Na odchod zo Slovenska po páde železnej opony nebolo treba veľa – stačilo mať batoh a guráž. V tých časoch sa do sveta vybral aj vodnopólista GABRIEL GALLOVICH.
Od detstva žil týmto kolektívnym športom a doma dosiahol najviac, ako sa dalo. Prijal preto ponuku ísť do krajiny, ktorá sa vtedy rozhodla úroveň športu pozdvihnúť.
Jeho príbeh hovorí o tom, ako sa v jednom mestečku valónskeho regiónu Belgicka stal z vrcholového reprezentanta vytrvalý tréner, skúsený rozhodca a človek so zmyslom pre silnú komunitu.
Vravíte, že žijete v najškaredšom mestečku valónskeho regiónu. Prečo sa vám to tak zdá?
Trochu preháňam, ale keď som sem po prvý raz prišiel, zažil som estetický šok. Takže buďme objektívni, i keď každý si to môže porovnať sám. Ak ste boli v Bruggách, v Ghente, v Bruseli, musí vám byť jasné, že tieto mestá sa s mestečkom Mouscron nedajú porovnať. Je to najmä priemyselné centrum, prekvital tu textilný priemysel, má svoju malú históriu.
Volajú ho aj cité Hurlus podľa protestantských aktivistov, ktorí tu v 16. storočí zbojníčili. Niečo ako u nás jánošíkovci. No predovšetkým je skvelé, že ľudia sú tu príjemní a prijali ma. Žijem tu dvadsaťšesť rokov a hoci som nevedel ani slovo po francúzsky, mali so mnou trpezlivosť. Sú dostatočne otvorení a aj sa radi zabávajú.
Na Slovensku ste hrali vodné pólo na vrcholovej úrovni. Aké to vtedy bolo?
Moje začiatky siahali do čias, keď sa rozpadalo Československo, vtedy som trénoval v mládežníckych kategóriách. Náš najväčší úspech prišiel, keď sme so slovenskou reprezentáciou do dvadsať rokov skončili tretí na svete. To bolo v roku 1995. Hral som za Sláviu UK Bratislava a odohral som aj zopár zápasov za mužskú reprezentáciu. Potom som odišiel do Belgicka.
Bronz z majstrovstiev sveta juniorov je jeden z najväčších úspechov slovenského vodného póla. Ako si naň spomínate?
Predovšetkým, o rok skôr sme na majstrovstvách Európy juniorov v Bratislave skončili po epickom zápase o tretie miesto s troma predĺženiami na štvrtom mieste. Bolo to obrovské sklamanie, ale aj motor na ďalšiu sezónu. O to väčšia bola naša radosť, keď sme v Dunkerque získali bronz.
Treba však pripomenúť, že generácia pred nami bola tiež vynikajúca a talentovaná, získala svojho času strieborné medaily na majstrovstvách Európy vo Varne. S Paľom Dinžíkom, Karolom Schmuckom, Julom Iždinským som mal tú česť aj hrať. A aj po nás prišli nádejné generácie pólistov.
Smutné je, že v seniorskej kategórii sa na tie úspechy nepodarilo nadviazať. Najdôležitejšie, aspoň pre mňa ostali medziľudské vzťahy. Aj keď sa už nevidíme často, vždy keď sa stretneme, je pohoda, vytiahnu sa tisíckrát opakované príhody a bavíme sa
Čo vás zavialo do Belgicka?
Súviselo to s prácou aj s osobným životom. Ako to už chodí, bola to náhoda.
Črtala sa kariéra?
V Belgicku žila už dlhšie malá športová komunita Slovákov. Keď som v roku 1998 v Bratislave doštudoval FTVŠ, ozvali sa mi, či nechcem na rok prísť a skúsiť si to tu. Bolo to obdobie, keď viacero belgických klubov hľadalo zahraničných hráčov, snažili sa zvýšiť úroveň domácej súťaže. Keďže po škole som nemal žiadne veľké plány, povedal som si – prečo nie trochu dobrodružstva. A tak som prišiel.
Prvý rok som strávil v Eekle, flámskej časti Belgicka. Potom ma kamaráti stiahli sem, do Mouscronu. A zostal som tu. Primátorovým cieľom bolo viac zviditeľniť mesto a dostať sa trochu na mapu Belgicka aj prostredníctvom športu. Podarilo sa mu to najmä s futbalom, ale vytvoril aj určité podmienky pre iné športy, vrátane vodného póla.
Aká bola vtedy úroveň vodného póla v Belgicku?
Nedala sa porovnať s najvyššou úrovňou v Európe. Zahraniční hráči, najmä z Rumunska, zo Slovenska, z Francúzska pomohli zvýšiť jeho kvalitu. Priblížili sme sa vtedajšej slovenskej úrovni – v priemere. Okrem Mouscronu kluby dnes už veľmi neangažujú zahraničných hráčov, trénuje sa väčšinou na amatérskej úrovni, úroveň sa viditeľne neposunula. Skvelé však je, že sa nám podarilo vybudovať pomerne silnú komunitu.
To je pre ľudí a pre mesto veľmi dôležité. Aj vy to tak cítite?
Teší ma to. Hráme európsky pohár pre krajiny druhej zóny, delegáti a rozhodcovia sú z nás milo prekvapení, toľko záujmu vraj niekedy nevidia ani v krajinách, kde sa vodnému pólu venuje oveľa väčšia pozornosť. Myslím, že sa klubu napriek všetkému podarilo ľudí podchytiť, radi chodia na naše zápasy a pri dôležitých stretnutiach naplní tribúny tisíc fanúšikov.
Neoľutovali ste odchod zo Slovenska? Ako ste sa vyrovnali s nižšou športovou úrovňou?
Pocítil som ju, bola to značná zmena, v Bratislave sme mávali dvojfázové tréningy, a tu sme trénovali maximálne tri-štyrikrát týždenne. Ale vzal som to ako výzvu a všetci sme sa k situácii stavali zodpovedne. Pomery neboli zlé, snažil som sa robiť to čo najlepšie.
Vodné pólo nie je pre Belgičanov zaujímavý šport?
Prirodzene sa tu preferuje cyklistika, futbal, basketbal a pozemný hokej. Iste sú radi, že sa tu hrá aj iný šport, no ani štát, ani federácie ho dostatočne nepodporujú. V Belgicku v podstate neexistuje ani národný reprezentačný tím vodného póla. Je to malá krajina, a ešte aj rozpoltená. Flámi majú svoju federáciu, Valóni svoju.
V čom vás najviac brzdia?
Práve v tom, že hráči nemajú možnosť hrať vodné pólo profesionálne. Priblížiť sa k špičkovým tímom bez toho, aby ste minimálne dvakrát denne trénovali, sa skrátka nedá. Hráči majú svoje zamestnania a vodnému pólu sa venujú po ňom, zopárkrát do týždňa vo večerných hodinách. Viem, aké to je, fungoval som tu v podstate rovnako, najprv ako hráč, potom ako tréner.
Z čoho ste žili?
Mužstvo som trénoval so slušnými výsledkami štrnásť rokov, zostava sa menila, ja som zostával. Som zamestnanec mesta a pracujem pre športovú školu na úrovni plávania a vodného póla. A aj pre športový servis mesta, kde sa venujú ľudia skôr raketovým športom a športovému lezeniu.
Ako to máte s jazykmi, ktoré sa tu miešajú?
Keď som pôsobil vo flámskej časti, snažil som sa vychádzať z nemčiny, ktorú som pochytil na škole. Flámčina sa jej vzdialene podobá, je ako holandčina. Po flámsky hovorím doteraz horšie, ale rozumiem.
Keď som sa potom presťahoval do valónskej oblasti, postupne som sa učil francúzštinu, čo tiež nebol ľahký oriešok. V Mouscrone sa hovorí po francúzsky, je to blízko flámskych, ale aj francúzskych hraníc. Doteraz mám silný prízvuk, ten mi zostal. Takže decká na tréningoch sa mi občas aj smejú.
Aký prízvuk vám tipujú?
Bolo už všeličo – taliansky, španielsky, naposledy afganský.
Viete sa medzi Valónmi cítiť ako doma?
S tým domovom je to zvláštne. Keď prídem do Komárna, je to doma, ale už je to iné ako kedysi. Tu v Mouscrone sa tiež necítim stopercentne doma. Som niekde medzi. Ale asi to tak má byť. Veď pochádzam z bývalého Rakúsko-Uhorska, celú rodinu mám pomiešanú. Dedo Gallovich bol kdesi z Balkánu, jeho rodina sa presídlila do Čunova, tam sa narodil môj otec. Rodina hovorila po nemecky, maďarsky, slovensky, srbochorvátsky. Moja dcéra Nina je zase po mame na polovicu Belgičanka, na polovicu Talianka, no skrátka, korene na všetky strany.
Dnešná mladá generácia vie žiť multikultúrne a neriešiť bariéry. Vy to máte ako?
Tak isto. Vyrastal som v dvojjazyčnom prostredí, vždy som sa dohovoril. Aj moji rodičia plynulo prechádzajú zo slovenčiny do maďarčiny. To nebol nikdy problém.
Váš otec viedol dlhé roky v Komárne folklórny súbor Dunaj. Ako to, že ste sa nevybrali v jeho stopách?
Spravil to za mňa môj najstarší brat. On sa stal tanečníkom. Ako malý som otca často sprevádzal, čiže tancovať som chvíľu aj skúšal, ale nebola to moja parketa. Naši nás do ničoho nenútili, len podporovali. U mňa to vyhral šport.
Ako vám vstupuje do života dianie na Slovensku?
Nesmierne rád sa tam vraciam a cítim sa medzi blízkymi vždy veľmi dobre. Mám na Slovensku priateľov, s ktorými sa pravidelne stretávam. Zároveň vidím, ako sa krajina viditeľne kazí. Zhruba od novembra som prestal sledovať politiku podrobnejšie, lebo potom som zo všetkého zmätený a smutný. Nehovoriac o tom, kam svet smeruje v globále. Všetko je prehnane založené na materiálnych hodnotách.
A nebolo to tak vždy?
Určite, ale hranice všetkého sa kamsi posunuli, všetko sa vyostrilo. A najmä, ľudia sú podráždenejší, akoby stratili sebairóniu. Keď som zo Slovenska odchádzal, vládol ešte Mečiar. Medzitým sa všeličo začalo naprávať, ale ukázalo sa zároveň, ako ľudia vždy aj tak myslia iba na seba a zakaždým je niekto do niečoho namočený.
Na druhej strane, aj tu v Belgicku funguje, že ten, kto je pri moci, nadelí najprv sebe, potom známym, len sa to možno deje na noblesnejšej alebo menej okato. Flámi sú orientovaní viac doprava, až extrémne, Valóni viac ku stredu a doľava, majú sociálnejšiu politiku, preto sa na federálnej úrovni nevedia dohodnúť, alebo len veľmi ťažko. V oboch krajinách asi najviac trpia nezárobkové rezorty – zdravotníctvo, školstvo, kultúra a šport. Ale na Slovensku hádam viac.
Nechceli ste odísť za kariérou do Francúzska?
Ešte v prvých rokoch som mal možnosť ísť hrať do Francúzska, ale napokon som sa rozhodol zostať tu, kvôli rodine. Teraz je to už bezpredmetné. Keby som sa mal odtiaľto pohnúť, tak maximálne na Slovensko, ale musel by som tam mať prácu, ktorá by ma uživila.
Ľudia v týchto časoch zo Slovenska skôr odchádzajú.
Viem, že si situáciu asi idealizujem, v porovnaní s Belgickom je viditeľný rozdiel minimálne v sociálnych istotách a v zdravotnom zabezpečení. Ale priatelia ma lákajú a ja by som si návrat stále vedel predstaviť, aj keď si uvedomujem, že v Komárne, odkiaľ som odišiel, to v minulosti žilo úplne inak. Predovšetkým, fungovali lodenice. Potom prišiel veľký útlm.
Sledujem, že za posledné roky mesto znova ožíva, aj vďaka vysokej škole a študentom. Mesto s historickým centrom, baštami aj termálnym prameňom láka turistov, má veľký potenciál, z ktorého by sa dalo vyťažiť. Ale ide to veľmi pomaly.
Ako blízko vojne sa cítia ľudia v Belgicku?
Jasné, že ju pociťujú, ale je to asi iná intenzita ako na Slovensku, ktoré priamo hraničí s Ukrajinou. Je to predsa len minimálne 1500 kilometrov na západ. Žije tu dosť Ukrajincov, mesto prijalo asi štyridsať rodín, zvykajú si, všetko je pre nich nové, učia sa jazyk. Atmosféra musí byť pre nich skľučujúca.
Teším sa, že som prehovoril jedného ukrajinského chlapca, aby začal hrať vodné pólo, takže už druhý rok trénuje. Obľúbil si tento šport, je zodpovedný a ide mu to.
Ako ste sa dostali k vodnému pólu?
Brat ma k nemu dotiahol. Mal som vtedy asi desať rokov a mal som šťastie, lebo v Komárne práve postavili krytú plaváreň a robili nábor. Vyskúšal som v detstve všetky možné športy, ale nakoniec som zostal pri póle. Stretla sa tam veľmi dobrá, nadšená zostava.
Nepočítali sme hodiny, nerozptyľovali nás žiadne telefóny ani siete, každý deň sme boli vo vode, mali sme z tréningov pasiu. Fungovali sme štyria-piati v reprezentácii a darilo sa nám, veď napokon aj jeden môj bývalý spoluhráč István Gergely má dve zlaté olympijské medaily a drží sa skvelo v Budapešti.
Čo vás najsilnejšie držalo?
Mali sme dobrých trénerov a zúčastňovali sme sa na medzinárodných turnajoch, sústredeniach. Cestovali sme na tréningové zápasy do Maďarska, kde bola tradícia a úroveň vodného póla veľmi vysoká. To nás ťahalo hore. Zažil som so spoluhráčmi všetko, čo k dobrému športu patrí. Úzke vzťahy sa potom potvrdili, aj keď som z Komárna prestúpil do Slávie a začal študovať v Bratislave. Presne to je na športe, a obzvlášť na kolektívnom, pekné.
Prečo by si dnes mali chlapci, alebo aj dievčatá vybrať práve vodné pólo?
Pre vodné pólo musíte byť v prvom rade dobrý plavec, ale v podstate sa harmonicky rozviniete zo všetkých stránok. A je tu hra s loptou a kolektív. Je to ťažký, ale krásny šport. Treba sa doň zahryznúť a vydržať.
Musíte byť na tínedžerov pri tréningoch tvrdší, než je vám prirodzené?
Nie som tvrdší, ale nie je to jednoduché. Ťažko sa robí systematická príprava, lebo pre väčšinu mladých pólistov, ako aj pre ich rodičov šport nie je prioritou. Vynechávajú mnoho tréningov. Za mojich čias to nebolo mysliteľné. To je úplný základ a rodičom to často ani nevysvetlíte, sú presvedčení, že keď majú doma povedzme oslavu narodenín, tak sa tréning vynechá a hotovo. Aj preto som si teraz po rokoch povedal, že dám trénerstvo dočasne do úvodzoviek a ostanem pri vodnom póle ako rozhodca. Chcem sa na to pozerať aj z iného pohľadu.
Aký pohľad má rozhodca?
Tréneri, hráči aj rozhodcovia vidia tú istú akciu zo svojho miesta a uhla. Na rozhodcovi je, aby sa rozhodol čo najrýchlejšie a najspravodlivejšie v súlade s pravidlami. Mal by byť čo najneutrálnejší a najobjektívnejší. Na vysokej úrovni tomu napomáha aj videorozhodca.
Ako vie rozhodca, čo sa deje pod hladinou?
Ak bol aj hráč, tak tuší. Ale všetko, samozrejme, nevidí. Vodné pólo nie je taký prehľadný šport ako basketbal alebo futbal – práve preto, že veľa vecí sa naozaj deje pod vodou. Aj pre tieto špecifiká môže byť vodné pólo pre bežného diváka menej atraktívne. Keď niekto príde prvýkrát, veľmi mu nerozumie. Vidí iba, že rozhodca veľa píska a netuší, prečo ukazuje raz na jednu, raz na druhú stranu.
Viete spravodlivo rozhodnúť?
Pískam, čo vidím. Okrem toho mi napovie skúsenosť. Priznám sa, že ako tréner som tiež dostal sem-tam nejakú kartu, keď som nebol spokojný, ako rozhodcovia riešili situáciu.
Počas zápasu sa deje všetko rýchlo, niekedy sa stane, že nevidíte, ktorý hráč spravil priestupok ako prvý a vidíte len reakciu na faul. To môže priniesť nezhodu a mylné rozhodnutia. Skoro každá akcia sa dá vysvetliť minimálne dvoma spôsobmi, najmä v situáciách, keď polovica diania prebieha pod hladinou. Preto treba byť veľmi pozorný a koncentrovaný na každý detail.
Hráči si môžu pod vodou oveľa viac dovoliť.
Je to kontaktný šport a pod vodou sa dejú rôzne veci. Je na rozhodcoch, aby to udržali v rámci normy. Našťastie sú na to dvaja. Ale aj tak sa stáva, že vám niečo unikne.
Vráťme sa ešte k trénerstvu. Ako vzbudzovať u mladých vášeň pre šport?
Súhlasím s tými, čo tvrdia, že vonkajšia motivácia nikdy nevydrží veľmi dlho, vyprchá ako parfum. Aj ja mám takú skúsenosť. Dôležitá je tá vnútorná. Najlepšie je ísť vlastným príkladom, podporovať ich, skúsiť zapáliť iskru. Ale ako ju udržať, na to musí prísť napokon každý sám.
Kedy ste vy našli v sebe tú iskru?
Neviem to opísať, išlo to prirodzene. Motivujúce sú aj dosiahnuté úspechy, a paradoxne aj prehry. Mňa vždy zaujímala najmä tá spoločná cesta, tréningy a zápasy. Ak sa to robí poctivo, väčšinou sa dostavia aj pozitívne výsledky.
V čom to je, že niektoré dieťa je športovo nadanejšie a niektoré nie? Dá sa zo slabšieho vystrúhať silný hráč?
Bude to asi v genetike. Ale iba nadanie nestačí. Treba pravidelne a poctivo trénovať. Videl som veľa mladých talentovaných hráčov, ktorí sa spoliehali len na talent a nedosiahli úroveň a úspechy niektorých, ktorí boli na začiatku menej obdarení talentom, ale vydreli si to tréningami. Ideálom ostáva nájsť talentovaných hráčov a skúsiť v nich prebudiť lásku k športu, aby si uvedomili, že netrénujú pre trénera či pre rodičov, ale pre seba. Aby z toho mali radosť, aby sa snažili prekonávať. A dať šancu všetkým.
Tréneri bývajú pre krehkejšie typy postrachom, pôsobia tvrdo, niekedy až agresívne. Sú dnes deti precitlivenejšie?
Neviem, ako je to inde, ale tu by som nemohol používať metódy, na aké sme boli v mladosti zvyknutí. Bola iná doba. V súčasnosti akoby boli deti viac v ochrannom obale a aj rodičia sa viac miešajú do vecí, do ktorých by sa nemuseli. A nedajbože, ak sú aj zároveň dobrovoľníci či sponzori klubu…
Majú dnes mladí dostatok vôle a vytrvalosti, alebo sú pasívnejší?
Neviem, či je to pasivita. Dnešní mladí majú mnohé prostriedky na rozptýlenie, a keď si navyknú na život bez pohybu, zmena prichádza ťažšie, ľudská nátura je už od podstaty pohodlná. V podstate sa stretávam s deťmi, ktoré tej vôle a vytrvalosti majú dostatok, ale aj s deťmi, ktoré síce potenciál majú a aj chodia na tréningy, ale ostávajú vo svojej komfortnej zóne.
A potom aj s deťmi, ktoré radšej prestanú, keď to začne byť troška tvrdšie a náročnejšie. Komplikované je to s deťmi, ktorých rodičia prihlásia na dva rôzne športy, umelecký krúžok a ešte ich ženú do výkonov v učení.
Chápem, že štúdium je dôležité, najmä keď v našom prípade nie je možnosť profesionálnej športovej kariéry, ale neprísť na tréningy ako desaťročný pod zámienkou, že bude mať v škole skúšky, mi pripadá prehnané. Vo Francúzsku je to iné, šport sa podporuje oveľa viac. Mentalita nepustí.
Hovoríte o belgickej mentalite?
Áno. Belgičania sú spokojní, že sa športuje, veď aj vo vodnom póle sú štyri ligy, ale najmä na amatérskej úrovni so sporadickým trénovaním. Väčšine to stačí, predovšetkým, keď po športe nastáva v bufete zábava. Isteže, sú aj výnimky, ale v menšine.
Čo by ste odkázali športovcom na Slovensko?
Doprial by som im optimálne podmienky na trénovanie a patričnú finančnú podporu, aby sa mohli svojmu športu venovať naplno. To platí najmä pre mojich bratislavských kamarátov, lebo, žiaľ, v Komárne už vodnopólový klub nie je veľmi aktívny.
A čo by ste si priali pre seba?
Netreba toho veľa. Mám radosť z malých vecí. Momentálne sa teším na čas, ktorý strávim v lete na Slovensku. A chystám sa na 180-kilometrový trek naprieč Korzikou.
Autorka je redaktorka magazínu Film.sk
