VEĽKÝ BIEL (SFZ) – Bol medzi pozvanými hosťami na tradičné stretnutie internacionálov na záver kalendárneho roka. Zdravie ho v deň D do Bratislavy nepustilo, ale prepojenie s bývalými spoluhráčmi i protihráčmi sa nepretrhlo. Na druhý raz to vyšlo. Stretnutie s Jozefom Obertom, bývalým skvelým útočníkom a renomovaným kanonierom, sa odohralo v Dome seniorov vo Veľkom Bieli. V parádnej atmosfére pokoja a krásnych spomienok.
“Som stále fanúšik. Už roky som len fanúšik, lebo zdravie ma v aktivite výrazne obmedzuje. Ale na mojej láske k futbalu nemôžu žiadne šrámy nič ubrať,“ rodák z Veľkých Bielic sa s krvnou skupinou „futbal“ narodil pred takmer 82 rokmi (najbližšie narodeniny bude sláviť 4. januára).
Nepochybne aj preto, že v rodine Obertovcov bolo športovať ako dýchať vzduch, všetci štyria chlapci hrali futbal a aj medzi siedmimi dievčatami bolo dosť športovkýň. “Hej, bolo nás jedenásť,“ znelo to ako námet na pesničku pre Milana Lasicu.

Debatovať s Jozefom Obertom možno na všetky témy, ale hlavnou bude vždy futbal. Nemusia to byť len ním dosiahnuté lopty v sieťach súperov, hoci ak niekto nastrieľa 107 ligových gólov, už len o tom by sa dalo hovoriť celé hodiny. V Slovane, v Prešove, v Innsbrucku. Päť gólov v jednom finále Čs. pohára – pri víťazstve 9:0 na pražskou Slaviou – či historický zápis, že v 6. sekunde prekonal brankára Sparty na Letnej. Výnimočné, hviezdne okamihy.

“Na mojom bratovi mám zo všetkého najradšej jeho ľudskosť,“ pridala sa do debaty sestra Magdaléna Kotvasová, ktorá od leta prevzala starosť o najstaršieho súrodenca a dohliada na jeho každý deň. “Kúpil nám vôbec prvý televízor do rodiny. Viete, čo to vtedy bolo?“ pohladila Jozefa po ruke. “Bolo to vďaka futbalu a futbal vždy sprevádza náš život,“ zdupľovala pravdu, ktorú nikto nepoprel.

“My sme hrali iný futbal, ako bol ten dnešný. Bol pomalší, bol technickejší, ale ľuďom sa páčil. Chodili sa na nás pozerať desaťtisíce a nám to robilo dobre. Na oplátku sme fanúšikom rozdávali radosť. Mojimi spoluhráčmi boli Schrojf, Vičan, Jajcaj, Benedikovič, Vengloš, Tóno  Moravčík, Bíly, Paličko Molnár, Pažický, Tegelhoff,“ pustil sa do vymenovávania legiend slovenského futbalu. On sa bráni zaradeniu do tejto skupiny, hoci miesto medzi nimi mu patrí právom. Lenže ako k Obertovi patria góly a elegancia, vlastná mu je aj skromnosť. Nie hraná, nie falošná, ale prirodzená. Preto priznal, že prirovnanie ku Ladislavovi Kubalovi nebolo náhodné. “Tuším polroka sme boli aj spoluhráčmi, videl som zblízka, aký to bol hráč. Áno, nejaká podobnosť tam bola. Možno postava, azda pohyby no a aj nejaké góly som dával,“ šibalský úsmev aj po rokoch potvrdzoval, že sa mu to stále páči.

Potom, po šestnástich rokoch hráčskej kariéry na najvyššej úrovni, sa plynulo presunul na trénerský post. “To je ťažký džob a je jedno, kde ho robíte, či v I. lige alebo niekde na dedine,“ sám zažil radosť z titulu (so Slovanom po boku Jozefa Vengloša) aj smútok z vypadnutia (rovnako so Slovanom...). Keď slovanisti zostavovali knihu o histórii tohto klubu, pri jeho charakteristike napísali autori, že “na Tehelnom poli trénoval všetko, čo mu došlo pod ruku.”

Ešte jeden výnimočný fakt je spojený s Jozefom Obertom: “Som momentálne jediný Slovák, ktorý reprezentoval Československo vo všetkých existujúcich kategóriach! Začal som v sedemnástke, nasledovali juniori, levíčatá, dvadsaťjednotka, olympijský výber, béčko, áčko, ešte aj internacionáli či ak chcete starí páni,” pripomenul pri preberaní odznaku číslo 66 Klubu ligových kanonýrů (samozrejme, je členom aj slovenského Klubu ligových kanonierov). “Ale to bolo, teraz som už len kanonier na dôchodku,“ usmial sa pri rozlúčke.

Pravda. Ale že výnimočný kanonier šarm nestráca, to mu nikto vezme. Tešíme sa na najbližšie stretnutie, veríme, že v kruhu internacionálov ako Milan Dolinský, Anton Urban či Gustáv Mráz. Proste legenda medzi legendami.