SENEC (SFZ) – Zlé jazyky sa sakramentsky popálili, reči o tom, že slovenský fanúšik chodí len na cudzie hviezdy, nie sú stopercentne pravdivé. Našinec – aj keď v pondelok zosobnený predovšetkým v deťoch od pár mesiacov po tinedžerský vek – sa poteší aj z blízkosti slovenských futbalistov, taká je pravda!

Jasne, jasne, prím hrajú tí „naj.“ Škriniar, Dúbravka, Kucka, Lobotka, Haraslín no a samozrejme Hamšík. Nech je Marek v akejkoľvek pozícii, keď je na pravom mieste, práve tam, kde sú slovenskí priaznivci, je okolo neho plno, husto, veselo a hlasno až „krično.“ Lebo spoza plota si na neho trúfne zakričať aj 5-ročné chlápä, oblečené vo futbalovom drese, ktorému dominuje číslo 17. Hamšík z toho numera spravil ikonickú cifru a už to tak navždy ostane.

Na otvorený tréning v Senci prišlo pár stoviek ľudí, vekový priemer bol nízky, ale tak to má byť. Čím už by sa stredná a staršia generácia kochala na tréningu? Veď v nej sú všetci nastavení na piatkový večer. Teda aj rodičia, ktorí ju zastupovali v pondelok podvečer na seneckom štadióne, kam priviedli svojich potomkov – pozor! Aj dievčatá, nielen chalanov – aby na vlastné oči a pekne zblízka videli pýchy slovenského futbalu. 

ŠK Igram mal transparent, decká z Novej Dedinky tričká s nápisom, Oliver a Martin z Haliče zas rodičov, ktorí s nimi absolvovali viac ako dvojhodinovú cestu tam a potom späť, aby získali podpis na kartičku od... Nejde o poradie, ale je jasné, že na špici túžob malých a mladých fanúšikov boli už spomínaní Škriniar, Lobotka, Kucka a Dúbravka, Haraslín no iste, Hamšík a potom zas Hamšík, ale skrátka nevyšli ani ostatní. Vernon De Marco sa presvedčil, že ho našinci berú za svojho, aj keď sa narodil neslovenskej mamke, Šulo Haraslín je náš stále, hoc teraz sa ruve v drese s veľkým S na „rudom“ drese, ale stále má dosť sily, aby oblečený v slovenskom tričku s dvojkrížom dal do zápasu vari ešte o percentíčko viac, lebo domovina je len jedna. 

Chalani majú srdce, vedel by potvrdiť ujčok senecký, ktorému peši idúc z hotela na otvorený tréning trio Schranz – Dúbravka – Rodák a Juraj z ochranky pomohlo zatlačiť dodávku najprv kamsi tam a potom ešte aj naspäť, len tak, medzi rečou urobiť dobrý skutok. Brali to chalani ako rozcvičku, lebo potom museli napnúť svaly a písať a písať, podpisovať kartičky, dresy, šilotovky, šále, tričká... no a samozrejme ruky, dlane, chrbty.  Lebo kto si zabudol zobrať podpiskartu, vynašiel sa a nastrčil končatinu či vyhrnul si tričko nad zadok.

Ešte viac ako dvadsať minút po oficiálnom konci tréningu stál pri plote tréner Francesco Calzona a plnil si podpisové povinnosti rovnako ako ktorýkoľvek iný člen jeho výberu. Lebo aj o jeho autogram bol záujem a teda že nie malý. Takže aj Francesco je už náš.

Nedal sa prehliadnuť chalan malý v červenom tričku. Veď nič proti tomu, ba ani to, že na chrbte mal natlačené meno Ronaldo našim sokolom nevadilo, malému fanúšikovi popísali aj tie biele písmená portugalskej hviezdy.

Momentov, ktoré stáli za úsmev, bolo dosť, viac ako prstov na rukách, ak by sa hlasovalo za najčarovnejší, myslíme si, že by triumfoval výrok asi sedemročného dievčatka: „Dávaj bacha, ujo Hamšík sa vrátil...“ Parádny postreh, legendárna sedemnástka je stále s nami!