Z knihy Antona Zerera Hry a Sny.
Po naganskom páde storočia v olympijskom zjazde v roku 1998 vstal z mŕtvych. Milióny zatajili dych, keď na obrazovkách sledovali, ako sa s Hermannom Maierom pohráva zemská príťažlivosť.
Televízne spoločnosti nespočetnekrát opakovali drastickú scénu a vyžívali sa v spomalených záberoch. Sprvu málokto veril, že to chlap vôbec prežije a čoskoro sa dokonca postaví na nohy.
Maier nepadal často. Mal pevný postoj, ale keď sa už neudržal, stálo to za to. Nad jeho japonským harakiri žasol celý svet. Švajčiari vyrátali, že kaskadér letel vo vzduchu 70 metrov a celý pád meral 125 metrov. Sarkastickí amíci hodnotili jeho rad premetov gymnastickou známkou 9,5...
„Nebola to Lufthansa,“ žartoval hlavný protagonista, keď vyviazol zdanlivo so zdravou kožou, „ale inak bolo všetko oukej. Z vtáčej perspektívy to vyzeralo celkom dobre, ešteže so mnou letel anjel strážny...“
Bol piatok trinásteho. Maier vo svojej knihe Preteky môjho života takto spomína na hrôzostrašný okamih:
„Môj prvý olympijský zjazd netrval ani dvadsať sekúnd. Presne odstopované 17,7 plus 1,7 sekundy vo vzduchu, čo ma preslávilo na celom svete! Pod prilbou je ticho. To môže znamenať iba jedno: zadný vietor! Aj tak som v zjazde čertovsky rýchly.
Oveľa rýchlejší ako v troch tréningových jazdách, v nich som bol vždy v popredí. Pod mojimi nohami rakety, na ktorých Markus Wasmaier dvakrát triumfoval v Lillehammeri roku 1994. V mojej mysli neskrotná túžba po víťazstve. Áno, bol som na ceste za zlatom.
Všetko fungovalo – až po dlhú, ťahavú zákrutu, do ktorej som zakormidloval pekelnou rýchlosťou. Držal som svoju úzku, superrýchlu líniu. Koncentrácia na hrany lyží. Usilujem sa zákrutu zatvoriť. Pridávam tlak, ale zrazu topánkou zasiahnem sneh, vonkajšia lyža mi dolu ustrelila, vyviniem protitlak. To vyvolá trampolínový efekt.
Práve teraz prichádza terénna hrana. Uvoľnili sa sily, ktoré nemôže nikto pretlačiť! Vznášam sa ako skáčuca lopta. Čo teraz? Zložte ma na zem! Ako skokan na lyžiach prerušujem v turbulenciách let, aby som čím skôr pristál. Otáčam hlavu čo najviac na bok a kľúčnou kosťou a ramenom detonujem v japonskom snehu.
Blesková myšlienka: Teraz mi to polámalo väzy! Hneď som sa však musel skoncentrovať, aby som pád udržal pod kontrolou. Narovnal som sa a hnal sa nohami dopredu ďalej. Vidím oranžový záchytný plot. Prosím, nie ako pred rokom v Chamonix, keď som si zlomil ruku na tvrdých plastikových žrdiach.
Tak dlho ma roluje v hlbokom snehu, až toho mám plné zuby. Vystieram ruky a trčím hore hlavou v snehu.“
VIDEO: Pád Maiera počas ZOH
Druhý raz sa narodil. O tri dni znovu vystrájal! Stal sa olympijským víťazom v superobrovskom slalome a neskôr pridal ešte aj zlato v obrovskom slalome!
„Nie som nijaký hrdina. Urobil som to, čo odo mňa čakali. Servíroval som Rakúšanom príjemné raňajky,“ lebedil si šťastlivec.
Kým Maier „cvičil“ vo vzduchu, Európa práve vstávala do nového dňa. Aj Terminátor alias krajan Arnold Schwarzenegger sa ozval, vetriac zaujímavú reklamnú stopu.
„Som na teba hrdý. Konečne sa našiel niekto, kto mi pomôže propagovať Rakúsko. Sám to už nevládzem.“
Hermann prijal hru a kontroval vtipnou odpoveďou:
„Musel som byť rýchly. Keby som sklamal, Terminátor by ma určite zničil.“
Švédsky denník Expressen našiel motív, čo ich evidentne spája.
„Existuje veľa podobností medzi Hermannom Maierom a Arnoldom Schwarzeneggerom. Ich spoločnou črtou je, že sa stále odniekiaľ vrátia. Sú väčší ako sám život.“
Podobne sa pozviechal aj po motocyklovom úraze, keď mu predkolenie pravej nohy viselo na niekoľkých kúskoch kože. Vedel, že už nikdy nebude tým suverénnym Maierom, akým býval. Ale vrátil sa znovu až na samý vrchol, z ktorého ho „zrušil” cestný pirát.
Osudný okamih z 24. augusta 2001 podľa Maiera:
„Pri mojom naganskom páde to bolo úplne inak. Vtedy som letel vo vzduchu večnosť. Tentoraz sa to zomlelo bleskovo. Hneď mi svitlo: jedna chybná reakcia a som mŕtvy! V pretekoch rozhodujú o víťazstve a prehre zlomky sekundy, ale tu ide o oveľa, oveľa viac.
Červený mercedes s nemeckou poznávacou značkou odbočuje zrazu úplne nepochopiteľne doľava. Všetko ostatné beží ako zrýchlený film: vľavo dopravný ostrovček, vpravo auto a z cesty čoraz viac ubúda.
Moje reakčné schopnosti zjazdára sú dennodenne školené. Ako v olympijskom zjazde v Nagane 1998, kde som si ešte vo vzduchu pripravil stratégiu pádu. Ako pretekár to mám v sebe zakódované. Zrážku s 348-kilogramovou masou – pravým predkolením do karosérie – vnímam podvedome. V tomto okamihu sa mi roztrieštila holenná kosť a ihlica.”
Prvý pokus postaviť sa po nehode na nohy opísal takto:
„Prvý krok – hotové peklo. Ako blesk prenikla bolesť až do posledného vlasového korienka. Celou silou som sa vzoprel na barlách, aby som, ako sa len dá, odbremenil zranenú nohu. Námaha mi vyrazila pot zo všetkých pórov a po niekoľkých okamihoch som sa vzdal a totálne vyčerpaný som klesol do postele.“
V predslove jeho knihy mu Lance Armstrong, muž s podobným osudom nezlomného návratu, neskôr usvedčený z dopingového podvodu, napísal:
„Keď som Hermanna stretol prvýkrát, bol som šokovaný, akú opuchlinu mal na pravom predkolení. Hrôza, s týmto vyhrávaš preteky? žasol som. To bolo v Paríži na prológu Tour de France 2003, keď Herminátor ako predjazdec vzal útokom 6,5-kilometrovú trať a zapôsobil na nás, cyklistických profesionálov.
Mesiace predtým som počul a čítal v amerických médiách o jeho tragickej motocyklovej nehode. Keď som sa dozvedel, ako tesne unikol amputácii nohy, súcitil som s ním. Tešil som sa, keď som videl, že sa mu vydaril návrat, a pýtal som sa, ako to dokázal.”
Presne 521 dní po úraze vyhral Hermann preteky Svetového pohára. A to dokonca v Kitzbüheli! Vtedy niektorí novinári siahli až do biblických porovnaní. Rakúske News prirovnávali jeho comeback s Lazarovým zmŕtvychvstaním. Pravdaže, pritiahnuté za vlasy.
Ktovie, ako to skutočne bolo s Lazarom a Ježišovým zázrakom, ale Maierove vzkriesenia boli takmer rok čo rok reality šou športových prenosov.
Zhodou okolností hrdým Rakúšanom plátal Maier tie najväčšie alpské diery v štatistikách. Celkovo vyhral Svetový pohár 28 rokov po svojom krajanovi Karlovi Schranzovi (1970 – 1998).
Olympijským víťazom v obrovskom slalome sa stal po pauze, trvajúcej 42 rokov od čias Toniho Sailera (1956 – 1998). Majstrom sveta v obrovskom slalome sa stal 14 rokov po svojom jedinom vzore Rudim Nierlichovi (1991 – 2005).
Na majstrovstvách sveta 2005 v Bormiu sa Hermann vrátil nielen duchom, ale aj výkonom. Spočiatku to nevyzeralo príliš optimisticky. Štvrtý v superobrovskom slalome, sedemnásty v zjazde, keď sa deň predtým v tréningu vylízal zopár stehmi z ťažkého pádu.
Nebolo to bohviečo. Ostala mu posledná šanca – obrovský slalom. Zasa raz vyzeral na odpis do starého železa. A napokon sa vzniesol – Maier v plnej paráde! Šesť dní po ťažkom páde získal zlato! Stal sa majstrom sveta vo svojej tretej alpskej disciplíne (predtým v zjazde a superobrovskom slalome).
„Pochopiteľne, už nikdy nebudem starým Maierom,“ priznal po zlate z kraja veltlínu. „Kedysi som vyhrával ľahko, prirodzene. Za týmto neskutočným úspechom je boj a len boj. O to je však titul krajší.“
Po nehode sa stal roku 2005 majstrom sveta, na zimnej olympiáde 2006 získal striebro v super-G, bronz v obrovskom slalome a vyhral ešte dvanásť pretekov Svetového pohára. Vždy, keď štartoval na zimnej olympiáde a svetovom šampionáte, vrátil sa s medailou! Až v roku 2007 sa na švédskom snehu v Åre stroj na medaily zatavil.
„Nadľudské výkony sa nedajú chrliť každý rok,“ zmierene odvracal kritiky.
Od leta roku 1997 s ním spolupracoval vo firme Atomic servisman Edi Unterberger. Hermann si ho váži. Vie najlepšie, aké má zásluhy má na jeho víťazstvách. Nepomohlo, že do Åre ťahal so sebou päťdesiat párov lyží. Jeden pár, to je asi trojhodinová fuška.
Do dejiska dorazil už dva týždne pred súťažami, aby nameral čo najpresnejšie hodnoty teploty a vlhkosti vzduchu, študoval štruktúru snehu, hľadal najlepšie parafíny a vosky a spílil 1,8-milimetrové oceľové hrany na najlepší uhol v rozmedzí od 87 až 90 stupňov. Lebo krásny oblúk vždy fascinoval.
Maier však bol odjakživa viac do voza ako do koča, čím inklinoval k takým hviezdnym lyžiarom ako Ingemar Stenmark. Mimochodom, obaja vyryli obrovskú alpskú brázdu: kým Švéd bol neprekonateľným majstrom slalomového oblúka, Maier zasa zjazdového kĺzania.
Dedinský chlapec z Flachau, ktorý po neúspešnom žiackom pokuse cintľavého zjazdárskeho učňa (45 kilogramov hmotnosti aj s lyžiarkami) pričuchol k murárčine, sa napokon vypracoval na balík svalov.
Tréningová mašina, čo nemá páru – v tom bol tento prostý pongauský vidiecky samorast fascinujúci. S vôľou na rozdávanie. S jazdou ako na koľajniciach po najkratšom oblúku. Vraj, púšťa sa po zabijackej stope.
Najbrutálnejší jazdec. Hazardér. Trhá a plieni bránky. Maierove nájazdy v strminách a padákoch pripomínajú tatárske vpády. Rakúsky Kurier ho nazval „snehovým monštrom“.
„Pán nezničiteľný. Muž minulosti, víťaz súčasnosti a možný medailista budúcnosti,“ napísal Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Tréner Werner Margreiter použil porovnanie z fauny – všetci zjazdári sú ako diví psi a Hermann je z nich najdivší. Rakúšania takým ako on vravia – Teufelskerl. Čertovský chlapík s pekelným comebackom.
Keď mu krasokorčuliarska dáma Katarina Wittová odovzdávala v roku 2003 pozlátené ocenenie Laureus za najväčší comeback, vyhlásil:
„Až vtedy som si skutočne uvedomil, čo som v predchádzajúcich mesiacoch dosiahol.“
