedeli, do čoho idú, obuli sa do roboty a po dvoch rokoch je na konci trénerský diplom a ešte predtým 9. miesto mužstva, so solídnym bodovým vankúšom od priečok, kde tlak zvyšuje nervozitu.

A ešte na jedno sa zhodli títo siedmi statoční: „Trénerov je veľa, aj tých s najvyššou odbornou kvalifikáciou. Uspieť môžu len tí, ktorí fakt vedia.“ My dodávame, že „a majú aj kus šťastia.“

Novinka tohto kurzu? Skušobná komisia – Zsolt Pakusza, Oto Brunegraf, Ivan Galád a Roman Pivarník  (ktorej členovia krčili nosom pri tomto označení) – pustila prvýkrát verejnosť  bližšie k adeptom, aby sa títo museli prezentovať pred väčším auditóriom. „Chceme, aby vyšli z komfortnej zóny známeho prostredia,“ zdôvodnil tento krok Pakusza. Trafil presne, Pavol Majerník na otázku, či je nervóznejší v kabíne pred hráčmi alebo za stolom pred skúšobnou porotou neváhal ani chvíľku: „Tu!“ No tak, ako pred časom ustál pozíciu v šatni, obhájil svoje aj pred pakuszovcami.

„Vidím v nich solídny potenciál, v každom jednom. Povedali sme im, ako vidíme ich plusy a mínusy, ale hlavne sme sa zhodli, že ak sa nebudú ďalej vzdelávať vo futbalovej problematike, budú tie dva roky len malá epizódka v ich živote,”povedal šéf vzdelávania.

Takže na záver ešte jedna zaujímavá myšlienka od jediného legionára z tejto partie, Mareka Zúbeka. Síce rodák zo Žiliny, ale národnosťou aj štátnou príslušnosťou patriaci za rieku Moravu. „Za tie dva roky som nadobudol pocit, že na Slovensku sa nebojíte byť futbalovo progresívni...“ už len aby to aj títo čerství tréneri potvrdili.