BRATISLAVA. Veľký muž slovenského hokeja Zdeno Chára prežíva výnimočný rok.
V máji ho počas majstrovstiev sveta v hokeji uviedli do Siene slávy IIHF, od stredy figuruje medzi výnimočnými osobnosťami slovenského hokeja a na jeseň ho čaká ešte jeden ceremoniál - vstúpi aj do Hokejovej siene slávy v Toronte.
Na bratislavskom hrade sa bývalý kapitán slovenskej reprezentácie či Bostonu Bruins, s ktorým v roku 2011 získal Stanleyho pohár, najskôr postavil k mikrofónu a spustil emotívny monológ:
"Je to pre mňa obrovská pocta. Keď si spomeniem na to, ako ma otec zobral prvý raz na zimný štadión, ani som nesníval o tom, že tu raz budem stáť a preberať takéto ocenenie.
Pripomenulo mi to, čo všetko mi hokej dal, koľko ľudí som vďaka nemu spoznal. Chcem sa poďakovať rodine, mame, otcovi, sestre, za to ako ma vychovali, naučili ma sebadisciplíne a tomu, ako sa chovať s úctou k iným.
Najväčšia vďaka patrí manželke a deťom. Vaša láska a podpora sa ťažko opisuje. Nemali ste to so mnou ľahké, keď som nosil prehry zo zápasov domov. Častokrát som uprednostňoval zápasy a tréningy pred výletmi, či kúpaliskami, ale vaša podpora ma hnala vpred a toto je možno moment, keď si poviete, že ste na tatu hrdí.
Chcem sa poďakovať všetkým spoluhráčom, lebo hokej je kolektívna hra a ja som mal šťastie, že som mohol byť súčasťou skvelých tímov.
Chcel by som poďakovať hokeju ako takému. Je to krásny šport, vďaka ktorému som mohol spoznať svet. A chcel by som tento moment venovať všetkým deťom, ktoré veria v svoje sny, lebo ja som tiež veril svojim snom a naplnili sa."
Po ceremoniáli odpovedal niekdajší skvelý obranca a líder aj na otázky médií.
Sledujete aj v súčasnosti hokej?
Samozrejme. Každé ráno si pozriem výsledky, štatistiky, pracujem trochu pre Boston Bruins, snažím sa im pomáhať. S hokejom budem spojený navždy a budem jeho fanúšik.
Čo konkrétne robíte pre Bruins?
Do detailov zatiaľ nechcem zachádzať, ale hovorili sme o spolupráci a musíme sa ešte dohodnúť na podmienkach a na rozsahu tej spolupráce.
Čo sa vám premietalo v hlave, keď ste videli na obrazovke krátky zostrih vašej kariéry a seba pred 25 rokmi?
Veď práve. Človek si uvedomí, ako to strašne rýchlo uteká a príde mu to ľúto. Nečakal som, že budem mať na pódiu také emócie, ale to video a pohľad na rodinu a na deti, ako vyrástli... Spomínate si, ako ste počas tých rokov stále hrali a trénovali. Bolo to pre mňa dojímavé, aj trochu smutné, ale je to realita.
Je náročnejšie pre vás stáť takto niekoľko minút na pódiu alebo byť takmer päť hodín na trati polovičného Ironmana?
Je to iné. Ale myslím si, že oveľa náročnejšie ľudia, naši najbližší, ktorým nikto nepotľapká po pleci a a nedá im medailu, ale vytvárajú nám hráčom podporu a pohodu - manželky, rodičia. Oni to majú najťažšie, lebo pre vás obetujú maximum a vy ste na tam preto, že robíte, čo milujete a máte možnosť získavať rôzne ocenenia. To vás motivuje, teší, ale oni sú tí ľudia v pozadí a nie vždy dostanú kredit, ktorý by si zaslúžili.
Viete vybrať nejaký výnimočný moment z pôsobenia v slovenskej reprezentácii?
Pre mňa bolo vždy dôležité líderstvo, ktoré som sa snažil vniesť do tímu. Snažil som sa byť čo najviac užitočný pre tím, viesť ho správnym smerom, byť inšpiráciou a motiváciou pre spoluhráčov. Vždy som sa snažil zamerať na to.
Keby ste mali menovať troch-štyroch ľudí, trénerov, ktorí výrazne ovplyvnili vašu kariéru.
V začiatkoch to boli tréneri, ktorí videli vo mne potenciál. Nepozerali sa len na moju výšku alebo herný prejav, ale na to, čo bolo v mojom vnútri, že som mal vášeň pre tento šport. Bronislav Strmiska a Pavol Madaj boli moji prví tréneri, v starších žiakoch ma viedol Jindro Novotný.
Ďalej by som spomenul Janka Gajdošíka, ktorý nebol tréner, ale skaut a stále mi dával nádej. Samozrejme otec, ktorý mi vždy prízvukoval, že tvrdá práca sa mi vráti a aby som sa nevzdával.
V profesionálnej kariére tréneri Rick Bownes, Jacques Martin, v Bostone Claude Julien, Doug Houda či Craig Ramsay. Každý z trénerov mi niečo dal, od každého som sa niečo naučil. Od každého som si vzal nejaký impulz.
VIDEO: Zdeno Chára
Z množstva historiek spojených s vašou kariérou vytiahneme jednu - stretnutie so športovou legendou Emilom Zátopkom počas vášho krátkeho pôsobenia v Prahe. Ako k nemu došlo?
Emil Zátopek bol pre mňa veľmi inšpiratívny človek, jeden z tých, ktorý zmenil v pozitívnom zmysle atletiku svojou drinou a pracovitosťou. Nedal sa odbiť a išiel za úspechmi tvrdou prácou.
Keď som bol v Prahe, tak som mal možnosť cez jedného spoločného známeho sa k nemu dostať. Boli sme raz na prechádzke, vedeli sme, kde pán Zátopek býval a zazvonili sme. Otvoril nám dvere, pozval dnu, kde nás hostil a rozprával nám zážitky. Pre mňa to bol úžasný moment a tým, že som sa s ním stretol, sa mi splnil sen.
O víťazstvo v ankete Hokejista roka zviedli tesný súboj Juraj Slafkovský a Martin Feherváry. Ako to vnímate?
To je dobré. Znamená to, že obaja mali dobré sezóny, aj to je fajn, že jeden je útočník a druhý obranca. Zdravá súťaživosť je vždy prospešná. Bola aj v našej ére, keď sme mali viac hokejistov v NHL a bolo zaujímavé sledovať aj tých druhých, aké majú sezóny, ako sa im darí.
