Wau, oni ma naozaj prijali. Slovenské dievča s maďarským srdcom sa teší na olympiádu

Rodáčka z Piešťan NATAŠA RYBANSKÁ začínala s vodným pólom na Slovensku, keď však dostala ponuku reprezentovať Maďarsko, ozajstnú veľmoc v tomto športe, neváhala.

S maďarskou reprezentáciou získala už štyri cenné kovy, na olympijských hrách v Tokiu bola členkou bronzového družstva. Už teraz sa teší na hry v Paríži.

Olympiáda v Paríži sa začína o štyri mesiace. Cítite už predolympijské napätie?

Od Tokia som snívala o Paríži. Už na majstrovstvá sveta do Dohy sme išli s tým snom a s veľkým srdiečkom, že sa tam kvalifikujeme na olympijské hry.

Hneď ako sme v Dohe vyhrali nad Holanďankami a postúpili sme medzi najlepšie štyri tímy, čím sme sa dostali na olympiádu, začala som vnímať takú povinnosť dotiahnuť to ešte ďalej. Odvtedy vstávam každý deň s tým, že sa pripravujem na olympiádu.

Každý tréning idem na stodesať percent a každý je oveľa-oveľa ľahší, lebo to mám stále na mysli.

V rozhovoroch ste spomínali, že pre vás boli veľkým impulzom Európske hry 2015 v Baku, na ktorých ste sa zúčastnili ešte ako slovenská reprezentantka. Vtedy vás začala lákať aj tá pravá olympijská atmosféra, ktorú zažijete asi až teraz v Paríži, lebo v Tokiu ešte platili protipandemické opatrenia a obmedzenia.

Keď som išla do Baku, to bol tiež napoly splnený sen, tiež sme tam nosili päť kruhov na vybavení.

Keď som bola už s maďarskou reprezentáciou na majstrovstvách sveta v Gwangdžu, bola tam minidedinka pre športovcov, kde som sa tiež trošku cítila ako v olympijskej dedine. Boli tam hry, spoznávali sme sa, videli sme rôzne národnosti, všetci boli pokope. To je podľa mňa najkrajšie na medzinárodných súťažiach.

V Tokiu to bolo o to zvláštnejšie, že sme tam stále nosili rúška a boli sme od seba oddelení. Športovci sa aj báli mať medzi sebou kontakt, herne tam neboli vôbec. A tým, že tam neboli fanúšikovia, bolo to o niečom úplne inom.

Olympiáda v Paríži je relatívne blízko a dajú sa tam zohnať aj celkom lacné letenky. Chystá sa vaša rodina a kamaráti podporiť vás na olympijskom turnaji?

Áno, mám šťastie. Moja rodina bola veľmi šťastná, že to je takto blízko. Keď hráme vo Fukuoke alebo v Gwangdžu, tak si tie výlety nemôžu dovoliť, keďže sme šiesti.

V Tokiu získala maďarská reprezentácia bronz. S akými ambíciami pôjdete do Paríža?

Čítala som rozhovor s Dénesom Keményom (bývalý tréner reprezentácie mužov, ktorá trikrát po sebe vyhrala olympiádu v rokoch 2000 až 2008 – pozn. red.), že ten, kto ide na olympiádu alebo na majstrovstvá sveta s menším cieľom ako je zlatá medaila, nie je skutočný maďarský vodnopólista.

V kútiku duše každý túži po tom, aby priniesol čo najkrajšiu medailu. Každý zápas, ktorý tam odohráme, budem chcieť vyhrať.

Máte už aj dve strieborné medaily z majstrovstiev sveta z rokov 2022 a 2024. Čo ešte chýba maďarskému tímu, aby…?

Ja viem presne, čo nám chýba! Chýba nám zlato! Som tu od roku 2019 a zlato ešte nemám. Mám bronz z majstrovstiev Európy a z olympiády, mám dve strieborné z majstrovstiev sveta, ale zlato ešte nemám.

Čo však teda chýba k tomu zlatu? Čo sa dá ešte spraviť lepšie, viac, inak?

Myslím si, že teraz sme na správnej ceste, aby sme sa zlepšili natoľko, aby sme to zlato získali. Zároveň si myslím, že po týchto majstrovstvách sveta musíme zostať nohami na zemi.

Boli sme druhé, no dvakrát sme postúpili po penaltách a vo finále s Američankami sme prehrali síce len o jeden gól, ale my sme hrali na stodesať percent a ony tak na osemdesiat. Myslím si, že reálne je medzi nami väčší rozdiel a musíme ešte veľmi veľa trénovať na to, aby sme ich dobehli.

Ale tým, že sme získali striebro, sme si uvedomili, že robotou to ide a že sme na správnej ceste. S tými trénermi, ktorých máme teraz, ako sa hovorí, sú našim limitom len hviezdy.

V roku 2022 sa konali majstrovstvá sveta v Budapešti, kde ľudia milujú vodné pólo a národný tím. Ako ste to prežívali?

Bol to vďaka fanúšikom neskutočný zážitok. Už som hrala druhýkrát pred maďarským publikom, myslím si, že mám extrémne šťastie, že v mojej kariére som to zažila už dvakrát.

V roku 2020 boli majstrovstvá Európy v Maďarsku, v Duna Aréne, aj to bol obrovský zážitok, ale to, čo sme zažili na Margitszigete, to podľa mňa už ani jedna z nás nezažije.

Pre mňa to bolo prvýkrát, že som sa naozaj cítila Maďarkou, že ma aj Maďari prijali medzi seba. Toľko podpory a lásky, čo nám fanúšikovia vedeli poskytnúť – to sa nedá predstaviť, ako veľmi to pomôže v zápasoch.

Tohtoročný šampionát v Dohe bol oproti tomu asi veľký rozdiel. Aká tam bola atmosféra?

Tam to bolo iné. Stále sme tam mali fanúšikov, boli tam maďarskí priaznivci a v tých najdôležitejších zápasoch sme počuli „Ria-ria-Hungária“. Takúto atmosféru vedia spraviť len maďarskí fanúšikovia, aj keď je ich tam len zopár.

Tam som však mala skôr pocit, že sme sa uzavreli. Bol to jedinečný zážitok z toho hľadiska, že takýto uzavretý tím, takú naviazanosť jednej na druhú som ešte nezažila. Spolu sme dýchali, spolu nám bilo srdce, preto sme dosiahli ten výsledok.

Takže žiadna ponorková choroba?

Vôbec nie. My sme sa tak naladili jedna na druhú, že sme vedeli, čo tá druhá myslí počas hry. Hocikto dal gól, ja som mala taký pocit, ako keby som ho strelila ja. A viem, že keď ja som strelila gól, tak celá lavička mala pocit, že aj ony strelili gól. Bol to tím s veľkým T.

Vo štvrťfinále ste vyradili Holanďanky, v semifinále Grékyne a v oboch prípadoch ste postúpili na päťmetrové hody. To svedčí aj o mentálnej sile družstva.

Aj o mentálnej sile, ale trošku aj o šťastí. Ale nemyslím si, že to bola náhoda. Proti Holanďankám sme celý čas viedli, bola len otázka času, kedy vyhráme.

V rozstrele s Holandskom ste aj vy boli exekútorkou päťmetrového hodu. Ako to býva vo vodnom póle? Máte vopred určené, kto v takom prípade pôjde strieľať, alebo sa rozhodnete tesne pred rozstrelom, podľa toho, ako sa kto cíti?