BRATISLAVA (SFZ) – Oprava za nevydarený štvrtok slovenskej reprezentácii v nedeľu vyšla. V druhom zápase kvalifikácie ME zdolala silnú Bosnu a Hercegovinu po bezchybnom výkone na nulu!

Jedným slovom: iné. Dvoma slovami: iné, lepšie. Troma slovami: iné, lepšie, výborné!

Už vstup do zápasu bol zo strany slovenského tím iný ako vo štvrtok proti Luxembursku. Kým vtedy sme nechali súpera, nech sa nasťahuje na našu polovicu, v nedeľu to bolo úplne opačne: nasťahovali sme sa my na časť ihriska, kde chceli veliť Bosniaci. Chceli, ale nešlo im to. Pretože Slováci presne vedeli, čo chcú hrať – to bolo aj vo štvrtok – ako to majú hrať – o to sa proti Luxembursku snažili, ale... – a hlavne to aj hrali!

Dôsledne, precízne, zodpovedne, disciplinovane. Aj preto, že Lobotka si mohol pripadať ako opustený Robinson na ostrove, nikto ho nestrážil, neotravoval, ak do neho súper kopol, tak iba občas a tak náš herný líder operoval všade tam, kde ho bolo treba. S chirurgickou presnosťou rezal do bosniackej obrany, tu krátkou prihrávkou, tam šikovnou kľučkou, raz v kombinácii so spoluhráčom, potom individuálne aj medzi dvoma-troma súpermi, ale vždy optimálne.

Do zápisu sa núkalo neveľa záznamov, ale stáli za to. Už v 3. min mal možnosť Hancko na priamy kop, z 23 metrov nad. Ale o desať minút ukázal Mak svoju cenu. S loptou na nohe si spravil priestor, poprekladal nohy tak, že hosťom sa skrížili oči a vyslal pre Šehiča nechytateľnú k pravej žrdi. Nad štadiónom bolo zamračené, ale že sa zablysne a udrie, s tým hostia nerátali. Pre „Máčika“ gól číslo 15 v reprezentačnom drese.

Futbal bol v I. polčas pre nich rovnica o niekoľkých neznámych. Prvá – akákoľvek strela. Druhá: presná muška. Tretia: pochopenie, že súper je silný a hrá futbal! Dokopy to znamenalo, že hostia za 46 minút (1 nadstavený čas)  neurobili v ofenzíve nič. Nula striel, nula na bránu, nula mimo, nula rohových kopov. Nič, nula. Problém súpera, naši tešili.

Do kabín sme šli s dvojgólovým náskokom! Lebo Polievka zabojoval na hranici sebaobetovania, vyťažil z toho Haraslín. Ten zaštrikoval, posunul loptu, o kúsok a v správnej chvíli v spleti nôh vypálil. K žrdi, tentoraz ľavej a lopta zapadla presne tam, kam mala! Šulo, skvelé! Paráda!

V 43. min vyslal Miličevič loptu na bránu, akurát že na vlastnú, pričom brankár stál kus mimo, takže Šehič si skoro nohy dolámal, aby ju odkopol a lavičku hostí obchádzal „šlaktraf.“

Pri odchode na prestávku sa z tribún ozýval potlesk. Zaslúžený. Fanúšikovia si vychutnávali stav zápasu aj výkon slovenského mužstva. Toto chceme všetci!

Takto: nemohlo to tak ostať, to by sa v Bosne vyparila Neretva a futbalistom by zakázali vrátiť sa domov. Takže po návrate zo šatní začal duť od Hadžibegičovej ekipy iný vietor. Hneď v 48. min Prevljak zmazal tú obrovskú nulu v kolonke striel, hostia začali dúchať do zápasovej pahreby podľa svojho. Zvýšili aktivitu, tlak, zlepšili kombinácie a – otvorili priestor vzadu. Do toho im vnikali naši, Haraslín a Duda skúšali navýšiť naše gólové aktíva, strely šli nad. 

Čas plynul, skóre sa nemenilo, Faruk Hadžibegič vytiahol z lavičky červené eso, po hodine hry poslal na trávnik Edina Džeka.

V 65. min mal na hlave gól hráč Bosny, ale nebol to Džeko, ale Demirovič, prudký center sprava však nezasiahol tak, ako chcel a Dúbravka loptu potlačil očami mimo. Hosťom pribúdalo sebavedomie, zrazu sa na trávniku objavil aj Krunič, ktorý bol dovtedy priesvitný ako preklepový papier. 

Hral sa normálny európsky futbal. Hostia chceli kontaktný gól, naši potvrdzujúci. Pekarík v 72. min vyslal „raketu,“ Šehič sa predviedol aj pre fotografov. No a 76. min mohla byť klincom do zápasovej rakvy Bosny, po Haraslínovej „tácke“ odmietol Suslov zatĺkať, z dvoch krokov neumiestnil loptu zo správnej strany žrde... Futbalový Bože, prečo?! Aká by to bola krása.

Ešte desať minút! Hrozia jedni aj druhí, Kucka vyhral ikstý súboj, získal pristor aj loptu, na druhej strane Dedič posiela jednu, druhú, tretiu loptu pred bránu, ale nie do ohňa, tam sa nedostala. Haraslín sa rozbehol k ďalšiemu výpadu, sparťania si mädlia ruky, toto je ICH hráč, ťahá mančaft a súperi ho musia kopať, faulovať. Lobotka zaisťuje pri našom rohu na poliacej čiare, malý generál to má všetko pod palcom.

Štyri minúty pridaného času. Tempo sa nespomaľuje. Tridsať sekúnd pred koncom slovenskí priaznivci už opäť stáli a tlieskali. Našim. Svojim. To je ono! Všetci šli na maximum, odovzdali sa celí: Slovensko! Slovensko!

HLASY PO ZÁPASE
FRANCESCO CALZONA (tréner Slovenska): „Veľmi ma teší výkon, som šťastný, som spokojný. Jedno víťazstvo môj pohľad na futbal nezmení, ešte je čo zlepšovať, ale zopakujem, teším sa z víťazstva. Mak i Vavro prišli prvý raz do môjho výberu, podriadili sa hneď tímu, šli do toho s pokorou, sú to inteligentní hráči a mužstvu veľmi pomohli. Hancko mal problémy so žalúdkom, pýtal som sa ho, či chce ísť z ihriska, povedal, že nie, že chce dohrať. Dobrý signál pre mňa i všetkých. Potvrdilo sa mi, že veci na tréningu robíme dobre, teraz to potvrdil aj zápas. Štyri body sú to, čo sme si zaslúžili, nie sme ani moc spokojní, ani nespokojní, cesta je ešte dlhá.“

FARUK HADŽIBEGIČ (tréner Bosny a Hercegoviny): „Som sklamaný, ale nestala sa žiadna katastrófa. Slováci si víťazstvo zaslúžili, aj keď sme im k nemu výrazne pomohli najmä v I. polčase. Musíme si dobre analyzovať, čo sa najmä do prestávky stalo. V tejto chvíli viem povedať, že naše mladé mužstvo nevie udržať výkon vo dvoch zápasoch za tri dni. V I. polčase ako keby sme sa báli, dali sme Slovákom príležitosť a oni ju využili. Čo sa týka zostavy, pracujeme s tým, čo máme. Z pohľadu kvalifikácie ešte nie je nič stratené, ešte nikto nepostúpil, hrá sa ešte veľa zápasov a v tabuľke budú zmeny...“

ĎALŠIE ZÁPASY SKUPINY: Luxembursko - Portugalsko 0:6, góly: 9. a 31. Cristiano Ronaldo, 15. Joao Felix, 18. Bernardo Silva, 77. Otavio, 88. Leao. Lichtenštajnsko - Island 0:7, góly: 3. Olafsson, 38. Haraldsson, 48., 68. a 73. A. Gunnarsson, 85. Gudjohnsen, 87. Ellertsson.