BRATISLAVA (SFZ) – Hlava smúti, lebo srdce nečakane nezvládlo obyčajný zápas. Akurát že to bol zápas o život – Jozefovi Pavlíkovi, skvelému chlapovi so vždy usmiatou tvárou, osud ukončil súboj, o ktorom si nikto nemyslel, že ho musí absolvovať práve teraz. V nedožitých 48 rokoch.

Roky patril medzi absolútnu slovenskú rozhodcovskú špičku, vtedy len málokomu napadlo, že ten pohodový chlapík má za sebou aj malú hráčsku kariéru, trebárs po boku internacionála Mariána Zemana., keďže obaja patrili k Vajnorom ako dobré víno, lokše a pečená hus.

Hlava mu spočiatku nebrala - to tvrdil on sám – že by sa mohli spojiť píšťalka a Pavlík. Ale raz to predsa skúsil, nechal sa nahovoriť od Ľubomíra Rehuša, a potom priznal, že ho ten čierny dres a pozícia strážcu poriadku na ihrisku pohltili. A celú kariéru sa hlásil k pre neho „veľkej päťke“ Karol Ihring, Ladislav Gádoši, Ľubomír Suchý, Ľubomír Udvardy a Vladimír Hriňák. „Mať takých predchodcov, hanba by ma fackala, keby som im kazil meno,“ opakoval neraz.  Hanbu nerobil im, sebe, ani slovenskému futbalu. V roku 2010 ho vyhlásili za najlepšieho rozhodcu, pravdou je, že právom si mohol nárokovať tento titul opakovane, lenže sám priznal, že má veľký hendikep: cudzí jazyk. Spĺňal prakticky všetko, aby sa stal nástupcom Ľuboša Micheľa aj na európskom fóre, akurát tá angličtina.... „Potom by som bol dokonalý a uznáte, že to nejde,“ s nadhľadom si robil žarty sám zo seba.

Odvádzal preto perfektnú robotu na slovenských ihriskách. V republikových súťažiach sa to narátalo na 19 rokov, celkovo „pískal“ 28 sezón. Mal rešpekt u hráčov i trénerov, uznávali ho kluby, cenili si ho kolegovia rozhodcovia aj šéfovia príslušnej komisie. Zvláštne, finále Slovenského pohára rozhodoval len jediný raz, v jubilejnom 50. ročníku a v Nitre bol na hracej ploche dve hodiny plus jednenástkový rozstrel.

O rok, dva mesiace a tridsať dní potvrdil, že ako rozhodca končí. Mal možnosť požiadať o predĺženie aktívnej kariéry, ale nevyužil ju. Povedal len, že  „bude mi ľúto. Za atmosférou, zápasmi, ale najmä za kamarátmi rozhodcami, s ktorými nebudem v takom častom kontakte ako doteraz.“ Od futbalu neodišiel, lebo „bez neho by bolo prázdno, to by ma zabilo.“ Logicky, manželka je tiež futbalová rozhodkyňa, dcérka Lilianka dobre vie, ako znie píšťalka. On sa presunul na BFZ, tam robil futbal poctivo ďalej.

Mal slabosť, mal. Mariáš. Keď sa rozdalo, uff, vedel sa zažrať, kto vedel, že v roku 2016 bol v slovenskom rebríčku na piatom mieste, šiel mu vtedy z cesty. Lebo jemu karta parádne lepila...

Koľko by sa ešte dalo povedať, napísať, pospomínať, zafilozofovať o ňom. Vo futbalovom prostredí platí, že niet väčšieho uznania, ako keď sa o rozhodcovi povie, že to bol dobrý človek a fér chlap. Jožo, bol si dobrý človek a fér chlap. Škoda je len, že bol...

Česť tvojej pamiatke, Slovenský futbalový zväz vyjadruje úprimnú sústrasť najbližším.