BRATISLAVA (SFZ/PETER ŠURIN) - “Roky utekajú,“ skonštatoval, ale vôbec nie smutne Ján Pivarník, majster Európy 1976, ako čerstvý sedemdesiatnik hosť prezidenta SFZ Jána Kováčika na stretnutí s futbalovými jubilantami.
Elegantný, usmievavý, ochotný, s úsmevom sa začlenil do spoločnosti Karola Dobiaša, Dušana Krchňáka a Antona Švajlena, bol medzi nimi najmladší... “S futbalom treba seknúť v tridsiatke alebo nedlho po jej dosiahnutí, potom sa človek má venovať čomusi inému,“ zamyslel sa, keď mu všetci skladali poklonu za to, ako výborne vyzerá. “Dal som sa na tenis, v zime som lyžoval. A potom som objavil čaro golfu, v mojom veku ideálny šport. Možno trochu neskoro, ale je to paráda, takže ak neprší, každý deň si zahrám.“
A ešte priznanie: „Som televízny maniak na futbal. A teraz je čo pozerať.“
V priestoroch Sieni slávy slovenského futbalu nie je hosťom, ale „domácim,“ keďže na stene cti je aj jeho portrét ako laureáta SSSF, lebo 21. marca 2017 spolu so Štefan Čambalom, Michalom Vičanom, Jozef Kšiňanom a Titusom Buberníkom ho do nej uviedli. “Teší ma to, je to veľká pocta a zároveň rešpekt voči tým, čo niečo dokázali. Funguje to v zahraničí a som veľmi rád, že to už platí aj u nás.“
Jeho futbalová kariéra trvala necelých štrnásť rokov, lebo loptu začal naháňať, keď mal šestnásť. “Na prvý futbalový tréning som prišiel v Trebišove, keď som nastúpil na učňovku. Predtým som mal v rodnom Cejkove výbornú prirodzenú prípravu, v zime sme hrávali hokej, v lete futbal. A potom aj v škole na hodinách telocviku.“ Jeho kariéra nabrala neuveriteľné obrátky, v devätnástich začal hrať ligu za VSS Košice, v dvadsiatich už reprezentoval... Pred tridsiatkou pre zranenie s futbalom skončil.

Samozrejme, ako takmer pri každej debate s ním sa nedá obísť rok 1976 a titul majstra Európy. “Už samotný postup na záverečný turnaj bol úspech, museli sme prejsť cez silných súperov Anglicko, Portugalsko, vo štvrťfinále ZSSR. Do Juhoslávie sme šli s pokorou, v spoločnosti NSR, Holandska a domácich sme rozhodne neboli favoritmi.“ A bola z toho zlatá medaila, titul európskych šampiónov. “Pritom ja osobne som už šiel výkonnostne dolu z kopca, šampionát nebol herne môj vrchol. Keď som aj neskôr pozeral semifinálový zápas s Holandskom a potom finálový s Nemeckom, to už nebol Pivarník spred dvoch-troch rokov, ktorý sa stal najlepším futbalistom Československa,“ človek milujúci pravdu sa nezastaví ani pri pohľade na seba. Preto bol zaujímavý aj jeho pohľad na inú veľkú futbalovú slávnosť, na ktorej sa zúčastnil - MS 1970 . “Mali sme vtedy naozaj kvalitný tím, ale neboli sme pripravení na klimatické podmienky, aké v Mexiku vládli. Vysoká nadmorská výška nám brala dych. Mužstvo hralo výborne 50 - 60 minút, vtedy sme mali zápas dobre rozbehnutý, lenže prišla posledná polhodina a všetko bolo naraz zlé.“

Súčasnému reprezentačnému tímu unikla možnosť hrať v baráži o miestenku na MS 2018 iba tesne. “Naše mužstvo dosiahlo v posledných rokoch pekné výsledky. Musíme si však povedať priamo, že je to zásluha hráčov, pôsobiacich v zahraničí. My sme takú šancu, ísť v ich rokoch do cudziny, nemali,“ zamyslel sa Pivarník a dodal: “Tí, čo sa s ponúkanými možnosťami vysporiadajú, správne ich uchopia, pomáhajú sebe i národnému tímu. Musia však v zahraničných kluboch hrávať, potom vtisnú rukopis aj reprezentácii.“ A ešte: “Máme teraz dobrý mix skúsených hráčov a nastupujúcej generácie cez Lobotku, Rusnáka, Škriniara. Nebude problém s kontinuitou, nebudeme musieť čakať dvadsať rokov, kým sa narodí ďalšia silná partia.“

Aký je jeho pohľad na budúcnosť slovenského futbalu: “Potrebujeme doma dobudovať infraštruktúru, musíme mať moderné, pekné, účelné štadióny. A robiť s mládežou nielen slovami, ale naozaj, lebo naši tréneri vždy dokázali vychovať silné osobnosti, za každých okolností. U nás sa trénovať vie, takže mladí musia dozriťe tu a potom rýchlo do veľkého futbalu...”

VIDEO NA Jubilant Ján Pivarník