Jednu obšírnu kapitolu svojho života uzavrel v lete tohto roku Anton Repka (na fotografii). Muž, ktorého meno je minimálne vo východoslovenskom regióne známe predovšetkým vo futbalových kruhoch. Dlhoročný funkcionár klubu vo Vyšnej Šebastovej, ktorý určitý čas pôsobil u susedov v Nižnej Šebastovej, tiež v Kojaticiach, v súčasnosti vedúci mužstva U19 v 1. FC Tatran Prešov a dlhoročný člen Konferencie ObFZ Prešov. Rovnako je držiteľom striebornej medaily za dlhoročnú obetavú činnosť vo futbalovom hnutí ObFZ Prešov.   

Na tohtoročnom Memoriály Júliusa Chromého vo Vyšnej Šebastovej sa udiala milá slávnosť. Išlo o poďakovanie A. Repkovi za dlhoročnú prácu v štruktúrach klubu, ktorý, teraz vraj už definitívne, odovzdal po minulej sezóne funkcionárske žezlo mladším kolegom.

Kto je Anton Repka? Minulý rok oslávil okrúhle 65. narodeniny a je rodákom z „Vyšneho Šebeša“. Šport, v lete futbal, v zime hokej, mu bol odmala blízky. „Aj preto, lebo mojím snom bolo mať vyšportovanú postavu, čo sa mi, ale dodnes nepodarilo. Nedalo sa, bol som totiž odchovaný na kravskom mlieku, ktoré mi veľmi chutilo,“ zasmial sa náš spolubesedník. Možno aj preto by sme v archívoch márne hľadali hráčsky registračný preukaz vystavený na jeho meno. „Hrával som futbal a chytal hádzanú ´iba´ za základnú školu a to bolo všetko. Učiteľom mi bol, okrem iných, aj Jaroslav Červeňan, ktorý mi dokonca raz napísal poznámku do žiackej knižky. Takú tradičnú, nemal som domácu úlohu.“ 

Počas štúdia na Gymnáziu na ulici Tarasa Ševčenka v Prešove vznikali jeho úvodné archívne zápisy, do ktorých písal, či „torbare“ hrajú doma „na Prilohach“, kde viedla až poldruha kilometrová pešia štreka alebo na ihriskách súperov. Popri tom bol nápomocný aj ako zdravotník na zápasoch. „Stále som bol poruke Júliusovi Chromému, zakladateľovi futbalu vo Vyšnej Šebastovej v roku 1956, od ktorého som sa snažil pochytiť čo najviac funkcionárskych ťahov.“

Do histórie futbalu v obci vošiel v roku 1985, kedy stál na čele klubu a A mužstvo postúpilo do krajskej súťaže po rozhodujúcom stretnutí v Haniske s Víťazom (3:2) pred zrakmi dva a pol tisíc fanúšikov. „V tom čase mal J. Chromý problémy, nemohol šéfovať klubu, nuž som to zobral na plecia ja. Mal som 29 rokov. Priznám sa, bolo to vtedy ´o držku´, podpisoval som kopec papierov, často som ani nevedel aké. No bol som šťastný, až kým neprišiel povolávací rozkaz a ja som napriek veku musel narukovať. Po slovanistovi Peckovi som tak bol druhým najstarším vojakom Varšavskej zmluvy.“    

Nasledovalo šesťročné pôsobenie Šebastovčanov k štruktúrach VsFZ, čerešničkou na torte mohol byť postup do 2. SNFL, lenže po remíze v poslednom kole vo Svite sa nakoniec tešili hráči Lubeníka. „A potom nastal úpadok. Odišiel J. Chromý, hrozil celkový zánik klubu. Vodári odstavili vodu, elektrárne elektrinu. Nedalo mi a vrátil som sa. Začali sme spolu ´válčiť´ - s Mirom Cinom, Tomášom Dzurjom, Vladom Stankom, Jožkom Dudičom. Kraj bol minulosťou, realitou okresná súťaž, kde muži účinkujú doteraz.“ 

Medzitým sa s futbalom v obci opäť rozlúčil, aby sa v roku 2014 opäť vrátil – po tretíkrát. Po Pavlovi Kravjarovi bol „druhým mužom“ v klube. Funkcionárom zanietenosť nechýbala, za hráčov však výsledky nehovorili. V roku 2017 prišli do vedenia noví ľudia - Ľubomír Baran, vtedajší starosta Stanislav Švaby, Ivan Mazanec, Milan Duda Rastislav Leško Rasťo. Ja som sa vrátil na post predsedu klubu. Budovali mužstvo, opravovali okolie štadióna, v 6. lige sa zaradili medzi popredné mužstvá. „Mal som svoj cieľ, tým bol postup do kraja, čo sa ale nepodarilo. Priznám sa, bol som z toho frustrovaný a rozmýšľal na odchodom – už definitívnym. Rozhodol som sa a stal sa zo mňa už ´iba´ fanúšik, no kedykoľvek ochotný pomôcť dobrou radou. Minulú sezónu smer skončili v šiestej lige na treťom mieste, máme tri mládežnícke mužstvá, čo ma teší zo všetkého najviac. Okrem toho tu funguje umelé zavlažovanie ihriska, osvetlenie jeho polovice, skrášlili okolie štadióna.“

Dať sa do služieb jeho veličenstva futbalu, úplne naplno, ako to urobil Anton Repka, to si žiada podporu rodiny... „Ďakujem manželke za pochopenie, ktoré pre moju záľubu mala,“ odkazuje náš spolubesedník a medzitým začal snívať svoj (možno naozaj už posledný) sen: „Som tatranista, verím ,že sa do Prešova vráti najvyššia súťaž na peknom novom štadióne a že tam raz budem stáť ako nejaký vedúci a tešiť sa z úspechov všetkých mužstiev v zeleno-bielej kombinácii dresov.“