Bratislava.
Na blížiacom sa najmasovejšom športovom sviatku vo Vancouveri však bude jej držiteľ chýbať.
Snoubordista Radoslav Židek nesplnil nominačné kritériá - v redukovanom poradí tohtoročnej edície Svetového pohára potreboval skončiť do 35. miesta, lenže momentálne je jeho miesto až v dolnej polovici druhej stovky klasifikácie.
V rozhovore pre TASR hovorí Židek o návrate do snoubordového kolotoča po vleklom zranení, ktoré značne ovplyvnilo jeho neúspešný boj o olympijskú miestenku. Spomína na krásne turínske hry a výprave krajanov vo Vancouveri odkazuje, aby ho aspoň niekto napodobnil: "Choďte za svojím cieľom a prineste medailu!"
- V septembri 2008 v argentínskom Chapelcu ste si vážne poranili pravé koleno. Prekonali ste dlhé mesiace múk, tri operácie predného krížneho väzu, početné liečebné procedúry. Na dosku ste si trúfli naostro prvýkrát až v decembri minulého roka na pretekoch Svetového pohára v Telluride. Aký bol návrat do súťažného kolotoča?
"Jednoduchý, akurát jazdenie už z mojej strany také bezproblémové nebolo. Myslel som si, že koleno je v pohode, lenže som sa mýlil."
- Po týchto slovách sa natíska otázka - neuponáhľali ste návrat?
"Nemyslím si. Skôr to bolo v tom, že mi chýbal tréning a súťažné pretekanie. Teda veci, ktoré potrebuje každý športovec, aby bol úspešný. Čo čert nechcel, v Telluride, hneď v premiérových pretekoch, som si koleno ešte viac 'dokaličil'. Bol tam veľmi náročný a technický kros a ja som nebol pripravený na top úrovni. Za normálnych okolností by to aj išlo, ale v takomto stave, keď som v podstate prvýkrát po dlhom čase stál na doske, nie."
- Svetový pohár však neúprosne pokračoval ďalej a Vás tlačil čas. Olympijská sezóna gradovala a Vy ste začínali od nuly. Potrebovali ste absolvovať čo najviac pretekov a zbierať body do hodnotenia...
"Veď to. Škoda, že mi nezostávalo viac času na zotavenie. Po spomínaných pretekoch v USA mi stihli pichnúť štyri plazmy, ale to je dosť málo a navyše liečba potrebuje čas, aby sa koleno zahojilo. Ja som však hneď išiel na ďalšie preteky, takže ten sled bol veľmi rýchly a tomu nasvedčovali aj dosiahnuté výsledky."
- Kto Vám v kritických momentoch najviac pomáhal?
"V prvom rade doktor Branislav Delej zo Sportmedu, ktorý sa o moje koleno neustále stará a Slovenský olympijský výbor, ktorý mi hradil a stále hradí náklady spojené s jeho liečbou. Aspoň to je pozitívum, pretože nejde o lacnú záležitosť. A na preteky so mnou chodia masér Pinzo a servisman Zdeno. Sú to moji kamoši, ktorí mi robia kamarátske služby a veľmi mi tým pomáhajú."
- Preteky s olympijskými nominačnými kritériami plynuli a Vašou konečnou stanicou bola zakaždým, s výnimkou snoubordkrosu v Stonehame, kvalifikácia. S odstupom času a realisticky: Dokedy ste verili, že sa na olympiádu do Vancouveru napokon dostanete?
"Veril som až do konca. Človek musí veriť, to je základ. Bez toho by ani nemalo zmysel niečo robiť. Veril som a bojoval, nemám si preto čo vyčítať. Bral som lieky, aby ma koleno nebolelo, lebo bez nich by to bolo neznesiteľné. Pred týždňom v Stonehame to však už nešlo ani s nimi. Koleno sa mi pri jazde zablokovalo a už s ním nešlo ani pohnúť, čo je technicky veľmi zlé. S tým sa nedá jazdiť, každú chvíľu môžeš čakať, že skončíš na zemi."
- Ako ste na tom zdravotne teraz?
"Lekár mi povedal, aby som na dlhší čas zabudol na jazdenie a dal si koleno do poriadku."
- Cítite sklamanie, že si nepripomeniete olympijskú atmosféru spred štyroch rokov?
"Asi to tak malo byť. Úprimne, v tomto stave by som toho asi veľa na olympiáde neukázal."
- Oživujete si ešte spomienky na medailový Turín?
"Ale áno, bolo to super obdobie, pre mňa naozaj skvelá olympiáda. Stále mám medailu a nik mi ju nezoberie. Žiaľ, Vancouver nevyšiel, ale nevešiam sa kvôli tomu na klinec. Bojujem ďalej, štyri roky uplynú ako voda, takže pokračujem ďalej a nehodlám sa vzdať."
- Budete sledovať dianie vo Vancouvri?
"Ešte neviem. Záleží od toho, kde budem a čo budem robiť."
- Určite si však nenecháte ujsť finále snoubordkrosu. Koho vo svojej obľúbenej disciplíne favorizujete na zisk zlata?
"Francúz Pierre Vaultier je momentálne jednotka. V tomto ročníku Svetového pohára nemá konkurenciu, má neskutočný cit, je ako z gumy a vie perfektne jazdiť. Držím mu palce, ale pridávam jedného môjho favorita. Američan Shaun Palmer, tomu veľmi fandím. Je to 'starý pes', ale jazdí mu to skvele a prajem mu, aby získal medailu."
- Slovensko bude mať v akcii niekoľko medailových adeptov. Aký recept na úspech im poradíte?
"Aby na seba nenechali vyvíjať tlak zo všetkých strán. Nech si idú po svojom za svojím cieľom a nech veria v jeho dosiahnutie. Prirodzene, všetkým zúčastneným slovenským športovcom držím palce. Bol by som rád, keby niekto priniesol z Kanady medailu."
- Váš príklad je istým paradoxom. Vo Vancouveri ste mali obhajovať striebro zo snoubordkrosu, ale nominačné kritériá nepustia. Hypoteticky: nemohol by sa do praxe zaviesť nový model, podľa ktorého by medailisti z predošlej olympiády dostali výnimku a automaticky právo štartu na tej nasledujúcej?
"Ani nie, skôr si myslím, že tie výhody pre nich by mohli byť iné. Viac by na úspešných olympionikov mali kompetentní prihliadať a starať sa o nich. To je však v našich zemepisných šírkach dosť 'náročné'. O to viac, keď si k tomu pripočítam typickú slovenskú mentalitu. Nezáujem o moju osobu ma však neprekvapuje, zvykol som si. U nás je to normálne, že keď sa niekomu prestane dariť, zakopeme ho pod čiernu zem."
- Na čo konkrétne narážate?
"V podstate aj na obyčajných ľudí a to je na tom najhoršie. Existuje veľa skrachovaných jedincov, ktorí sa skrývajú za pseudonymy na internetových diskusiách, vypisujú komentáre a tvária sa ako 'majstri športu'. Pritom vôbec nemajú predstavu, o čom vrcholový šport je. Sami sú to často ľudia, ktorí majú zničené životy a vôbec ničomu sa nerozumejú, ale majú potrebu sa takto realizovať. Pre mňa sú to hlupáci."
