BRATISLAVA (SFZ/PETER ŠURIN) – História stará „len“ päťdesiat rokov a pre mnohých, vlastne pre drvivú väčšinu širokej futbalovej rodiny, neznáma: aj Karol Galba bol na čele Slovenského futbalového zväzu.

Kapitola z pripravovanej publikácie Pamätnica 80 SFZ pod názvom ”Tucet mužov na čele hnutia alebo od Jakubca po Kováčika“ zaujala verejnosť. Bolo zaujímavé dozvedieť sa osudy ľudí, ktorí z pozície prvého muža futbalovej štruktúry viac či menej ovplyvňovali dianie v tomto športe na Slovensku.

Vymenovali sme dvanásť mien, poprepájali ich život so životom futbalového zväzu, ponadväzovali ich pôsobenie jedného za druhým. Na pohľad to pasovalo, ale našla sa medzera, respektíve z šéfovského náhrdelníka nám vypadol jeden korálik, jedno meno. Karol Galba!

Upozornili nás na to jeho súputníci, aj keď tiež vychádzali len zo zábleskov vlastnej pamäte. Napríklad, že “vtedy vošiel do rozhodcovskej kabíny ako šéf futbalového zväzu,“ pripomenul si bývalý rozhodca a funkcionár Jozef Marko. Nevedel presný dátum, len túto okolnosť. Ponúkol nám stopu, šli sme po nej. Nebolo ľahké zistiť, ako to naozaj bolo.

Že Karol Galba patril medzi špičku rozhodcov nielen v Československu, sa vedelo. Napokon, FIFA ho nominovala na MS 1962 aj na MS 1966, kde bol dokonca vo finálovom zápase jedným z asistentov hlavného arbitra Švajčiara Diensta. 

Na medzinárodnom fóre mal Galba veľký rešpekt, osemnásť rokov bol súčasťou naozaj svetového futbalu. S kariérou v čiernom drese – lebo v jeho ére chodili rozhodcovia oblečený v tejto tmavej farbe – končil po osemnástich rokoch na OH 1968 v Mexiku. A za naozaj výnimočných a svojských okolností: zápasom Mexiko - Španielsko v Mexicu City, pričom tento duel sa konal mimo programu olympijského turnaja. Sám o tom neskôr v rozhovore pre denník Šport povedal: “Ja som po OH 1968 končiť nemusel. Obrátil sa však na mňa dr. Artemio Franchi, ktorý bol poverený vytvoriť komisiu rozhodcov, lebo tá dovtedy v UEFA neexistovala. Vybral si do nej piatich ľudí, medzi nimi i mňa. Mal jednu podmienku: musel som skončiť s rozhodcovskou kariérou. Bolo by smiešne a minimálne podozrivé, ak by som sedel v komisii rozhodcov a popritom pískal. A tak som skončil."

Zvolili ho na kongrese UEFA v Istanbule, ale bez problémov to nebolo. ”Keď dr. Franchi predniesol svoju nomináciu na zloženie komisie, sovietska delegácia vystúpila proti mne,“spomínal aj po rokoch Galba. Prešiel, ale tí, čo ho nechceli, si túto diplomaticko-volebnú prehru zapamätali. 

Rok 1968 bol ominózny pre život štátu, futbalu i jednotlivcov. Pražská jar uvoľnila mnohé bariéry, začal sa hýbať aj futbal. Progresívne procesy smerovali k tomu, aby futbalové zväzy v jednotlivých republikách federácie mali svoju samostatnosť, autonómiu, ale aj spoločnú strechu podľa dohodnutých pravidiel.

V decembri 1968 mali v Prahe rokovať zástupcovia českého a slovenského zväzu, ale z Bratislavy neodštartovalo lietadlo s funkcionármi SFZ pre zlé počasie. A tak sa posunuté stretnutie konalo až v januári 1969 v Bratislave.

Dve sedemčlenné delegácie sa pomerne rýchlo zhodli na názve strešného orgánu: Československá asociácia futbalu. Na čelo zvolili delegáti Slováka Milana Michalíka, za podpredsedu Čecha Rudolfa Balouna, v 14-člennom predsedníctve to bolo 7:7, medzi Slovákmi aj Karol Galba.

Toho si Slováci medzi sebou vybrali do pozície „úradujúceho“ prvého muža nášho zväzu, keďže Michalík, legitímny prvý muž SFZ od roku 1961, bol na federálnej predsedníckej stoličke v Prahe. Galba mal kredit jednak ako špičkový rozhodca, tak aj ako pracovitý, dôsledný a slušný človek. Niet divu, že mu v decembri 1969 udelili štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu.

A potom, 4. februára 1970, na rokovaní najvyššieho orgánu Slovenského futbalového zväzu, sa z úradujúceho predsedu stal riadne zvolený. Lenže...

To už do spoločnosti nastupovala normalizácia a takzvané previerky, na ktorých bol kľúčovou otázkou postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa. Zásadový a principiálny Galba sa tým svojím nikdy netajil: bol proti!

Do toho prišlo výsledkovo neúspešné účinkovanie čs. reprezentácie na MS 1970, ku ktorému sa nabalila nezmyselná a vykonštruovaná aféra Adidas – Puma. Bolo zrejmé, že stolička prvého muža slovenského futbalu je poriadne rozkývaná. Prejavilo sa to napríklad aj tým, ako sa mohol - či skôr nemohol – zúčastňovať na práci komisie rozhodcov UEFA.“Zrazu som mal problémy s cestovaním do Ženevy...” A v septembri 1970 z tej predsedníckej stoličky spadol, od decembra ho oficiálne nahradil Juraj Bernát.

Navyše, nič mu nebola platná profesná odbornosť, špičkový právnik doplatil na dianie v spoločnosti. Mohol byť rád, že si zohnal prácu ako podnikový právnik.

Rehabilitovaný bol po Novembri 1989. Zo SFZ mu prišiel ospravedlňujúci list.„Akurát, že o ňom nik nevie," nezanevrel ani tak.

Držiteľ Zlatého rozhodcovského odznaku FIFA, Zlatej medaily SFZ, Ceny FIFA fair-play za celoživotné dielo, Rubínového radu UEFA za zásluhy o rozvoj európskeho futbalu bol skutočne v poradí šiestym mužom na čele SFZ, po Michalíkovi a pred Bernátom.

Jedno z bielych miest histórie nášho futbalu, ktoré bolo dlho prekryté prachom úmyselného „zabudnutia“ na skvelého človeka, je zafarbené. Osobnosťou Karola Galbu.