Z knihy Antona Zerera Hry a Sny.
Temperamentný Alsasan Robert Killy, ktorý bojoval v druhej svetovej vojne ako vojenský pilot za slobodné Francúzsko, zbalil v roku 1945 celú svoju rodinu, žijúcu v okolí Paríža, a usadil sa vo Val d'Isère v Savojských Alpách, kde dávali líšky dobrú noc.
Vysníval si život hoteliéra a obchodníka uprostred Savojských Álp. Z jeho syna Jeana-Claudea čoskoro vyrástol hôrny chlapec. Katechizmom roztatáreného mládenca, ktorý zavše chodil aj poza školu, sa stali lyže a poľovačka.
Rýchly, odvážny, milujúci riziko. Ale večný ,,snehuliak“. Na odvážnych zjazdoch zväčša padal ako hnilá hruška.
Keď mal štrnásť, pritrafila sa mu prvá zlomenina. Vyváľal sa v Cortine d'Ampezzo, kde o tri roky skôr Toni Sailer skompletizoval svoj nevšedný alpský zlatý olympijský hetrik. Vôbec netušil, že aj on sa raz bude kochať v jeho lesku.
,,V tom čase som veľa riskoval. Ale práve pády mi pomohli vypestovať cit pre vysokú rýchlosť. Nepoznal som strach. Ak totiž človek čo len trochu pochybuje o sebe, riziko sa znásobuje.“
Alpský Belmondo na lyžiach. Tak trochu extrovert a exhibicionista. Kto ho skrotí? Od zimy 1960 – 1961 ho našťastie dostal do rúk jeden z najlepších trénerov Honoré Bonnet. A začal ho kresať.
,,Keď ku mne prišiel, bol známy tým, že preteky nikdy nedokončil. Prvú polovicu trate prešiel bravúrne, aj s dvojsekundovým náskokom pred ostatnými, ale potom sa niekde dolu vyváľal.
Posmeľoval som ho, vravel som mu, že neposudzujem lyžiarov podľa toho, ako finišujú, ale ako pracujú v bránkach po celej trati. Pripomínal som mu, že ak chce niekedy vyhrávať, musí sa zamyslieť aj nad svojím dojazdom.“
Postupne sa Killy dopracoval k takej dokonalosti, že v zime 1966 – 1967 vyhral 23 pretekov z 30 (vrátane všetkých piatich zjazdov), z toho 12 zo 16 v rámci Svetového pohára!
,,Aby ste vyhrali, musíte riskovať prehru. Vždy som túžil byť lepší než ostatní. Milujem súťaženie. Víťazstvá majú príjemnú chuť. Vyrastal som v horách, v ich lone sa cítim najlepšie. Milujem ich, dôverne ich poznám. Lyžovanie je prejavom mojej prirodzenosti,“ prezradil svoj veľký apetít na úspechy.
A keďže v roku 1968 sa konala desiata zimná olympiáda v Grenobli, Stendhalovom rodisku a po 44 rokoch sa znovu vrátila do Coubertinovej krajiny, Francúzi vkladali do zbožňovaného Toutoune (Roztopašný), ako ho prezývali, priam fanatické nádeje.
Hystéria Killy nabrala na obrátkach. Davové šialenstvo za miláčikom žien.
,,Každé dievča snívalo o Jeanovi-Claudeovi,“ kurizovala mu intenzívne aj zlatá krasokorčuliarka grenoblianskej olympiády Američanka Peggy Flemingová. ,,Bol to romantický mládenec, skvelý lyžiar a navyše – Francúz.“
Killy splnil očakávania do posledného puntíku – zhrabol celý alpský bank. Pravda, definitíva padla až pri zelenom stole...
Nad novou zjazdovkou v Chamrousse akoby sa počas alpského olympijského divadla zatiahla opona. Vo veternom zjazde, v ktorom colník Killy prekonal iba o osem stotín čas prvého pretekára, ktorý vstúpil do súťaže – svojho krajana Guya Périllata, videli diváci aspoň čosi.
Počas obrovského slalomu (po prvý raz na olympiáde dvojkolový), ktorý vyhral s bravúrou o 0,22 s, nebolo vidieť ani na päťdesiat metrov. Najhoršia situácia panovala v slalome. Celý sa ponoril do mliečnej hmly.
Miestni horali sa čudovali, že olympijské terény vybrali práve v najhmlistejšej diere celého regiónu Dauphiné. Do nej napokon zapadla aj jedna z najväčších záhad alpských olympijských súťaží.
Prvé kolo slalomu vyhral Killy s náskokom 31 stotín sekundy. Na štart druhého kola nastupoval prvý. Jeho začiatok dvakrát odložili. Kým nebolo viditeľnejšie. Opatrnejšia jazda však znamenala, že si nemohol byť istý víťazstvom.
Nuž iba čakal, ako sa predvedú ostatní. Šťastie sa naňho usmialo po jazde Nóra Hakona Mjöna. Bol síce rýchlejší ako Francúz, ale vynechal dve bránky. Diskvalifikácia.
Potom sa spustil Rakúšan Karl Schranz. Trojnásobný majster sveta a dvojnásobný celkový víťaz Svetového pohára prišiel už na svoju tretiu olympiádu, konečne bol fit a strašne túžil po zlate.
,,Rakúšania, najmä Schranz a Nenning, boli v tom čase lepší ako ja, ale do Grenoblu prišli pretrénovaní,“ mal ich Killy prelustrovaných.
,,Ja som naopak osem dní pred súťažami všetko vypustil. Neštartoval som ani na pretekoch v Megeve. Cítil som sa odpočinutý, na vrchole svojej perfektnosti. Nikdy som nebol taký dobrý ako vtedy.“
Počas Schranzovej jazdy sa prihodilo čosi, čo sa nikdy dostatočne neobjasnilo, a čo Rakúšania hádam dodnes považujú za obrovskú skrivodlivosť. V 22. bránke Schranz zrazu zabrzdil. Vrátil sa na štart a dožadoval sa opakovania jazdy.
Na trati sa vraj objavila cudzia osoba a v hustej hmle mu skrížila dráhu. Nevedel vysvetliť či to bol policajt, vojak alebo traťový technik. Britský rozhodca plukovník Robert Readhead mu povolil opakovaný štart. Schranz sa vytiahol a bol rýchlejší ako Killy.
Francúz sa zmieril s prehrou zagratuloval súperovi, vyfotografoval sa s ním a na tlačovej besede v kútiku miestnosti počúval prejavy šťastia Tirolčana zo St. Antona. Rakúšania sa zadúšali nadšením.
Toto víťazstvo znamenalo, že v slalome pokračujú v neprerušenej sérii olympijských prvenstiev od roku 1952 (Othmar Schneider, Toni Sailer, Ernst Hinterseer, Josef Stiegler a Karl Schranz)!
Diváci sa medzitým trošičku sklamaní rozišli. Čakali, že Killy vyrovná Sailerov hetrik spred dvanástich rokov, ale ani striebro nie je na zahodenie. Až po šiestich hodinách jury vyniesla definitívny ortieľ.
Pomerom hlasov 3:2 (za dvaja Francúzi a Švajčiar, proti Brit a Nór) rozhodla, že slalom vyhral Killy, lebo Schranz v prerušenej jazde vynechal bránky 18. a 19. Rakúšanom nepomohol ani následný protest.
Opieral sa najmä o argument, že ak Schranzovi povolili jazdu opakovať, nemali už rozhodnutie meniť.
Padali ťažké obvinenia: škandalózny slalom, zaujatá jury, pochybná diskvalifikácia, diskutabilný verdikt, skrytý boj firiem.
Francúzi obviňovali Schranza z podvodu, že mu nikto neskrížil cestu a išlo iba o výplod jeho bujnej predstavivosti. Na osobitnej tlačovej konferencii bol Schranzovým najhorlivejším obhajcom majiteľ firmy Kneissl...
VIDEO: Jean-Claude Killy na ZOH 1968
Killy zasa vyhral o chlp: podobne ako zjazd – o osem stotín sekundy. Desiate biele hry sa predsa len stali jeho hrami. Stal sa ich hrdinom, veď bol najúspešnejší. Killympiáda a Killy-mandžáro – pohrávali si novinári s jeho priezviskom. Alebo aj: Killy s inštinktom killera (zabijaka).
Napodobnil Sailera, ale nebol jeho kópia.
,,Kým Sailer mal troch-štyroch vyrovnaných súperov vo všetkých disciplínach, ja som musel nastúpiť v každých pretekoch proti mnohým špecialistom, ktorí sa sústredili iba na jednu disciplínu,“ vysvetľoval Killy rozdiel.
Francúzsky prezident mu udelil rad Rytiera čestnej légie a na prelome tisícročí ho Francúzi označili za svojho najväčšieho športovca. Zjazdovky vo Val d'Isère a neďalekom Tignes pomenovali l'Espace Killy.
Killy sa na revanš významne zaslúžil o pridelenie zimnej olympiády 1992 do Albertvillu, kraja, kde trávil mladosť. Angažoval sa v kandidatúre a napokon sa stal spolu s Michelom Barnierom jedným z dvoch predsedov organizačného výboru.
Killyho označovali za najkompletnejšieho zjazdára, akého lyžovanie dovtedy poznalo. Málokto vedel, že sa inšpiroval svojím chýrnym susedom z Val d'Isère.
,,Nevidel som sa ako viacerí moji rovesníci v takých hrdinoch ako Buffalo Bill alebo Tarzan. Nemali sme televízor, ani kino. Asi dvesto metrov od nášho rodičovského domu však býval Henri Oreiller, dvojnásobný olympijský víťaz z roku 1948.
Toho som obdivoval, imponovala mi najmä jeho odvaha. Dnes ľutujem iba jedno. To, že som mu nikdy priamo nepovedal, čo pre mňa znamenal. Ani mu to už nepoviem, lebo zomrel.“
Z vojenčiny strávenej v Alžírsku si priviezol hepatitídu a úplavicu. Jej následky ho prenasledovali ešte aj na zimnej olympiáde 1964 v Innsbrucku, kde ho piate miesto v obrovskom slalome vôbec neuspokojilo.
Mal oveľa vyššie ambície. Toto obdobie považoval za svoje životné martýrium. Ale z krízy sa vyhrabal.
Do života mu vážne zasiahlo jedno osudové stretnutie v roku 1967. Záujem o francúzskeho šviháka prejavil americký guru športového marketingu Mark McCormack z Clevelandu.
Pozhŕňal svojho času sympatickú skupinku skvelých športovcov, v ktorej sa nachádzali automobilový pretekár Jackie Stewart, tenista Rod Laver, golfisti Jack Nicklaus a Gary Player.
Na prvej spoločnej večeri, keď si Killy objednal pohár vína, Američan utrúsil poznámku, či neporušuje životosprávu vrcholového športovca. Jean-Claude si usrkol a uštipačne poznamenal:
,,Boli by ste radšej, keby som si objednal pohár mlieka a jazdil ako Američan?“
Killy koketoval s myšlienkou, že by prípadne mohol aj hneď odísť do Markovho profesionálneho cirkusu. To by mu však znemožnilo jeho olympijskú účasť v Grenobli. McCormack priznal, že až takú horlivú reakciu nečakal.
,,Túto zimu som mal skvelú, nemal by som skončiť práve teraz? Moja hodnota je teraz veľmi vysoká. Čo ak v Grenobli pohorím?“
McCormack vyvrátil jeho pochybnosti.
,,Je úplne jedno, či na olympiáde vyhráš, alebo prehráš. Hry sú také obrovské, že na nich získaš takú publicitu, ako nikde inde.“
Po hrdinskej olympiáde sa pustil rovnako ako Toni Sailer po dolárovej zjazdovke. Vystupoval ako reklamná figúrka Chevroletu a ďalších firiem. Na športovom výstroji sa začala objavovať chytľavá značka Killy.
Lyžoval v profesionálnych súťažiach. Hral vo filmoch – v roku 1972 lyžiarskeho inštruktora v anglickej kriminálke Snow Job, objavil sa v americkej televízii vo filme Great Ski Caper. Istý čas (1967 – 1970) strávil ako súťažný jazdec na rally Paríž – Dakar alebo 24 hodín Le Mans.
,,Postupne som zisťoval, že sa stávam niekým, o kom som čítal v románe Oscara Wilda Portrét Doriana Graya.“
Wilde napísal: ,,V živote existujú iba dva druhy tragédií. Jedna je nedosiahnuť všetko, po čom človek túži. Druhá je zasa získať všetko, a to je skutočná tragédia...“
Nie všetci športovci sú vyzbrojení podobnou sebareflexiou.
