Ak chce niekto začať, nemal by cvičiť šesťkrát za týždeň, vraví kondičný tréner Klimčík

Kondičný tréner Šimon Klimčík s Petrou Vlhovou.
Kondičný tréner Šimon Klimčík s Petrou Vlhovou. (Autor: archív Š. Klimčíka)
Miloslav Šebela|30. nov 2023 o 09:00

Ľudské telo dokáže aj to, čo sa vám zdá ako nemožné, hovorí tréner.

Nosí nálepku kondičný tréner Petry Vlhovej. S víťazkou Svetového pohára spolupracuje už roky. Okrem toho však pripravuje viacerých úšpešných slovenských reprezentantov, venuje sa aj príprave detí a rekreačných športovcov. Práve prácu s nimi považuje za dôležitú.

"Ich spokojnosť má pre mňa väčšiu váhu, ako keď môj zverenec dvíha ruky nad hlavu na olympiáde alebo na majstrovstvách sveta. Tým ľuďom ide o zdravie. A to je to najcennejšie, čo každý z nás má," vraví ŠIMON KLIMČÍK

Ako dieťa ste mali za vzory hokejistov zlatej generácie Miroslava Šatana, Jána Lášáka či Mariána Hossu. Keď dnes prichádzate do kontaktu s deťmi, majú športové vzory?

Majú. Futbalisti chodia v dresoch Mbappého a Haalanda. To sú najväčší favoriti. Ronaldo letel ešte medzi mojou generáciou. V hokeji to nie je ako kedysi, keď sme na ulici hrali v dresoch. Dnes to už nie tak vidno. Ale v kurze je McDavid a začína mladý Connor Bedard. 

Zo vzorov deti čerpajú nadšenie pre šport. Je rovnako intenzívne, keď sa mu venujú aj dlhśiu dobu? 

Je veľmi dôležité, aby deti mali vzor. Videl som to na sebe. Keď som bol mladý chodil som na extraligu v Liptovskom Mikuláši. V lockoutovej sezóne 2005/2006 sledovať na vlastné oči v jednom útoku Demitru s Hossom a Gáboríkom bolo niečo úžasné. Už pri rozcivčke som bol nalepený na plexiskle, aby som videl ako sa rozcvičujú či skúšajú nejaké fintičky.

Potom som samozrejme prišiel na tréning a snažil som sa to okopírovať. Pamätá si keď dal Demitra legendárny gól na Slovane (s hokejkou pomedzi nohy – pozn.), celý týždeň sme na tréningu nič iné nerobili, len sme sa snažili ho napodobniť. 

V každom z nás to vyvolalo silnú emóciu. Mne je naopak ľúto, keď dnes chodí chlapec na futbal, a keď sa ho spýtam, či sledoval posledný zápas, povie: Nie. Príde mi to nepredstaviteľné. Ja som sledoval každý futbal, hoci som ho hral okrajovo. Tešil som sa na tréning, aby som si naživo mohol vyskúšať to, čo som videl v televízii. Keď vidím, že deti chodia na hokej aj ho sledujú, teší ma to.

Dieťa musí mať záujem o šport, ak ho nebude mať, je veľká šanca, že v športe nikdy nič nedosiahne. Chuť a nadšenie do športu musí byť. 

Majú deti dnes rovnaké nadšenie a zápal ako kedysi? 

Majú rovnaké, ale tých detí je menej. My sme súkromná inštitúcia a pracujeme aj s tímami, kde piati šport žerú, piati sú neutrálni a piatim sa nechce. To je v tímoch, kde je účasť nariadená klubmi. Ale častejšie pracujeme s deťmi, ktoré privedie rodič. Im hneď vravím, že my nie sme centrum voľného času. Ale vidím, že deti, ktoré k nám chodia majú viac talentu a rodičia sa ich snažia podporiť.

Keď k nám prídu rodičia s deťmi sa ich ako prvé pýtam: Koho to bola iniciatíva? Chvalabohu, väčšinou to je zo strany detí. To ma teší. Väčšinou je to o tom, že deti majú chuť na sebe pracovať, ale je ich menej. 

Dnes sa hovorí, že deti sa nehýbu, majú averziu ku športu a nevedia urobiť ani kotúľ. Platí to alebo je to nadnesené? 

Určite to platí. Zmenila sa doba. Napríklad už je len viac áut ako kedysi a rodičia deti vozia do školy a na krúžky. Ja som chodil do školy pešo. Sú to detaily, ale energetický výdaj sa postupne nazbieral a aj chôdza zvyšovala pohybovú aktivitu dieťaťa. Nehovoriac o počítačoch, telefónoch a konzolách, ktoré dnes sú. Ja som k tomu nikdy vzťah nemal. Deti majú oveľa väčší výber možností a šport aj bolí. Skôr si vyberú ľahšiu cestu. 

V tom je dôležitý aj rodič, aby nastavil dieťaťu mantinely, ale ten niekedy nemá čas. Je to začarovaný kruh. Cítim, že dnes je to iné. Aj štandardy pre talentové skúšky na stredné školy a univerzity sa museli upraviť, pretože žiaci ich neboli schopní plniť. Kedysi ich zo 100 nesplnilo 15, a dnes by ich 15 splnilo zvyšok nie. Otočilo sa to. Pohybová gramotnosť je na nižšej úrovni. 

Dnes je veľa informácií dostupných na internete alebo v knižkách a dá sa nájsť veľa návodov ako trénovať. Prečo by aj rekreačný športovec mal mať kondičného trénera? Mal by si jeho služby zaplatiť?

Je to problém dnešnej doby. Dostupnosť informácií je veľká, ale pri obrovskom množstve informácií nemôžete veriť každej. Je to rovnaké akoby som si ja čítal niečo z medicíny. Nemôžem veriť všetkému. Najhoršie je, že najlepších odborníkov, ktorí majú kvalitné školenia a znalosti, sleduje na sociálnych sieťach zopár ľudí. Na druhej strane masa ľudí sleduje ‚influencerov‘ a niekedy informácie, ktoré zverejnia nie sú relevantné.

Kondičný tréner Šimon Klimčík a športový novinár Juraj Berzedi.
Kondičný tréner Šimon Klimčík a športový novinár Juraj Berzedi. (Autor: archív Š . Klimčíka)

Je to problém a hobík si môže aj ublížiť. Vyhľadanie odborníka je o peniazoch a nie každý si to môže dovoliť. Ja hovorím ľuďom, že čo do týchto odborníkov investujete, sa vám v budúcnosti vráti a budete menej platiť za lekárov a za lieky. Možno nepotrebujete cvičiť dvakrát do týždňa desať rokov. Možno stačia tri mesiace, aby vám tréner vysvetlil techniku a vysvetlil štruktúru a potom to môžete robiť sám, ak nie je lenivý. Nastaví vám tréningový proces, aby v ňom boli len benefity. 

Blížia sa vianočné sviatky, ľudia sa uvolnia, doprajú si a dajú si záväzok, že v novom roku e budú športovať, chudnúť a žiť zdravšie. Vrhnú sa na to, ale vydrží im to niekedy mesiac, niekedy dva. Čo poradíte, aby ľudia vytrvali?

Keď k nám niekto príde a na prvom stretnutí mi povie, že chce chodiť cvičiť šesťkrát do týždňa, hovorím, že to nie je správna cesta.

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Ostatné športy»Ak chce niekto začať, nemal by cvičiť šesťkrát za týždeň, vraví kondičný tréner Klimčík