Kanaďania sa právom hrdia, že dali svetu jednu z najúžasnejších hier - ľadový hokej. V zámorí sa hral už v minulom storočí, ale postupne prenikal aj do Európy. Prvé majstrovstvá Európy sa konali v roku 1910. V tom čase však ešte kanadský (ľadový) hokej súperil s bandy hokejom a definitívne si razil cestu až po olympijských hrách v roku 1924 v Chamonix.
Aj na Slovensku dlho vládol bandy hokej a kanadský hokej spopularizovali až ME vo Vysokých Tatrách v roku 1925.
Dôležitým medzníkom bol rok 1929, keď sa v Starom Smokovci konal 1. ročník Tatranského pohára (druhého najstaršieho turnaja v Európe - po "Spengler Cup" -e). O dva dni neskôr vznikla prvá slovenská hokejová organizácia. Na Silvestra v roku 1929 založili Slovenskú župu kanadského hokeja ako súčasť Československého svazu kanadského hockeye. Zakladajúcimi členmi boli Ski klub Bratislava, ŠK Slávia Banská Bystrica, ŠK Vysoké Tatry, ČsŠK Košice a ŠK Žilina. Aj na Slovensku tak dostal hokej strešnú organizáciu a tento dátum je aj dňom začiatku histórie organizovaného hokeja na Slovensku.
Prvá organizovaná súťaž odštartovala už v roku 1930 - majstrovstvá Slovenska - a v roku 1936 sa prvé mužstvo zo Slovenska prebojovalo do celoštátnej československej hokejovej ligy. Bol to klub HC Tatry. O rok neskôr sa druhým účastníkom stal vysokoškolský klub VŠ Bratislava.
Slovenskí hráči sa spočiatku iba zriedkavo dostávali do reprezentácie, tobôž na vrcholné svetové podujatia. Prvým Slovákom, ktorý sa dostal do československej reprezentácie bol Košičan Ladislav Troják, ktorý štartoval v r. 1937 na MS v Londýne. V roku 1934 odišiel hrať do Prahy - do vtedy jedného z najlepších mužstiev v Československu, LTC Praha. A práve to mu otvorilo dvere do reprezentácie. V mužstve Československa nechýbal ani na ZOH v roku 1936 v Garmich - Partenkirchene, kde reprezentačný výber ČSR skončil na 4. mieste. Nad Európou sa však už vtedy vznášali mraky fašizmu a blížiacej sa 2. svetovej vojny.
Po rozbití Československa v roku 1938 a v čase vzniku Slovenského štátu, sa Slovenská župa kanadského hokeja premenovala na Slovenský hokejový zväz a s ním prišla aj prvá samostatná slovenská reprezentácia. V období rokov 1940 - 1943 zohrala 10 medzištátnych zápasov s bilanciou : 3 víťazstvá, 2 remízy a 5 prehier. V krajine pod Vysokými Tatrami sa hokeju darilo najmä všade tam, kde na to boli vhodné prírodné podmienky. Takým bolo napr. mesto Banská Bystrica, ktorá mala aj najväčší počet reprezentantov.
Po 2. svetovej vojne sa Slovenský zväz stal opäť súčasťou československého svazu a v prvom ročníku obnovenej celoštátnej súťaže hrali štyri mužstvá zo Slovenska - ŠK Bratislava, VŠ Bratislava, ŠK Banská Bystrica a HC Vysoké Tatry.
Prvé povojnové Majstrovstvá sveta sa hrali v roku 1947 v Prahe a v mužstve Československa hral zase aj Ladislav Troják, ktorý však v novembri 1948 zahynul pri leteckej katastrófe nad kanálom La Manche spolu s ďalšími piatimi reprezentantmi. V Prahe to boli jeho piate majstrovstvá. Mužstvo trénoval Slovák kanadského pôvodu - Matej Buckna.
V prvom desaťročí po 2. svetovej vojne sa v celoštátnej súťaži postupne objavilo viacero slovenských mužstiev : VŠ Bratislava, ŠK Banská Bystrica, Žilina, na 5 sezón popradský klub pod rôznymi názvami, no stále miesto si vybojoval iba Slovan Bratislava, kam sa pomaly začali sústreďovať najlepší slovenskí hokejisti aj z vidieka. Najmä jeho zásluhou sa v 50 - tych rokoch zvyšoval aj podiel Slovákov na reprezentácii Československa.
Po Ladislavovi Trojákovi sa pocta reprezentovať Československo ušla až po dlhých 18 rokoch ďalšiemu Slovákovi - Jánovi Jendekovi - na MS 1955 v Nemecku. Vtedy sa razilo heslo, že liga je základ reprezentácie a v nej malo Slovensko jediného zástupcu plných 11 rokov - Slovan Bratislava. Presne od roku 1955 do roku 1966.
Po prvý raz hostila Bratislava svetový hokejový výkvet v roku 1959. Hrala sa tu jedna zo skupín svetového šampionátu. Veľkej pozornosti sa vtedy, okrem československej reprezentácie, tešili aj Kanaďania. Krajinu kolísky ľadového hokeja reprezentovalo mužstvo Belleville McFarlands. Z bratislavskej skupiny postúpili do finálovej skupiny v Prahe práve reprezentanti Československa a Kanady. Šampionát mal výrazný podiel na ďalšej popularizácii a rozvoji hokeja na Slovensku.
V 60. rokoch vyrástol Slovan Bratislava na jedno z najlepších mužstiev v československej lige. V mužstve sa postupne presadili výrazné hokejové osobnosti - Dzurilla, Starší, Gregor, Čapla, Golonka, Černický a mladý Nedomanský. V tomto desaťročí bol Slovan Bratislava až 7 x korunným princom ligy a viackrát mu majstrovský titul ušiel len o vlások. Bola to silná generácia, ktorá sa výrazne zapísala do histórie slovenského i československého hokeja.
V sezóne 1963/64 vznikli Česká a Slovenská národní liga a o postup sa bojovalo v kvalifikácii. Hneď v jej prvom ročníku postúpil do najvyššej súťaže práve víťaz Slovenskej národnej ligy - Dukla Košice, ktorá sa neskôr premenovala na VSŽ Košice. Po rokoch sa tak do 1. ligy dostalo druhé mužstvo zo Slovenska. Zásluhu na tom mal aj jeden z najlepších brankárov v histórii československého hokeja : Jiří Holeček, ktorý v Košiciach prežil 10 sezón. Košice sa tak stali druhou baštou slovenského hokeja, kam prúdili talenty z klubov nižších súťaží, ale rástli tam aj vlastní odchovanci.
V roku 1962 vznikol trochu zložitou cestou na Slovensku aj ďalší armádny klub : Dukla Trenčín, ktorý sa po pár rokoch stal jedným z najlepších tímov Slovenskej národnej hokejovej ligy. (Postup z kvalifikácie do najvyššej súťaže mu ale vyšiel až na 4 pokus, v sezóne 1976/77). Kvalita československej reprezentácie sa v 60 - tych rokoch výrazne zvýšila aj zásluhou slovenských hokejistov. V tradičných derby zápasoch so Sovietskym zväzom prišli prvé víťazstvá, neraz chýbal ku zlatu krôčik. Predovšetkým v závere pôsobenia tejto veľkej generácie a po nástupe novej, na ZOH v Grenobli, v roku 1968, a o rok neskôr na MS v Štokholme - pár mesiacov po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy - mali zápasy proti "zbornej komande" nesmierny ohlas a v Československu boli príležitosťou na otvorené protesty proti okupácii.
To, čo sa nepodarilo reprezentácii v 60. rokoch prišlo hneď v nasledujúcom desaťročí, najúspešnejšom v histórii Československého hokeja s výrazným prispením slovenských hokejistov. Poslední mohykáni predchádzajúcej generácie, pri ktorej vyrástla ďalšia, sa v roku 1971 postarali vo Švajčiarsku o ďalší titul majstrov Európy. Zo Slovákov boli pri ňom brankár Sakáč, obranca Tajcnár, ale aj hokejisti českej národnosti hrajúci v slovenských kluboch - Holeček, Nedomanský a Brunclík. Vrchol prišiel o rok neskôr v Prahe, kde Československo vybojovalo tretí titul majstrov sveta. V zostave trénerov Kostku a Pitnera figurovali aj mená : Dzurilla, Kužela, Tajcnár, Haas, a aj Holeček s Nedomanským.
Skvelé desaťročie pokračovalo i počas pôsobenia reprezentačnej trénerskej dvojice Karel Gut a Ján Starší, ktorá mužstvo doviedla k zlatým medailám v rokoch 1976 a 1977. Pri zisku titulu v roku 1976 boli zo slovenských hráčov : Marián a Peter Šťastný (bratia) a o rok neskôr aj košický Vincent Lukáč i tretí nehrajúci brankár : Marcel Sakáč.
V súvislosti s postom brankára je potrebné pripomenúť si meno Vladimír Dzurilla. Bol to jeden z najlepších brankárov sveta svojej doby, ak nie celej histórie hokeja. 10 x štartoval na majstrovstvách sveta, 3x na ZOH a nikdy sa nevrátil bez medaily. Najcennejšiu - zlatú - získal 3 krát ! Prvýkrát štartoval na MS v roku 1963 a naposledy v roku 1977, pri piatom titule majstrov sveta pre Československo. Nezabudnuteľné sú však jeho výkony na 1. ročníku Kanadského pohára v roku 1976. V základnej skupine s Kanadou nedostal ani gól a Československo vyhralo 1 : 0. Vo finále - opäť proti Kanade - sa znovu zaskvel, stal sa miláčikom kanadského publika a aj prísna a kritická kanadská tlač mu vzdala hold.
Prvý historický titul majstra Československa vybojoval pre Slovensko v najvyššej súťaži Slovan Bratislava v sezóne 1978/79. Lídrami mužstva boli súrodenci Marián, Peter a Anton Šťastní. Tréner Ladislav Horský a jeho zverenci dotiahli do konca dlhoročné úsilie známych i menej známych predchodcov nielen z Bratislavy, ale zo všetkých kútov Slovenska, ktorí sa od práce s mládežou, cez mužstvá nižších súťaží pričinili o kvalitatívny rast slovenského hokeja.
Posledný titul majstrov sveta v spoločnej histórii českého a slovenského hokeja videla v roku 1985 Praha. Kapitánom mužstva bol Dárius Rusnák a spolu sním sa o zlaté madaily zo slovenských hokejistov pričinili Igor Liba, Vincent Lukáč a Dušan Pašek. V prvej polovici 80. rokov patrila útočná formácia Lukáč - Rusnák - Liba k najlepším v Európe.
V druhej polovici 80. rokov dominoval v slovenskom hokeji klub z východu Slovenska - VSŽ Košice, ktorý hral poprednú úlohu aj v rámci celého Československa. Košice sa stali 2 x majstrami Československa - v sezónach 1985/86 a 1987/88. V tomto období vyrástlo v Košiciach nemálo hráčov, ktorí sa stali výraznými hokejovými osobnosťami. S dvoma titulmi sú Košice najúspešnejším slovenským mužstvom v 50. ročnej histórii najvyššej československej súťaže.
V jej predposlednom ročníku si siahli na zlaté medaily aj hokejisti armádneho klubu Dukly Trenčín. V trenčianskej Dukle priniesla dlhoročná systematická práca s vyhľadávaním a výchovou talentov svoje zaslúžené ovocie. Cez Trenčín sa do reprezentácie i do zahraničných klubov dostali : Haščák, Švehla, Cíger, Petrovický, Pálffy a v samostatnej slovenskej reprezentácii boli hráči Trenčína i Košíc piliermi zostavy. Oba kluby - Košice i Trenčín - pokračovali v úspešnej hokejovej ceste aj v prvých ročníkoch samostatnej slovenskej súťaže.
Z celkového počtu 408 reprezentantov od roku 1945 bolo zo slovenských mužstiev v reprezentačných výberov Československa iba 66 hráčov.
Posledným vystúpením spoločnej československej reprezentácie boli majstrovstvá sveta v roku 1992, ktoré po druhý raz v histórii videla Bratislava. Rozlúčka štátu i spoločnej hokejovej reprezentácie mala bronzový lesk. Po nej český hokej stúpal samostatne až k najvyšším métam, slovenský začal novodobú samostatnú históriu (na základe rozhodnutia IIHF) úplne z posledného schodíka svetovej hierarchie (z C - kategórie MS), ale hneď dal o sebe znať.
Vďaka šikovnej diplomacii sa Slovensko mohlo v roku 1993 zúčastniť na olympijskej kvalifikácii v Sheffielde a vyhralo ju. Otvorila sa mu tak cesta na ZOH do Lillehameru v roku 1994. Výkony slovenského mužstva na olympijských hrách prekvapili mnohých svetových odborníkov. Mužstvo vedené kapitánom Petrom Šťastným (jediným Slovákom, ktorý s hokejom začínal na Slovensku a dostal sa do Siene slávy NHL), vyhralo silnú skupinu v spoločnosti Kanady, Švédska i USA a nešťastne prehralo až v predĺžení vo štvrťfinále s Ruskom 2 : 3. Celkové 6. miesto však bolo vynikajúce.
V hierarchii svetových šampionátov sa ale Slovensko muselo medzi svetovú elitu prehrýzť od C - kategórie. V roku 1994 ju videla Spišská Nová Ves a Poprad s dvoma víťaznými gólmi Ota Haščáka v rozhodujúcom zápase s Bieloruskom. V ceste do vyššej skupiny zverencom trénerov Júliusa Šuplera a Františka Hossu už nič nestálo. O rok neskôr sa turnaj B - kategórie MS hral v Bratislava.
Iba 23 minút a 45 sekúnd trvalo Slovensku, kým strelilo svoj premiérový gól na majstrovstvách sveta najvyššej A -kategórie. V zápase s Kanadou na MS 1996 vo Viedni ho vsietil Ľubomír Sekeráš a premiéra mužstva Slovenska medzi svetovou elitou sa skončila remízou 3 : 3. A hoci v ďalšom priebehu šampionátu sa muselo Slovensko v A - kategórii zachraňovať, príslušnosť k špičke si zachovalo, aby v ďalších rokoch postupovalo krôčik po krôčiku vyššie.
Pozvánka na 1. ročník Svetového pohára v Kanade zvýšila prestíž slovenského hokeja. Najmä však výkon proti Kanade v Ottawe na samotnom turnaji, nabitej všetkými hviezdami, počnúc Gretzkym. Bol to najlepší zápas Slovenska na turnaji, veď Kanada sa o tesné víťazstvo 3 : 2 bála až do konca zápasu.
Je možno symbolické, že prvú medailu pre Slovensko na najvýznamnejšom svetovom turnaji vybojovala na začiatku roka, v ktorého závere oslavoval slovenský hokej 70. výročie, nastupujúca generácia. V kolíske hokeja - na MS juniorov v Kanade - skončili slovenskí juniori SR "20", pod vedením trénera Jána Filca, na 3. mieste a domov priviezli prvé historické - bronzové medaily. V tom istom roku vybojovali na MS v Nemecku bronzové medaily aj juniorskí reprezentanti Slovenska do 18. rokov. Tieto úspechy juniorov naznačili, že slovenský hokej má vo svetovej hierarchii budúcnosť.
Na MS v roku 2000, v ruskom Petrohrade, to potvrdila seniorská hokejová reprezentácia Slovenska, keď pod taktovkou trénera Jána Filca vybojovala strieborné medaily. Slovenskí reprezentanti sa na čele s kapitánom mužstva Miroslavom Šatanom vrátili domov s titulom "vicemajstri sveta."
